Andrea BercikDamián nemal v úmysle zaspať. Čakalo ho predsa ešte nočné vyvádzanie, aby tých dvoch zahnal do kúta. Vlastne sa na nočnú zmenu aj tešil, pretože začínal byť presvedčený, že príhoda na prízemí na neho bola nastražená Kvintussom a bude mu ju môcť oplatiť. Možno sa Kvintuss snažil zhodnotiť, či je dosť odolný. V každom prípade, v nadprirodzeno neveril, ale veril v speňažiteľnosť ľudského strachu a ako profesionálny podvodník často z úskočnosti spontánne podozrieval iných. Vo svojich úvahách si len tak, stále v čiernom obleku, ľahol do postele a pažu si preložil cez tvár, aby zatienil svetlo petrolejky na otvorenom starožitnom sekretáre a… zaspal.
A potom ho prebudili tie najjednoznačnejšie dotyky, príjemné a šmátrajúce, aké si len muž dokáže vysnívať.
Damián si z tváre lenivo stiahol ruku, no oči si najprv nechal zatvorené. Na viečkach vnímal zvláštne pohybujúce sa svetelné body.
Jemné, i keď trochu studené ženské ruky mu zatiaľ putovali po hrudníku pod rozopnutou košeľou. Na pokožke mu vibrovalo škrabkanie, hladenie, tenký prst mu obkrúžil bradavku. Preciťoval a aj si užíval váhu dospelého tela, ktoré na ňom zaiste obkročmo sedelo.
„Lesia, ty si dnes samé prekvapenie,“ tlmene prehovoril, mierne udivený, ale s rastúcim egom, pretože už prešli hádam veky, odkedy za ním Lesia naposledy sama prišla.
Damián konečne pootvoril oči. Sprvu ho svetlá oslepili, preto ich urýchlene znova prižmúril. Cez škáru viečok vnímal ženské obrysy a stupňujúcu sa slasť, keď sa na ňom rozkošnícky pohojdávala, hoci nohavice mal ešte zapnuté.
Opatrne viečka roztváral. Žena nad ním sa vyostrovala. Biele šaty s výšivkami a nafúknutými rukávmi, zapláva čiernych vlasov s modrastými odtieňmi ako na havraních pierkach.
Ale to predsa nie je Lesia…! vytreštil oči, až mu prekvapením skoro vypadali z jamôk. Ale kvetovanú partu spoznal hneď. Takže sa mu to nezdalo, z lesa ho pozorovala žena!
Ako zhypnotizovaný si obzeral vznášajúce sa plamienky, ktoré z party vytvárali horiacu korunu na hlave najkrajšej ženy, akú kedy zočil.
„Moja krásna…“ zavzdychal, načisto okúzlený a so značne omámenou mysľou. „Ty si mi nedokázala odolať?“
Aj žena mala privreté viečka a cez ne žiarilo diabolské zelené svetlo, ako spod prahu dverí. Ale obludné oči mala zasadené do porcelánovo bledej a skvostne hladkej tváre s rovným nosíkom a plnými krvavočervenými perami. Damián ignoroval všetko nezvyčajné a kúpal sa v jej túžbe a obdive, opantaný nadšením, že ho prišla zviesť.
Zohla sa k nemu a dlaňami zapretá o jeho prudko sa zdvíhajúci hrudník sa mu perami prisala na krk a špičkou jazyka mu putovala priamo po tepne.
Damián zo seba vydal ďalší hlboký vzdych, paralyzovaný hladom po jej tele, ale aj klíčiacou úzkosťou. Neobvyklá kombinácia hrôzy a slasti ho úplne odzbrojila. Kým si uvedomil, čo robí, objal stvoru oboma rukami a privinul si ju čo najbližšie, utopený vo vášni, ktorú v ňom roznietila.
Svetlá – modravé, žlté i zelené, v ňom vyvolali snový dojem.
Žena si ho ochutnávala ako vyberaný pokrm a Damián celou svojou bytosťou šalel po jej chladivých dotykoch…
Pokračovanie na ďalšej strane.
tlačová správa
[…] kapitola […]