A. Kvotidianová - V knihe opísala "posadnutosť" Igorom Timkom

Azda každý tínedžer vášnivo obdivuje nejakú hudobnú či hereckú star. Východniarka Andrea Kvotidianová v puberte zbožňovala Igora Timka až natoľko, že si s ňou už rodičia nevedeli rady. Svojmu idolu telefonovala, stopovala ho po Košiciach, doma mala jazierko s leknami… Skrátka – celkom sa odtrhla z reťaze. S odstupom rokov svoj príbeh spísala a aktuálne vychádza jej knižka s názvom Andrea a No Name.

V knižke Andrea a No Name odhaľujete svoju fanúšikovskú „posadnutosť“ známou kapelou, doslova by sa dalo povedať, že idete s „kožou na trh“. Nemali ste trošku zábrany – strach – obavy, z toho, že sa to zverejní? Predsa len je to vaše dospievanie…

Na šestnásťročné dievča je podľa mňa posadnutosť kapelou, respektíve spevákom, celkom „normálna.“ Prežíva to mnoho mladých. Nemám sa za moje tínedžerské obdobie teda prečo hanbiť, aj keď som to možno trošku prehnala tým, čo všetko som dokázala v súvislosti so svojím hudobným idolom „vystrojiť“. Nie každý má však odvahu napríklad si na niekoho takého zháňať kontakt, stretnúť sa s ním, túlať sa cudzím mestom s úmyslom zistiť si o ňom niečo bližšie. Dnes sa na tom všetkom už len smejem, aká som bola strelená.

REKLAMA

Pamätáte si na začiatky svojej „lásky“ k Igorovi Timkovi a No Name?

Pamätám si hlavne, že som bola ako tínedžerka veľmi prieberčivá. (Smiech.) Nepáčil sa mi ani jeden spolužiak. Som jedináčik, moji rodičia s napätím čakali, ako sa začne vyvíjať môj vzťah k mužom, no že sa až takto odtrhnem z reťaze, nečakal nik z rodiny. „Vybrala“ som si totiž hudobnú hviezdu, speváka, ktorý v tom období najviac valcoval koncertné pódiá a bol veľmi obdivovaný. Pred rodičmi som sa zastrájala, že chcem len Igora Timka a nikoho iného. Spočiatku si mysleli, že je to len vrtoch, ktorý ma po pár dňoch prejde. Ja som však trvala na svojom, a to, že to myslím vážne, pochopili čoskoro. Majú dnes aspoň na čo spomínať… a už mi moje vyvádzanie dúfam dávno prepáčili. (Smiech.)

Čím vás tak očaril? Dá sa to vôbec povedať?

Veľmi ma oslovilo, že nemal hviezdne maniere. Vystupoval ako dokonalý šoumen, ale nebol namyslený. To, že je naozaj taký, sa mi potvrdilo aj pri osobnom stretnutí. Našiel si vo svojom náročnom harmonograme povinností čas, aby ma navštívil a doniesol mi krásne suveníry. Neviem, čo ma viac šokovalo. Či to, že za mnou nečakane prišiel, alebo to, že som dostala aj pozvanie na koncert s VIP vstupom pre celú našu rodinu. Rodičia sa na mňa po tomto aj zabudli hnevať, lebo ani oni netušili, ako je možné, že prišiel priamo k nám domov. (Samozrejme, potom sa vysvetlilo, že mi to pripravil ako prekvapenie niekto ďalší z rodiny.)

Čo vám pri písaní robilo najväčšie ťažkosti?

Chcela som príbeh podať čo najautentickejšie, aby všetkých pobavil. Aby nešlo len o nejakú „nudnú historku“ z minulosti. Prekvapilo ma, že hoci nie je dlhý, pomerne dlhú dobu som ho písala, pretvárala jednotlivé vety… až kým som zistila, že si text dokola sama po sebe čítam a zabávam sa na ňom, takže hádam môže pobaviť aj ostatných. A skutočne sa je na čom zasmiať. Príbeh je milý, vtipný aj romantický, určite pobaví nielen tínedžerov, ale aj dospelých.

Opísali ste naozaj všetko alebo ste si niečo nechali aj pre seba?

Príbeh sa odohral presne tak, ako som ho napísala. Niet čo skrývať, bola som podľa mňa pri písaní až priveľmi úprimná a v tínedžerskom prežívaní v minulosti priveľmi naivná.

Čo by ste radili mamám, ktoré majú doma podobne „postihnuté“ deti, ktoré žijú len svojím idolom?

Že sa nemusia báť, a že ich to určite prejde. A to už je čo povedať, keď to hovorím ja. Môj ošiaľ vyzeral takmer neliečiteľný, a predsa pominul. Keď človek dospeje, prídu problémy, starosti, niet kedy riešiť hlúposti. (Smiech.) A potom príde aj tá pravá skutočná láska. Keď stretneme tú správnu osobu v realite, s ktorou sa rozhodneme prežiť svoj život, tínedžerské myšlienky nás definitívne opustia.

Táto knižka nie je vaša prvotina, vyšlo vám ich už viac. Môžete ich trošku priblížiť?

Písať som začala už v detstvom veku. Kým som však vydala prvú knižnú publikáciu, prešlo mnoho rokov. Ako prvú som vydala básnickú zbierku „Spievajúce pero.“ Oslovilo ma písať vo veršoch, zachytiť svoje zážitky a sny poeticky. Netrvalo dlho a o tri roky neskôr mi vyšiel román. Najprv som mala v pláne napísať len obyčajný príbeh, z ktorého ale napokon vzišiel dej s pikantnejším podtónom s názvom F ako Fetiš. A na podobnú nôtu je ladená aj moja ďalšia kniha „Mala tajomstvo.“ Moje príbehy „z červenej knižnice“ vraj pôsobia ako podľa skutočných udalostí. Aspoň to mi hovoria čitatelia. Pýtajú sa, či som ich prežila naozaj…

Ako ste sa vôbec dostali k písaniu?

Ako dieťa som bola viac introvertná a lepšie sa mi vyjadrovalo v písomnom prejave. Vzťah k písaniu mi ostal dodnes a stalo sa mojím koníčkom.

Je to pre vás ideálny relax?

Áno, určite. Keď prežívam radosť, píšem. Keď zažijem niečo nové, píšem. Aj keď mám strach a som smutná, píšem aj vtedy. Písanie je už súčasť mňa ako osoby. Prídu chvíle, keď si síce poviem: Už s písaním končím. Mám toho dosť! A predsa opäť niečo vytvorím.

Čo je vašou profesiou? Čím sa živíte?

Pracujem v administratívnej sfére a svoj „stereotyp za počítačom“ si kompenzujem pobytom v prírode. Pohybujem sa aj medzi ľuďmi z poľovníckych kruhov, čo ma motivovalo získať poľovný lístok a zbrojný preukaz.

Máte nejaký konkrétny literárny sen?

Napísať nejaký bestseller, ktorý ostane dlhšie v povedomí. Ale pre mňa je úspechom každé vydané dielo, dokonca aj článok v časopise. Literárnu tvorbu si užívam.

Čo rada čítate?

Motivačnú literatúru, príbehy podľa skutočnej udalosti a životopisy známych osobností. Nepohrdnem však ani encyklopédiami, detektívkou a odbornou literatúrou.

Ako vníma váš partner váš obdiv k Igorovi Timkovi? Hoci je to minulosť, nežiarli predsa len trošičku?

No to určite nie. (Smiech.) Tam nie je na čo žiarliť, veď predsa vieme, ako to dnes so mnou je. Dnes je to už len spomienka na vtipné tínedžerské časy.

Chcete si prečítať viac o slovenských autoroch a ich knižných dielach? Kliknite na sekciu Pre knihomoľov a prečítajte si zaujímavé príbehy.