Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy – Stránka 4 z 4

Viktor sa na posteli prilepil chrbtom o stenu, hlavu si udrel o rám olejomaľby. Žena sa k nemu zmyselne sunula po perine, zohnutá sa vlnila, vrkoče rozihrané a pery pootvorené. Rozžiarené oči ho pozorovali ako počarované.

A keď mu ruku položila na stehno, ako obratom sa mu vrátila spomienka na prvú noc, ktorú v izbe strávil.

Ženská bytosť na neho pôsobila, akoby si nedokázala pomôcť. Roztrasený spisovateľ v kockovaných nohaviciach ju priťahoval ako magnet.

Vrkoče sa jej ako hadie telá natiahli rovno jeho smerom a hebko mu ovinuli zápästia.

Musel síce uznať, že je prekrásna a vyžaruje z nej čosi až živočíšne femínne, ale keďže po ňom chniapali jej vlasy, nedokázal inak, ako striasť sa odporom.

Žena sa na neho odrazu lačne vrhla, ústa otvorené, zjavne v snahe prisať sa mu na pery, no Viktor sa spamätal a zovrel jej ramená.

REKLAMA

„Niééé!“ vykríkol z plných pľúc.

Mierne sa odtiahla.

Zelené svetlo dvakrát zmizlo, keď zažmurkala, akoby jeho zjavnému nezáujmu nedokázala uveriť.

A potom prešla badateľnou zmenou. Vycerila zuby a neľudsky mu zasipela do tváre ako nejaká mačacia šelma. Zrozumiteľný znak nepriateľstva.

„Máš pravdu, v urážaní žien budem čoskoro svetová jednotka,“ neodpustil si ani napriek nenormálnej chvíli poznámku.

A vtedy sa mu okno pri posteli rozletelo a bytosť sa zaprela a vyskočila, až s ním nadskočil matrac, a zmizla.

Viktor, totálne dezorientovaný, keďže v jednom okamihu sa im takmer dotýkali tváre a jeho ovievala vôňa mokrej trávy a v druhom jej nebolo, mimovoľne vyletel a vyklonil sa z okna. Obraz, ktorý sa mu naskytol, mu skoro vyrazil vzduch z pľúc.

Do lesa, smerom od domu, kráčal zástup žien v skoro až folklórnych ľanových šatách. Práve sa k nim pripojila aj tá s roztancovanými vrkočmi.

A medzi nimi zreteľne spozoroval jednu divožienku s dlhočiznými vlasmi farby pšenice, ako kráča spolu s nimi.

„Gabriela!“ vykríkol do noci, až sa jeho hlas niesol nad korunami stromov, ale žiadna z nich, a Gabriela už vôbec nie, nezareagovala. „Gabriela! Stoj!“

Náhlivo si obul topánky, zo stoličky strhol sveter a s dupotom vyletel z izby. Jedny z dverí sa otvorili. Na prahu stála Lesia.

„Čo sa deje?“

Ale Viktor už uháňal dole schodmi.

***

Až Viktorov krik Damiána vytrhol z poblúznenia. Hoci sa mu už dobíjala do nohavíc, hluk ho prinavrátil k rozumu a konečne mu došlo, že na ňom bude čochvíľa rajtovať bytosť z iného sveta. Napokon predsa len začal vnímať, že vyzerá iba polo-ľudsky. Aj keď čosi v ňom stále bojovalo a snažilo sa ho prinútiť zahodiť zmysel pre realitu a poddať sa jej, sám seba donútil odsotiť ju.

Tvár sa jej skrivila zlosťou a chvíľu nebola natoľko nádherná, čo mu umožnilo vymaniť sa spod nej. Skoro spadol. Sekundu videl, ako sa podlaha približuje, do očí sa mu nahrnuli ryšavkasté vlasy, ale v poslednej chvíli to vykryl, odrazil sa rukami a postavil sa. Zvrtol sa k posteli.

Odrazu zostala prázdna.

Druhý rýchly pohľad smeroval k oknu. Bolo roztvorené dokorán, rám sa ešte chvel.

A na parapete ležala zoschnutá čierna ruža.

***

Viktor rozrazil zadné dvere. Ako zmyslov zbavený sa rozbehol rovno do noci, v ústrety všetkým tajomstvám hlbokého lesa rozprestierajúceho sa za Gabrieliným domom.

1 2 3 4