Zmena je život. Toto motto si hovorím, či už stojím pred plánovanými zmenami, alebo aj tými, ktoré ma prekvapia a obvykle aj potrápia. Aktuálne stojím pred zmenou, ktorú som si sama vybrala. A teším sa na ňu, aj keď s veľkým rešpektom.
Po vysokej škole a pár mesiacoch oddychu, ktoré som si dopriala, som začala pracovať v lokálnom denníku, v oblasti, ktorú som vyštudovala. Po roku som mala chuť na zmenu a presedlala som do marketingovej a komunikačnej agentúry, kde som sa dostala aj k magazínu Index Mag. Keď sa to tak vezme, od školy sa stále pohybujem v jednej oblasti. V takej, ktorá ma baví, často ma aj vyzýva a ponúka mi zážitky, o akých som ani nesnívala. Keď to vlastne píšem (a aj s blížiacim sa termínom môjho odchodu), premýšľam, prečo sa chcem pobrať ďalej. Asi tu musím opäť aplikovať len to, že zmena je život. Preto píšem svoju, aspoň zatiaľ, záverečnú tému v magazíne.
Idem do prostredia, kde sa zmeny robia ťažšie, ale sú o to potrebnejšie
Pristúpiť na zmenu nie je pre každého také jednoduché. Možno na to nemá povahu, potrebuje mať pre rôzne dôvody pocit istoty alebo aj preto, lebo na to nemá príležitosť. Popri svete moderných technológií, kde sú v obľube agilné metódy, sa valí snehová guľa generačnej chudoby, ktorá, zdá sa, nemá riešenie. A zmena v nej nie je taká jednoduchá ani pre tých, ktorí by chceli. Pretože urobiť zmenu v nepodnetnom prostredí, do ktorého si nik nevybral narodiť sa, je náročnejšie. S malou dušičkou, otvorenou povahou a chuťou nájsť pridanú hodnotu mojim schopnostiam idem do prostredia, kde sa zmeny robia ťažšie, ale sú o to potrebnejšie. Najlepšie by boli systémové zmeny, ku ktorým sa však nedá dostať ľahko. Aj dielčia drobná práca (snáď aj tá moja) a pozitívny vplyv na pár osôb vie urobiť dobro, no nie v takom rozsahu, v akom by bolo potrebné.
Program Teach for Slovakia ma oslovil už pred rokom, kedy som sa doň prihlásila prvýkrát a neprešla som náročným výberovým konaním. Tento rok som zvažovala, či to vyskúšať opäť. Po ďalšom roku v práci, väčšej zodpovednosti a ostrieľanosti sa mi z tohto prostredia, ktoré je pre mňa isté, dvakrát nechce odchádzať. Navyše, mala som strach z toho, že opäť neprejdem výberom. Paradoxne, môjmu rozhodnutiu pomohla aj pandémia – prijímacie konanie bolo online, stačilo si naň teda len doma vyhradiť čas a skúsiť to. A podarilo sa.
Samozrejme, popri tom, ako sa na túto životnú zmenu teším, mám pred ňou aj zodpovedajúci rešpekt. Aj keď sprostredkovane, ale vďaka zážitkom iných účastníkov Teach for Slovakia viem, čo môžem očakávať. Aj tak sa však desím prvého dňa v septembri v škole, keď sa postavím pred svoju prvú triedu. Budem sa vôbec otáčať na to, ak ma niekto osloví pani učiteľka? Čo ak nebudem vedieť zodpovedať nejaké otázky? Neistôt je vo mne, očividne, kopa.
Pridajte komentár