Tak teraz už naozaj ide do tuhého a pokiaľ ste doteraz nemali zimomriavky, čoskoro sa to zmení. Ak ste nestihli úvodné kapitoly, nezúfajte. Prečítať si ich môžete priamo tu.
9. kapitola
Zvečerievalo sa, keď Damián nerušene vykĺzol von zadnými dvermi domu. Využil ideálu príležitosť, ktorá sa mu práve naskytla. Lesia sa pohybovala po poschodí domu s kyvadlom z karneolu, ktoré ju malo upozorniť na oblasti so zvýšenou negatívnou energiou. Spisovateľ a reštaurátorka za ňou behali ako kuriatka. Ona doslova dychtila po každom novom objave – takéto naivky sú vďačná korisť. A on vystupoval ako pán kontrolór, pripravený Lesii klepnúť po prstoch. Damián s plnou vážnosťou vyhlásil, že bude zatiaľ „preciťovať atmosféru“ prízemia. Keď sa hore všetko odohrá, ako má, pošlú ich spať a prebudia ich nejakými zlovestnými zvukmi, aby ich uistili, že je v dome veľa práce.
Lenže ich dôveryhodnosť závisí od plánu, v ktorom je badať istý súvis. Musia mať logickú postupnosť deja – ako by vyhlásil ten pisálek.
Damián si poprezeral okolie zahalené kovovým súmrakom. Vtáctvo sa už ukladalo na spánok. Nastával moment stíšenia, po ktorom sa začnú ozývať nočné zvieratá. Les za domom bol oveľa hustejší a bližší. Tiene sa predlžovali a spájali, až mal v šere problém rozoznať tône od prírody. Rozhliadal sa však chladným praktickým pohľadom a keď našiel strom, čo sa mu celkom pozdával, pretože bol už na pohľad starší a chradnúci, hneď sa k nemu vybral. V rukách držal pokrútené prútie. V ňom ležali kuracie kosti a slepačie vajcia pretreté čiernou farbou. Osobne z nich injekčnou striekačkou s najtenšou ihlou povyťahoval vnútro a cez mikroskopický otvor ich naplnil znova, ale tentoraz slepačou krvou.
Kvokol si, umiestnil prútie s otrasným obsahom k vyčnievajúcim koreňom stromu a zhrabával ho pod lístie. Ráno ich s Lesiou navedú, aby prútie našli, čo bude jasný dôkaz, že dom je pod kliatbou čiernej mágie.
Damián zrazu periférne zachytil bodku svetla, no nie od domu, ale kdesi pred sebou. Chvatne zdvihol tvár. Pred očami sa mu rozprestieral iba zošerený les. Nehýbal sa. Čakal. Potom si pomyslel, že sa mu len čosi zazdalo. No len čo sotva sklonil hlavu, svetlo vnímal zase. Zdvihol oči. Zbadal ju.
Prudko sa postavil, zarovno s bledou tvárou s dlhými čiernymi vlasmi, ktorá sa urýchlene stiahla za kmeň. Na sietnicu sa mu vypálil široký veniec z čiernych kvetov, ktorým sa medzi lupeňmi vznášali prízračné žlté svetielka, akoby sa v kvetoch rojili svätojánske mušky.
„Haló…?“ ozval sa opatrne zdvihnutým hlasom. „Je tam niekto?“
Ako odpoveď sa mu vrátilo iba charakteristické zašumenie, ktoré sprevádzal jesenný vánok.
Pretrel si oči, aby videl lepšie, ale po divnej žene so svietiacou partou viac nebolo ani chýru ani slychu.
Nezľakol sa jej, skôr ho zaujala. Už po niekoľkých sekundách vyčkávania na mieste si však prestával byť istý, či naozaj zbadal človeka alebo sa len rýchlo ubúdajúce svetlo poriadne zahralo s jeho zmyslami. Urobil váhavý krok vpred, keď sa mu za chrbtom ozval obrovský buchot.
Šklblo ním. Zvrtol sa na päte a už aj kráčal späť k domu, naproti rozďaveným dverám a oknám na prízemí.
Čo má toto znamenať? Žeby prievan? Pustil ju z hlavy a vbehol rovno do domu.
Sotva sa stihol pootočiť, dvere sa mu za chrbtom samy od seba hlasno zabuchli.
Damián bez dychu sledoval, ako sa okná jedno po druhom v zladenej postupujúcej vlne zatvárajú tiež. Vyzeralo to až strašlivo krásne, ako sa tri dvoj-okná pozatvárali.
Potom sa rozhostilo ticho. Pod oblečenie mu zaliezol nečakaný chlad. Zmätene sledoval, ako si od úst vyfúkol obláčik pary.
Zdvihol ukazovák, zlostne ho zabodol do vzduchu a očami ostražito prechádzal po zatvorených oknách.
„Neviem, o čo sa tu snažíš, ale to JA som vymyslel strašenie!“ upozornil kohosi neznámeho tichým výhražným hlasom, ktorým si dodával odvahy. „Takže si zapamätaj, že mňa len tak nevydesíš! Ja v teba neverím! Ja verím len v seba a to mi dáva najväčšiu moc!“
[…] kapitola […]