Výtvarník Dušan Scholtz: „Riadim sa krédom Každý deň je malým životom“

Jeho tradičná tvorba je Hrabalovsky pitoreskná, plná človečenstva a magickej reality. Aktuálne však vystavuje v priestoroch Ortodoxnej synagógy v Košiciach niečo úplne iné, s hlbokou myšlienkou a schopnosťou vyvolávať zimomriavky. Dušan Scholtz je umelcom dvoch tvárí a obe sú mimoriadne zaujímavé.

Aktuálne v synagóge prezentuješ časť svojej tvorby, ktorá nie je možno každému známa. Je to niečo úplne iné – iný rozmer. Prečo u teba vznikla prvotná myšlienka niečomu takému sa venovať? Máš v rodine osobnú skúsenosť s deportáciami?

Osobne našťastie v rodine žiadnu skúsenosť s deportáciami nemáme. Popri maľovaní si odjakživa nosím so sebou rôzne zápisky, píšem si denníky, stále sa mi hromadia koláže z lístkov a účteniek, zbieram rôzne staré papiere, vystrihujem si veci a všetko si to celé roky ukladám. Je to skrátka súčasť tvorby – niekto si robí skice, ja koláže. Raz som si takto náhodou opečiatkoval jednu stranu denníka a urobil som si z toho vagóny. Roky to ostalo spať, ale postupne sa mi to začalo vynárať v podvedomí a napadlo mi otláčať si vagóny na väčšie formáty, hoci to stále boli len pečiatky a nejaké čiary, až po čase z nich vznikli vlaky, do ktorých som začal vsádzať ľudí. Začal som to robiť priestorovo, podlepoval som to a rôzne sa hral s materiálom. Nakoniec som to mal hotové, ale nevedel som, čo s tým.

A kedy sa to zmenilo?

Kúpil som si knihu Petra Katinu Hudba inak z vydavateľstva Hevhetia a on tam opisuje, ako vznikali určité diela a je tam konkrétna pasáž vojnové diela. Naďabil som na skladbu od Steva Reicha Different Trains. Ide o veľmi zaujímavú výpoveď – autor síce holokaust nezažil, ale keď v Amerike ako malé dieťa cestoval vlakom a tešil sa z toho, spätne už ako dospelému mu došlo, že v tom čase vlaky slúžili na niečo iné ako na zábavu. Na vývoz ľudí, ktorí sa už potom domov nevracali. Takže spätne v retrospektíve takejto predstavy vytvoril minimalistické hudobné dielo ako imitáciu vlaku. A ja som si to vypočul a rozžiarili sa mi žiarovky, lebo som zistil, že mám libreto k mojím vlakom.

Takto si teda dostal k divákom svoje denníky.

Áno. Už pred rokmi mi priateľ vravel, že keď to raz z denníkov dostanem vonku, tak prekročím svoj tieň. Vtedy som tomu veľmi nerozumel, ale teraz som pochopil. Mám možnosť ponúknuť divákom niečo iné.

Aký je to vôbec pocit mať výstavu v takýchto jedinečných priestoroch, ktoré priam dýchajú históriou, prioritne pre židovských návštevníkov. Aké to je pre dušu umelca – niečo takéto náročné?

Je to náročné, ale zároveň je to jedno veľké dobrodružstvo. Zároveň je to v mojom prípade veľmi prepojené s ľudským faktorom, keďže sme všetci zúčastnení – aj muzikanti, aj Janko Sudzina, priatelia.

Foto v galérii: A. Bercik

“Snažím sa stále myslieť predovšetkým na život, aj napriek tomu, že som to vytvoril z takej smutnej histórie.”

Prečo názov Feldov vlak? Je to pocta Feldovi?

Keď som dokončil Different Trains, bola to len jedna pre mňa zaujímavá grafická vec. Ale keď som sa vrátil z výstavy v Bratislave, stále som mal pocit niečoho nedopovedaného a podvedome zo mňa vyšiel Feld a ďalšie libreto. Nechcel som priamočiaro poukazovať na vojnové hrôzy, ale hľadal som určitý príbeh. Snažím sa stále myslieť predovšetkým na život, aj napriek tomu, že som to vytvoril z takej smutnej histórie. Feld mi prišel logický v tom, že jednak je jeho príbeh neuveriteľný, jednak pochádza tu z Košíc, jednak ja ako výtvarník vychádzam z košickej moderny a či chcem alebo nechcem, som ňou pretkaný a prijímam to s veľkou hrdosťou.

Pokračovanie na ďalšej strane.