Košičanka Barbora Bálintová (24) strávila v rodnom meste svoje letné mesiace pred novou basketbalovou sezónou. Našla si čas aj na nás.
Kto ťa k basketbalu priviedol?
Rodičia a sestra, ktorá hrala basketbal. Ja som začala s krasokorčuľovaním, keď som mala 4 a pol roka, ale to ma veľmi nebavilo, tak som si povedala, že budem hrať aj ja basketbal ako sestra a začínala som s ňou v jej kategórii.
Prečo práve tento kolektívny šport?
Keď som začínala, bola som veľmi malá, takže si nepamätám, prečo sa mi tak zapáčil. Časom ma oslovila najmä tímová hra. Som skôr tímový hráč, preto ma nelákali individuálne športy. Na basketbale sa mi páči, že je rýchly, dynamický, treba pri ňom rozmýšľať.
Aký moment profesionálnej kariéry si budeš pamätať navždy?
Mám viac takých momentov, najviac pre mňa kariérne znamenalo to, že sme boli vo Final Four EuroLeague, najvyššej európskej súťaži. Dopracovali sme sa s Košicami medzi štyri najlepšie tímy. Okrem toho mám aj také momenty, ktoré sa mi podarili ako hráčke a tešia ma. Napríklad minulú sezónu som dala kôš z polovice ihriska v poslednej sekunde a predĺžila som tým hru, to už bolo v play-off, a nakoniec sme vyhrali zápas.
Čo ťa basketbal naučil?
Tímovosť a to, že človek si musí vedieť zariadiť svoj čas, byť zorganizovaný, spoľahlivý a stále na sebe pracovať. Dôležitá je práca s ľuďmi, aj s tými, s ktorými si človek nesadne, no musí s nimi tvoriť tím celú sezónu.
Dobrý basketbalista by teda mal mať aj tímového ducha…
Presne tak. To je častý problém niektorých hráčov alebo hráčiek – sú vynikajúci basketbalisti, športovo nadaní, ale nedokážu pracovať s ľuďmi. Potom majú problém vydržať v tíme celú sezónu, vznikajú konflikty a tím sa rozpadne. Niekedy je viac byť priemerný, ale dobrý človek, než super športovec, ale nebyť ľudský.
Spomenula si už Košice – aký bol pre teba odchod po zániku Good Angels?
Dnes, po roku, to už beriem viac s nadhľadom, ale na začiatku som to vnímala ťažko, keďže som v Good Angels vyrastala a v seniorskom tíme som hrala 6 rokov. Odísť z Košíc bol pre mňa veľký krok v rámci mojej športovej kariéry. Prijala som hneď prvú ponuku, pretože som si zvážila všetky pre a proti.
A tak si sa dostali do Gdyni. Aké boli prvé chvíle?
Na začiatku to bolo ťažšie, ale mala som viac času na hernú aj psychickú prípravu, čo mi pomohlo. Zároveň mi moje pôsobenie uľahčila aj spoluhráčka Anna Jurčenková, s ktorou sme do Gdyni prišli z Košíc. V klube nás prijali dobre, každý je tam ľudský, v tíme nás minulý rok bolo 6 legionárok a náš tréner je Lotyš, takže sme taký mix.
Ako hodnotíš svoj prvý rok v Poľsku?
Pozitívne, v rámci ľudí som si sadla s celým klubom. V rámci basketbalu sme mali dobrú sezónu, skončil sme tretie, verím, že teraz to bude ešte lepšie. Gdyňa sa mi páči aj ako mesto, keďže je hneď pri mori. Som tam veľmi spokojná, vyhovuje mi vlastne všetko, akurát mi chýba rodina. Ale teším sa, že sa opäť vraciam do herného víru.
Čo ťa čaká v blízkej budúcnosti?
Aktuálne začína druhá sezóna, v poľskej aj európskej lige. Potom sa k tomu v novembri pridá aj reprezentačná kvalifikácia. Verím, že všetky štarty budú úspešné.
Vidíš sa aj naďalej v Gdyni?
Zmluvy podpisujeme na jednu sezónu, uvidím, aká bude. Na budúcnosť sa zameriam až ku konci sezóny. V horizonte nejakých 4 rokov by som ale rada hrala v Rusku.
Je rozdiel medzi profesionálnym športom v zahraničí a na Slovensku?
V zahraničí je vnímaný viac profesionálne, v iných štátoch je viac klubov. Pozrime sa na Slovensko – máme 2 aktívne profesionálne kluby, kým v Poľsku ich je 12, aj keď áno, je to väčšia krajina. Na začiatku ligy však neviete, kto vyhrá, keďže prvých deväť tímov je na rovnako vysokej úrovni. Navyše v zahraničí pracujú s profesionálnym športom systémovo – už od základnej školy majú akadémie pre deti. Nám to tu chýba.
Pridajte komentár