Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Viktor už je viac ako vydesený. Gabriela zmizla a podľa všetkého jej hrozí niečo naozaj zlé. Ak ste nestihli úvodné kapitoly, nezúfajte. Prečítať si ich môžete priamo tu.

1. kapitola
2. kapitola
3. kapitola – začiatok a pokračovanie
4. kapitola
5. kapitola
6. kapitola
7. kapitola
8. kapitola
9. kapitola

10.  kapitola

,,Kto zvíťazí, ten takto bude oblečený

do bieleho rúcha a jeho meno nevymažem

z knihy života, ale vyznám jeho meno pred

svojím Otcom a pred jeho anjelmi.“

Zjavenie 3:5

Od momentu, ako vbehol do tmavého lesa, ani na chvíľu nezastal. Rukami rozrážal konáre, listy ho šľahali do tváre a on fučal, akoby mal každým metrom padnúť na zem mŕtvy. Dopredu ho hnala predstava Gabriely, ako sa stráca v útrobách lesa v obkľúčení mýtických bytostí, ktoré sa ho snažili zviesť a zneužiť. Mátala ho predstava toho, čo majú v pláne s ňou.

Na chvíľu zastal a zmätene sa okolo seba obzeral. Prudko dýchal a pľúca ho neuveriteľne štípali, snažil sa zorientovať v tej tme a vo svite mesiaca, ktorý jemne prerážal pomedzi listy stromov. Nikdy tu nebol a jeho oči sa pokúšali privyknúť si na tmu.

„Gabriela!“ zakričal do neznáma a ticha, ktoré prerušoval len šum lístia vo vetre. Prebehli mu po chrbte zimomriavky a oblial ho studený pot.

Žiadna odozva, všetko vyzeralo tak neuveriteľne desivo. Vľavo od neho zahúkala sova a on sa vystrašene strhol za zvukom.

Čo tu robím, do riti! prebehlo mu hlavou. A kde je Gabriela, čo jej urobili? Kam ju zaviedli?

Odrazu v diaľke uvidel čosi… blikotajúce. Nejaké svetielka. Rozhodol sa ich nasledovať. Ponáhľal sa vpred, ale tentokrát sa snažil byť potichu. Nemal ani poňatia, čo v tomto strašidelnom lese žije alebo nežije. Po tom všetkom, čo ho posledné dni postretlo a po tom, čo všetko videl, by bolo najrozumnejšie nepodceňovať ani jemný vánok. Opäť mu naskočila husia koža. Zastal. Pred ním sa objavil akýsi pomyselný chodníček lemovaný svätojánskymi muškami letiacimi tesne nad zemou. Akoby ho pozývali, aby ich nasledoval. Nepáčilo sa mu to a cítil, akoby ho niečo ťahalo späť, no pokúsil sa ovládnuť. Zhlboka sa nadýchol a ani nad tým dlho nepremýšľal a vykročil vpred. Po tom, čo zažil vo svojej izbe, by už mohol očakávať kadečo. Stále nemohol uveriť tomu, že sa ho pokúsila zviesť tá… tá… čo to bolo? Víla? Mýtická bytosť? Čarodejnica? Alebo…? Na tú predstavu, ako sa ho dotýkala, ako ho hypnotizovala pohľadom … ako ho vábila… jeho telo okamžite zareagovalo, i keď cítil hrôzu. Kto vie, čo by sa stalo, ak by sa nebol spamätal. Rozdala by si to s ním? Znásilnila by ho a potom zabila? Alebo…  vycucala by z neho auru, jeho dušu predala diablovi a úbohú bezvýznamnú telesnú schránku by nechala pohodenú v tomto strašidelnom lese…?

Zrýchlil krok. Musí nájsť Gabrielu čím skôr. Rukami rozrážal konáre a mokrá tráva mu úplne znehodnotila oblečenie. Odrazu sa však pred ním objavila tlejúca žiara, ktorá ho takmer úplne oslepila. Prižmúril oči a rukou si zatienil zrak, aby videl lepšie pred seba. Čím viac sa približoval, tým bola žiara intenzívnejšia. Ani nevedel ako a ocitol sa na čistinke. Keď si jeho oči privykli na šero, zbadal niečo, čo mu úplne vzalo dych.

,,Gab…“ vyšlo z neho úplným šeptom a zvyšok sa stratil vo vánku.

Ostal stáť na okraji čistinky v tieni stromov a sledoval výjav takmer ako z mytológie či rozprávok starých materí. No toto bolo skutočné. Nesnívalo sa mu to – pre istotu sa totiž uštipol, až mu vyskočila slza.

Uprostred čistinky v kruhu tancovalo asi desať, možno pätnásť bytostí. Vyzerali ako ženy a jednu z nich dôverne spoznal – bola to jeho nočná zvodkyňa. Okolo nich sa vznášali a pohybovali deti v akýchsi ľanových košieľkach. Všetci boli bosí a vyzeralo to, akoby sa trávy takmer nedotýkali. Hýbali sa zo strany na stranu, rukami mávali nad hlavami a do rytmu sa predkláňali. Dokonale nacvičená choreografia sprevádzaná zvláštne znejúcim spevom. Všetkých obklopovalo jemné svetlo, akoby vyžarovalo z hĺbky ich vnútra, a spolu vytvárali dosť intenzívny svit. Presne tú žiaru, ktorá ho sem prilákala. Tie ženy… áno boli to ženy, aj keď pri niektorých bola ľudskosť diskutabilná… všetky mali dlhé vlasy, niektoré dokonca až po zem, iné ich mali spletené vo vrkočoch, ako napríklad tá, ktorá Viktora v noci navštívila. Jej vrkoče levitovali, akoby žili svoj vlastný príbeh. Vlasy ostatných žien sa v určitých momentoch vznášali, takže to chvíľu vyzeralo, akoby boli pod vodou.

Celý výjav, aj s deťmi, bol fascinujúci a Viktor od neho nemohol odtrhnúť zrak. Iba tam stál a sledoval ich s otvorenými ústami. Až odrazu, v strede tancujúceho kruhu, uvidel ju. Gabrielu. Nebola však oblečená v pyžame, ako to videl z okna svojej izby. Mala na sebe akési snehobiele ľanové šaty s dlhými rukávmi a hlbokým výstrihom, ktoré jej prirodzene kopírovali postavu. Vlasy, voľne rozpustené, jej pokrývali celý chrbát a rukami ladne hýbala vôkol seba. Keď sa jemne zatočila, Viktor zatajil dych. Oči jej spod privretých viečok opäť žiarili na modro a vyžarovalo z nich niečo, čo nevedel opísať. Vyzerala tak nadpozemsky krásne. Ako anjel, napadlo mu odrazu.

Všimol si, že všetkým tým tajomným bytostiam na čistinke žiaria oči na zeleno, iba ona jediná ich má nebesky modré. Ale prečo?

Odrazu sa deti rozbehli ku Gabriele, utvorili vo vnútri kruhu menší a pochytané za ruky krúžili okolo nej. Dve z nich jej okolo pása previazali povraz pretkaný zlatou niťou, ktorá zdobila aj lem jej šiat, a zvýraznilo jej to krivky. Gabriela pritom zodvihla ruky nad hlavu, privrela oči a otvorila ústa, z ktorých vyšiel jemný spevavý hlások. Viktorovi sa takmer podlomili kolená, dostávala sa mu priamo pod kožu a on pocítil silné nutkanie rozbehnúť sa k nej. No v poslednej chvíli sa ovládol a pre istotu sa jednou rukou chytil nízkeho konára stromu, pri ktorom stál.

Keď jej deti previazali pás, tak sa zavlnila a šťastne zatočila. Evidentne sa nachádzala v hlbokom tranze. Pripadalo mu, akoby sníval, preto sa opäť uštipol, aj keď to bolo celkom zbytočné. Nespal, bol viac hore ako kedykoľvek predtým a uvažoval nad tým, ako ich oboch z tohto celého dostať.

Z kruhu tancujúcich žien vystúpila jedna z nich. Mala na sebe sivé šaty a plášť posiaty striebornými odleskami. Biele kučeravé vlasy ťahala po tráve za sebou a prikročila rovno ku Gabriele. V rukách niesla veniec spletený zo zelených halúzok, myrty a lúčnych kvetov. Okolo neho poletovali svätojánske mušky a tým sa stali jeho súčasťou. Zastala za Gabrielou a odrazu všetky bytosti stíchli, dokonca aj vánok ustal. Zodvihla veniec do vzduchu a pomaličky ho nasadila Gabriele na hlavu. V tej chvíli všetky ženy padli na kolená a s rukami vystretými pred sebou si ľahli tvárou k zemi. Deti spustili jemnými hláskami akýsi chválospev a Viktorovi vtedy napadlo, že to vyzerá, akoby sa jej klaňali. Akoby ju práve korunovali za svoju kráľovnú. Ale za kráľovnú čoho? Bolo viac ako nad slnko jasnejšie, aj keď vládla hlboká noc, že ju práve týmto rituálom prijali medzi seba. Teraz je jednou z nich. Ale počkať. Viktor sa zamračil… Znamená to, že je mŕtva? Teraz ju odvedú so sebou niekde hlboko do iného sveta, o ktorom vedia len oni…?

,,Nie!“ vyletelo z neho mimovoľne, skôr, ako si v tom stihol zabrániť. Jeho hlas sa niesol čistinkou ako výstrel a on na seba, samozrejme, upútal všetku pozornosť.

***

Pokračovanie na ďalšej strane.