Od Azda každý tínedžer vášnivo obdivuje nejakú hudobnú či hereckú star. Východniarka Andrea Kvotidianová v puberte zbožňovala Igora Timka až natoľko, že si s ňou už rodičia nevedeli rady. Svojmu idolu telefonovala, stopovala ho po Košiciach, doma mala jazierko s leknami… Skrátka – celkom sa odtrhla z reťaze. S odstupom rokov svoj príbeh spísala a aktuálne vychádza jej knižka s názvom Andrea a No Name.
V knižke Andrea a No Name odhaľujete svoju fanúšikovskú „posadnutosť“ známou kapelou, doslova by sa dalo povedať, že idete s „kožou na trh“. Nemali ste trošku zábrany – strach – obavy, z toho, že sa to zverejní? Predsa len je to vaše dospievanie…
Na šestnásťročné dievča je podľa mňa posadnutosť kapelou, respektíve spevákom, celkom „normálna.“ Prežíva to mnoho mladých. Nemám sa za moje tínedžerské obdobie teda prečo hanbiť, aj keď som to možno trošku prehnala tým, čo všetko som dokázala v súvislosti so svojím hudobným idolom „vystrojiť“. Nie každý má však odvahu napríklad si na niekoho takého zháňať kontakt, stretnúť sa s ním, túlať sa cudzím mestom s úmyslom zistiť si o ňom niečo bližšie. Dnes sa na tom všetkom už len smejem, aká som bola strelená.
Pamätáte si na začiatky svojej „lásky“ k Igorovi Timkovi a No Name?
Pamätám si hlavne, že som bola ako tínedžerka veľmi prieberčivá. (Smiech.) Nepáčil sa mi ani jeden spolužiak. Som jedináčik, moji rodičia s napätím čakali, ako sa začne vyvíjať môj vzťah k mužom, no že sa až takto odtrhnem z reťaze, nečakal nik z rodiny. „Vybrala“ som si totiž hudobnú hviezdu, speváka, ktorý v tom období najviac valcoval koncertné pódiá a bol veľmi obdivovaný. Pred rodičmi som sa zastrájala, že chcem len Igora Timka a nikoho iného. Spočiatku si mysleli, že je to len vrtoch, ktorý ma po pár dňoch prejde. Ja som však trvala na svojom, a to, že to myslím vážne, pochopili čoskoro. Majú dnes aspoň na čo spomínať… a už mi moje vyvádzanie dúfam dávno prepáčili. (Smiech.)
Čím vás tak očaril? Dá sa to vôbec povedať?
Veľmi ma oslovilo, že nemal hviezdne maniere. Vystupoval ako dokonalý šoumen, ale nebol namyslený. To, že je naozaj taký, sa mi potvrdilo aj pri osobnom stretnutí. Našiel si vo svojom náročnom harmonograme povinností čas, aby ma navštívil a doniesol mi krásne suveníry. Neviem, čo ma viac šokovalo. Či to, že za mnou nečakane prišiel, alebo to, že som dostala aj pozvanie na koncert s VIP vstupom pre celú našu rodinu. Rodičia sa na mňa po tomto aj zabudli hnevať, lebo ani oni netušili, ako je možné, že prišiel priamo k nám domov. (Samozrejme, potom sa vysvetlilo, že mi to pripravil ako prekvapenie niekto ďalší z rodiny.)
Čo vám pri písaní robilo najväčšie ťažkosti?
Chcela som príbeh podať čo najautentickejšie, aby všetkých pobavil. Aby nešlo len o nejakú „nudnú historku“ z minulosti. Prekvapilo ma, že hoci nie je dlhý, pomerne dlhú dobu som ho písala, pretvárala jednotlivé vety… až kým som zistila, že si text dokola sama po sebe čítam a zabávam sa na ňom, takže hádam môže pobaviť aj ostatných. A skutočne sa je na čom zasmiať. Príbeh je milý, vtipný aj romantický, určite pobaví nielen tínedžerov, ale aj dospelých.
