Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

„Keby sme tak mali… ach…“ povzdychla si do seba zahĺbená Lesia, „keby sme mali aspoň niečo!… Keby sme našli nejaký smer, akým sa uberať. Hodil by sa aspoň náznak…“ Oči jej skákali po chrbátikoch titulov viazaných v zvieracej koži. „No tak, no tak, notaknotak… kde ťa hľadať!?“ Prepadala sa do bezodných hlbín nepodložených úvah, usilovne sa vŕtala v zákutiach svojej pamäte, odrazu až príliš vložená do prípadu, ktorý ju pomaly ale isto načisto pohlcoval. Viktor a Gabriela sa krok po kroku približovali. „Aspoň jednu! Jednu zásadnú, ale…“

Ani si neuvedomila, čo robí, keď pravú ruku vystrela rovno k radom kníh, s roztiahnutými prstami a otvorenou dlaňou nasmerovanou k nim.

„…správnu informáciu,“ obaja jej za chrbtom, nečakane a jednoznačne, túžbu dopovedali, dokonca čírou náhodou aj v dokonalom dvojhlase.

Pridali však dotyk, akoby ich čosi vnútorne v rovnakej chvíli pobádalo zdvihnúť ruky a dotknúť sa jej. On aj ona jej dlane zľahka položili na plecia.

Lesiou behom sekundy prebehol statický výboj, až jej pri oboch ušiach zapraskala elektrina. Ich spoločnú túžbu po vedení však prijala s intenzitou myšlienky, ktorá jej v mysli znela natoľko zreteľne, akoby sa aj ona sama pripojila k jej vysloveniu.

V ďalšej chvíli tí dvaja, tiež zasiahnutí kopnutím statickej elektriny, prekvapene odskočili, zatiaľ čo z knižnice vyletela hrubočizná bichľa viazaná v teľacej koži.

Lesia vytreštila oči, ale postupnosť na seba nadviazala príliš rýchlo, aby sa dokázala letiacej knihe uhnúť. Takže sa ju aspoň pokúsila reflexívne schmatnúť do otvorenej dlane. Márne. Kniha jej vrazila rovno do čela, pričom jej váha ju zhodila z nôh. Zvrtla sa, aby aspoň dopadla predkom, nie rovno na chrbát. Gabriela vykríkla a Damián z pokľaku vyletel do stoja, no nikto nemal šancu ženu zachytiť. Aká dlhá, taká široká, natiahla sa rovno na podlahu.

Nastal okamih vzduchoprázdna, ani obraz ani zvuk. Potom sa ako-tak spamätali.

Lesia rozrušene dýchala, čelo jej trešťalo, ale aspoň necítila, že by sa jej do očí hrnula krv. Chvíľu zostala len tak lícom opretá o zem. Potom neisto podvihla hlavu a zadívala sa na svoju natiahnutú ruku. Dlaň jej spočívala presne v strede otvorenej knihy. Ľavý list bol potlačený blednúcimi, ale stále dobre čitateľnými literami, zažltnutú stránku napravo vypĺňalo vyobrazenie ženy s tmavými vlasmi a podivnými znakmi ťahajúcimi sa cez tvár, modročierne pramene jej oblizovali jazyky oranžových plamienkov.

A obývačka sa zrazu zahalila do napätia, ktoré takmer vyvolalo spoločný dojem, že na ňu dosadol tmavý mrak, že sa lampy ustráchane stiahli do seba a všetko navôkol potemnelo. Oči prítomných smerovali ku knihe. Viac než spôsob, ako sa k nej dostali, ich úplne pohltila „informácia“, ktorú im kniha ponúkla.

„Mavka,“ potichu vyslovila Lesia.

Pretože „Mavka“ bolo slovo, ktoré červeným stálo nad textom.

„Vyzerá celkom ako ženská, ktorá mi vliezla rovno do postele!“ podráždene vyletelo z Damiána.

Lesia k nemu vytočila tvár. Damián sa hrnul rovno k nim.

„Do postele si povedal?!“ nechápavo zopakovala.

Zmätene sa pozbierala zo zeme, ale zostala na podlahe, iba si nohy pokrčila pod seba. Pritiahla si otvorenú knihu.

Aj keď sa ocitla vo vyhrotenej situácii, dokázala si sklamane uvedomiť, že je jej už úplne jedno, koho alebo čo mal namiesto nej Damián v posteli.

Narýchlo si prezrela razbu na obálke knihy.

„Víly, Rusalky, Mavky, Alabasty a iné vodné a lesné bytosti,“ nahlas prečítala.

„Dnes v noci, vlastne sotva pred hodinou,“ vyrážal zo seba Damián a Lesiu zrazu ohromilo, že pôsobí tak rozrušene, akoby hovoril… pravdu. „Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že to nie je ľudská bytosť. Pokúšala sa so mnou vyspať.“

Lesia onemela. Buď je to tá najhlúpejšia výhovorka, prečo skrátka vplyvom okolností, chudáčik, musel zahýbať alebo fakticky hovorí… pravdu.

„Ty… ty si…“ vyhabkala, ale keď jej Damián poslal varovný pohľad, došlo jej, že má pravdu. Strácajú pôdu pod nohami, vypadávajú z úloh. A preto sem rozhodne neprišli. Musí sa pozbierať. A on tiež! Lesia sa zhlboka nadýchla, napočítala do desať a zároveň ďalej urputne premýšľala. „Áno… no iste! Víly, Rusalky… vlastne to dáva zmysel. Vždy sa tradovalo, že väčšina vílích bytostí trpí prekliatím neovládateľnej vášne, kedykoľvek sa dostanú do blízkosti mládencov. Mýty, báje, ešte aj rozprávky, sú plné víl, ktoré sa v prítomnosti mužov správajú ako zhypnotizované a zvádzajú ich, lákajú ich do svojich osídiel, či už za účelom získať ich lásku alebo ich utopiť. Mimochodom, aj za vami prišla?“ strelila otázkou po Viktorovi.

Myklo ním.

„Eeeee… nuž… ako to po-povedať…“ vykoktal, odrazu celý nesvoj a biely ako alabaster a zároveň s prerážajúcimi červenými škvrnami kvitnúcimi mu na lícach.

„Tak sa už priznajte, Viktor!“ Gabrielin hlas sekal ako mačeta. „Kým som sa ja bezducho vliekla do najtemnejšej časti lesa, vy ste si zatiaľ užívali sex s prekrásnou vílou!“

Viktorovi takmer vypadli oči, už druhýkrát iba z jej reakcie. Došlo mu totiž, že sa správa, akoby žiarlila!

„Moja víla mala vrkoče, ktoré sa po mne plazili ako hady!“ okríkol ju aj on na oplátku a zagánil. „Veľmi rýchlo som to celé zarazil! A len tak pomimo…“ Pristúpil bližšie a kým ona k nemu vzdorovito zdvihla bradu, tlmene dodal: „Aj vy už máte skúsenosti s tranzom, ktorý vás vohnal rovno do mužskej náruče!“

Len čo dopovedal, došlo mu, že vo vzduchu visí ďalšia facka. Jej výraz hovoril za všetko. Okamžite zacúval, div že sa od nej neodhodil ako vojak pod paľbou, a ruky si obranne prekrížil na hrudi.

„Budeme si vyhadzovať na oči ľúbostné eskapády alebo ste zvedaví, čo som sa práve dočítala?“ čo najdôstojnejšie sa z podlahy ozvala Lesia.

Keď im naznačila, ako detinsky sa správajú, razom si získala ich plnú pozornosť. Hoci v Gabriele to naďalej vrelo, i keď si nebola istá, čo ju vlastne na dnešku štve najviac, pridala sa k Damiánovi a Viktorovi, ktorí sa tiež zložili na zem k Lesii.

Pokračovanie na ďalšej strane-