Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Lesia príde na to, že tajomné zvodné bytosti sú Mavky. O čo im však ide? A čo chcú od Gabriely? Ak ste nestihli úvodné kapitoly, nezúfajte. Prečítať si ich môžete priamo tu.

11. kapitola

A naproti im už utekala Lesia. Očividne sa ešte ani zďaleka neukladala k spánku. Antracitová tunika jej opisovala siluetu, zatiaľ čo zvyšok látky sa vzdúval pod poryvmi nočného vánku.

„Niečo sa udialo!“ Nepýtala sa, iba rozhodným hlasom konštatovala, keď zastala a spozorovala, s akými výrazmi sa obaja vlečú z lesa.

Viktor, bledší ako sadra… a Gabriela? Rozrušená, strapatá, možno aj trochu vytočená. A z akéhosi dôvodu odetá do ľanových šiat opásaných zlatým lanom, s vencom na hlave.

Viktor pokračoval ďalej do domu, ale ona zastala rovno pred Lesiou. Zdvihla ruku a roztraseným prstom mierila kdesi za ňu, na neho. Až obviňujúco sa jej zadívala do očí.

„Nech vám povie on!“ hlas jej preskočil. „Diali sa so mnou neuveriteľné veci a on všetko videl!“

Lesia si uzimene objala ramená. Keď si však uvedomila, že si jej gesto môžu vyložiť ako ustráchanosť, vystrela ruky k telu, zovrela ich v päsť a zavelila:

„Všetci do obývačky! A konečne chcem počuť celú pravdu!“

Nik už nenazbieral dostatok síl, aby bol schopný namietať.

***

„…iba si nejasne spomínam, že to bolo takto… a… ďalej sa mi marí, že… takto…“

Gabriela sa točila uprostred obývačky, ľanová sukňa sa krútila s ňou a pri spomalení sa jej motala okolo členkov, keď im predvádzala, ako si myslí, že tancovala, kým ju nevyrušil Viktorov príchod. Až kým nevrazila do indického stolíka, z ktorého popadali malé mištičky s drobnými kovovými lyžičkami. A tiež starožitné soľničky, ktoré zbierala. Každým v miestnosti šklblo, dokonca aj Damiánom sediacim v barokovom kresle potiahnutým červeným damaskom.

„Preboha, Augusta, vy svoju prácu po dokončení nikomu neodovzdávate?“ vyletel na ňu a kŕčovito zovrel bočné opierky.

Odkedy sa vrátili do domu, povýšenosť mu postupne zastrel mrak zlostnej energie, ktorá z neho sršala spolu so zle skrývanou nervozitou. Akoby sa čosi práve stalo aj jemu, napadlo Lesii.

Gabriela mužovi v čiernom, ktorý si na stoličke hovel ako obrovská vrana v hniezde z červenkastého prútia, iba urazene odvrkla:

„Repliky, pán Herman. Nie všetko, čo vidíte, je robota. Hore sú obrazy šľachticov s rozďavenými ústami. Ak by boli pravé, viac ako strašidlá ma desia dlhy.“

Damián najprv zovrel pery, potom naoko chápavo prikývol, akoby si práve uvedomil, že sa správa nevhodne. Ignoroval Lesiin hodnotiaci pohľad. Stála chrbtom ku knižnici. Viktor sa zatiaľ zaboril do žltej pohovky. Opretý o kolená a s tvárou stratenou v dlaniach bol ako kôpka nešťastia.

Teraz už všetci vedeli všetko. Bolo to vonku. Jeho príhoda na cintoríne, tiež v pivnici, Gabrieline žiariace oči či jej besnenie uprostred kruhu akýchsi prazvláštnych lesných bytostí. Zatajené zostali iba impertinentné záležitosti. Ženštiny s levitujúcimi vlasmi lezúce mužom do postelí. Náruživý bozk s Gabrielou.

Ale pozor, pozor! Veď oboje sa zasa týka iba mňa! pomyslel si zronene Viktor a stlačil si hlavu, akoby si ju v beznádeji mienil rozpučiť ako melón. Keď sa odvážil prezrieť si scenériu, do ktorej bol znova proti svojej vôli dosadený, aj to iba cez prsty, zbadal, ako si Gabriela z hlavy pomaly skladá „korunu“ z myrty a kvetov a opatrne ju ukladá na stolík.

„Odviažte si to lano. Okamžite!“ náhle jej nahlas pokynula Lesia, s ukazovákom premýšľavo položeným na spodnej pere a očami rozšírenými a znenazdajky nepokojnými. Smerovali na pozlátené lano vôkol Gabrielinho drieku.

„Čo tak zrazu? Čo to vôbec celé znamená…“

„Pôsobilo to, akoby vás prijímali medzi seba,“ konečne sa ozval Viktor.

Keď sa im s Gabrielou spojili oči, vydržali sotva sekundu. Razom pocítil, ako sa mu od zátylku prehrieva pokožka a pravdepodobne červenie, ona pre zmenu urýchlene odvrátila tvár.

„Práve o to mi ide,“ horlivo pokračovala Lesia. „Damián, zakúr v kozube.“

Damián na ňu zagánil, pretože práve on bol zvyknutý zakaždým hrať prím, ale nakoniec poslúchol a neochotne sa premiestnil ku krbu, kde z rímsy schmatol zápalky a kľakol si k nemu. V podstate ju aj prekvapilo, že sa tu nenaparuje a nerozdáva na všetky strany rozumy, ale nemala momentálne čas sa ním zaoberať. Lesia mala kvôli svojmu nekalému živobytiu naštudované množstvá informácií a jedna z nich sa práve teraz dobiedzavo hlásila o slovo. Keď zbadala, že sa na lane vytvoril uzol, s ktorým Gabriela bojuje, sama k nej okamžite pristúpila a netrpezlivo zaň šklbala s ňou.

„Viktor to pochopil správne, prijali vás! Snažia sa vás k sebe pripútať!“ vysvetľovala. „Chcú spútať vašu vôľu, aby ste nemali na výber a zakaždým sa k nim prinavracali. Uzly hrajú v súvislosti s mágiu zásadnú úlohu, ich význam je predsa jasný. Nepustiť. Zviazať. Napríklad jednu zamilovanú dušu k druhej, aj preto sa mladým zvyklo v minulosti pri sobášnom obrade v istých oblastiach previazať spolu ruky stuhou. Ale v spojitosti s mocným zámerom dokážu oveľa viac. Zmanipulovať aj myseľ človeka, ktorý nechce byť pripútaný k nikomu.“

„A bude stačiť, keď sa rozviažem?“ ozvala sa s obavou Gabriela, keď jej Lesia lano konečne strhla zo šiat.

„Rozhodne nie,“ vyhlásila a zvierajúc motúz v rukách vykročila ku krbu, kde už čerstvo vzbĺknutý oheň zlátil Damiánovu zachmúrenú tvár. Šmarila mu ho ponad plece rovno do ohňa, až ním trhlo. „Vymeť jeho popol a vyhoď ho z jej domu.“ Obrátila sa ku Gabriele. „Až toto bude stačiť.“

„Ale čo odo mňa chceli?“ bezradne rozhodila Gabriela rukami. „Prečo ma chcú pripútať a zobrať medzi seba? Som azda podhodenec víl? Rozhodli sa, že je načase zobrať si ma späť? Pamätám si to z knihy o keltskej mytológii – vy viete, o čom hovorím, však Lesia? Kradnú ľuďom deti, vymieňajú ich za svoje potomstvo a o niekoľko rokov sa po ne vracajú…“

REKLAMA

Opäť nastal moment, keď Viktor zabudol na celé okolie a pozeral sa na ňu ako na blázna, pričom Lesia kráčala späť ku knižnici a v hlave jej očividne na plné obrátky poskakovali nápady. Nevenovala Gabriele ani len pohľad, iba ju počas chôdze dôrazne zahriakla, čo vo Viktorovi vyvolalo zlomyseľné uspokojenie.

„Gabriela, odpustite mi trúfalosť, ale musím vám povedať – buďte ticho! Potrebujem premýšľať. A neopúšťajte sa, pre Kristove rany! Navyše, som si skoro istá, že podhodenci boli deťmi Elfov.“

Gabriela dotknuto zmĺkla, zatiaľ čo Lesiin entuziazmus Viktora konečne postavil na nohy.

„Lesia má pravdu,“ hlesol a pobral sa za ňou. „Ako nám teraz pomôžu nejaké domnienky? Nijako. Zamerajme sa na fakty, ktoré sa vyskytli priamo pred našimi očami. Tiež na tie ženy! Musíme v prvom rade zistiť, čo sú zač.“

„Ale pozrime sa!“ vôbec nie priateľsky ho štuchla lakťom do rebier, keď popri nej prechádzal. A ešte na neho aj zasipela: „Zrazu jej žerieš každé slovo!“

So šokovane otvorenými ústami primrzol na mieste a vyvalil na ňu oči. Akéže Pozrime sa!? A to mu ešte aj zatykala?! Pošúchal si boľavé rebro, neschopný vyznať sa v nej.

„Súhlasím, Viktor,“ začuli Lesiu, ktorá chrbtom k nim študovala police plné kníh, pričom Gabriela k nej celkom nečakane vyslala pohľad, po ktorom sa obával, že jej znova začnú planúť oči, lenže tentoraz ohňom pekelným. „Gabriela, vlastníte naozaj obdivuhodné množstvo starých kníh, nielen novinky. A práve prastaré knihy v sebe ukrývajú vedomosti rovné pokladom, o akých sa nám ani nesnívalo. Múdrosti starých materí nezaťažené rozumovým filtrom internetovej doby.“

„K niektorým som prišla spolu s domom,“ ozvala sa trochu neochotne a spolu s Viktorom k nej nenáhlivo pristupovali.

Ani si nevšimli ako Damián, ktorý už na kovovú lopatku vymietal pozostatky lana, spozornel. Čosi mu napadlo, ale myšlienka ešte nebola úplne zrozumiteľná ani pre neho.

Pokračovanie na ďalšej strane.

1 2 3