V rámci osláv 125. výročia založenia levočskej nemocnice bola za dlhoročnú prácu a výnimočný ľudský prístup ocenená Gabriela Bajzátová. Jej odbornosť, presnosť a ľudské teplo si získali rešpekt kolegov i vedenia nemocnice. O svojej ceste k povolaniu, zmenách v odbore aj pohľade na budúcnosť porozprávala pri príležitosti slávnostného ocenenia.
Narodila sa 19. septembra 1957 v Trebišove. Po absolvovaní Strednej zdravotníckej školy v Košiciach nastúpila v roku 1976 ako zdravotnícky laborant do nemocnice v Trebišove. O tri roky neskôr – v júni 1979 – sa jej pracovným domovom stalo Oddelenie klinickej biochémie Nemocnice v Levoči, kde nepretržite pôsobí dodnes. Popri náročnej práci sa ďalej vzdelávala a v roku 1995 ukončila štúdium biochémie na Prírodovedeckej fakulte Masarykovej univerzity v Brne, kde získala akademický titul magister.
„Vyrastala som v chemickom prostredí, Tokaj mi dal základ”
Čo vás priviedlo k vašej práci?
Pochádzam z chemickej rodiny. Hľadal sa teda odbor, kde sa učí chémia. Keďže z domu som mala ďaleko do Humenného a väčšina spolužiakov mierila do Košíc, rozhodla som sa pre zdravotnícku školu, odbor zdravotnícky laborant.
Chémia vás lákala od malička?
Nuž, keď vyrastáte v oblasti Tokaja, vyrastáte vlastne v chemickom prostredí. Mamin brat ma učil chémiu, sestra končila chemickú priemyslovú školu v Banskej Štiavnici – mala som teda vzory aj blízkosť k tomuto odboru.
Kde ste začínali svoju profesijnú dráhu?
Pôvodne sme boli zálohou pre novú nemocnicu v Košiciach na Terase, tá však nebola dokončená do našej maturity. Rozbehli sme sa teda po okresoch. Ja som začínala v Trebišove, ešte v starej nemocnici v kaštieli. Keď dostavali novú budovu, bolo tam na tú dobu pomerne moderné vybavenie. Bol to dobrý štart.
Po troch rokoch v Trebišove ste prišli do Levoče. Ako sa to stalo?
Stalo sa to vďaka manželovi – medzitým promoval ako elektrotechnik a hľadal si prácu. Železiarne neprijímali, elektráreň fungovala len čiastočne. Tu v Strojsmalte mu ponúkli miesto aj byt a v nemocnici sa našla práca aj pre mňa.
„Zo starého analyzátora na open space s dvadsiatimi parametrami naraz“
Na Oddelení klinickej biochémie pôsobíte viac ako štyri desaťročia. Ako sa dá tak dlho zotrvať na jednom pracovisku?
Keď som prišla, vybavenie bolo oproti Trebišovu podstatne staršie. Jeden z našich vyučujúcich nám v škole ukazoval starý analyzátor s poznámkou, že je to „pradedo“ všetkých plameňových fotometrov. Prišla som do Levoče – a tu ešte pracovali na tomto starom fotometri. No dynamika zmien bola obrovská. Systém práce sa úplne pretvoril. Kedysi mal každý svoj úsek, analyzoval tri-štyri parametre a okrem toho už nestihol nič iné. Dnes musí operátor ovládať päť-šesť typov analyzátorov a pracovisko sa zmenilo na otvorený priestor, kde jeden človek v prípade núdze obslúži aj niekoľko prístrojov naraz.
Čiže všetci musia vedieť všetko?
Presne tak. Robíme mesačné a denné rozpisy, každý deň sa striedame na iných úsekoch. Tímová práca nie je len heslo – je to nevyhnutnosť. Stačí, že jeden ochorie, ďalší musia byť pripravení ho zastúpiť. A pacient musí mať výsledok vždy načas.
Ako sa za tie roky zmenila samotná diagnostika?
Na začiatku som napríklad urobila tri parametre, kolegyňa ďalšie tri, ďalšia ďalšie tri. Dnes ako operátor analyzátora nastavíme prístroj a urobí naraz i dvadsať parametrov. Aj predoperačné vyšetrenie – krvný obraz, koagulačné testy, biochémia, moč – zvládneme za hodinu a pol. V Trebišove sme pritom výsledky počítali pomocou logaritmického pravítka. Potom sa objavili na trhu kalkulačky a zhruba od konca 90. rokov sú personálne počítače, dnes notebooky, samozrejmosťou. To je nevšedný rozvoj.
„Chcela som byť zubárkou, skončila som ako biochemička – a neľutujem“
Popri práci ste aj študovali – až v Brne. Ako ste to zvládali?
Bola som mladšia, tak sa to dalo. Pôvodne som sa hlásila na zubné lekárstvo – dnes by som bola bohatá zubárka. Jedna vyučujúca ma presviedčala: ‚Vás je škoda na medicínu, vy ste chemik.‘ Ja som pyšne odpovedala: Nie. A predsa nakoniec vyhrala chémia. Brno som si vybrala preto, lebo v celom bývalom Česko-Slovensku to bola jediná vysoká škola s diaľkovým štúdiom chémie. Začínala som ako organický chemik, v treťom ročníku som prestúpila na biochémiu, čo znamenalo rozdielové skúšky navyše. No viaceré veci som už poznala z praxe, takže to nebol veľký problém.
Nakoľko je v tomto odbore dôležité sústavné vzdelávanie sa?
Je nevyhnutné. Nové testy, nové metódy – kto nestíha, zaostáva. Po technickej stránke to šlo míľovými krokmi. Väčšina biochemických testov tu síce bola aj predtým, len ich prepočítali na strojové časy a limity. No technológia sa posunula neuveriteľne dopredu.
„Stroj zmeria presnosť, správnosť posúdi stále len človek“
Ako vnímate nástup umelej inteligencie vo vašom odbore?
Obávam sa, že ľudí nahradia stroje úplne. No stroj vie povedať, či je výsledok presný. Či je správny, to stroj nedokáže zvalidovať. Na to stále treba človeka. A dúfam, že ešte nejakú chvíľu bude. Aspoň pre mladých kolegov.
Koľko vlastne dokáže prezradiť jedno jednoduché vyšetrenie krvi?
Pridajte komentár