EAST MAG
román MERITUM
Foto: archív Lemur

Prinášame vám ďalšiu časť románu MERITUM – Nočné besy

Pokiaľ ste nestihli úvodné kapitoly, nezúfajte. Prečítať si ich môžete priamo tu.

  1. kapitola
  2. kapitola
  3. kapitola – začiatok

Ak sa však už neviete dočkať pokračovania napínavého rukopisu spisovateliek Liny Frankovej a Magdalény Pirožekovej, nech sa páči, pokračovanie 3. kapitoly.

Pokračovanie 3. kapitoly

Až keď zaparkoval, prvýkrát mu napadlo, či nespravil príliš unáhlené rozhodnutie. Počas šoférovania si uvedomil, že sa slnko už skláňa za obzor a čochvíľa sa svet ponorí do šedých tónov. Niežeby sa bál tmy, ale na impulzívne rozhodnutia už bolo neskoro. Možno mal zostať doma a dohodnúť sa na inom čase, čeliť jej nočným morám za bieleho dňa, kedy by si svoje pomýlené vnímanie skôr nechala vyvrátiť. Tiež zistil, že majú s Gabrielou predsa čosi spoločné. Obaja žijú v podstate na samote. Asi mal aspoň dať vedieť Sofii, kde hľadať jeho telo, ak by mu Gabriela nakoniec zatúžila seknúť sekeru do chrbta.

Otvoril dvere na aute. Do nosa mu udrela charakteristická vlhká vôňa jesenného lesa. Podrážky sa mu vnorili do napadaného lístia. K jej domu viedol nadýchaný karmínovo-oranžový koberec. Očividne sa neunúvala zhŕňať si listy ani len spred prahu. Postavil sa a skĺzol očami na svoje topánky. Lístie si ešte zachovávalo svoje ohnivé odtiene, ale jeho mäkkosť prezrádzala, že stúpa po niekoľkých tlejúcich vrstvách. Urobil zopár neochotných krokov vpred a pohľad zdvihol k domu.

Zarazene zastal.

Kedy sa tak veľmi zotmelo? bolo prvé, čo mu prišlo na rozum. Otázka mu zostala visieť v podvedomí ako ozvena a priniesla pachuť neskutočna.

Ocitol sa na okraji pochmúrneho lesa, za ktorým už slnko dávno zapadlo. Žiarivé farby, ktoré sotva pred okamžikom ešte stále prerážali dosadajúci súmrak mihnutím oka zmizli a uvoľnili miesto indigovej tme. Viktor šokom v podstate nič necítil. Iba vytriešťal oči na Gabrielin dom, ktorý sa pred ním týčil ako atramentová škvrna, čierny prízrak príšery so žiarivými očami.

Necháva ho celý vysvietený, keď nie je doma? pomyslel si v snahe nájsť v obraze pred sebou aspoň kúštik logiky, zatiaľ čo aj napriek meravosti v kĺboch sa jeho nohy samé od seba pohli. Keď už rozoznával svoje pocity, uvedomil si, že ho monštrum vábi. Srdce ho zabolelo. Všetky okná domu vydávali pulzujúcu tmavočervenú žiaru a srdce ho omínalo zo snahy prispôsobiť sa zlovestnému tepu.

Viktor k domu vykročil ako uhranutý. Konečne sa k nemu predierali aj bázeň a nepokoj, ktoré vlastne dávali zmysel, predsa však mal aj naďalej pocit, že ho čosi v ústrety tej hrozivej príšere priťahuje. Ruka sa mu mimovoľne dvíhala. Neznámy hlások – zrazu si bol istý, že je jeho odvekou súčasťou-, ho nabádal, aby poodhalil nehmotný závoj. Žiaru okien začínali prerážať tiene postáv. Čakali na neho. Vnútorný hlas ho ďalej pobádal, aby za závoj nazrel a…

„… s vami alebo tu mám počkať?“

K ušiam mu dorazil ostrejší ženský hlas. Ruka mu klesla. Akoby sa vynoril spod vodnej hladiny. Spamätal sa a rýchlo sa obzrel k autu.

„Čo-čože?“ Iba zo seba akosi stratene vyrazil.

„Vravím, že či ma aj mienite počkať. Viete, moja maličkosť ten dom vlastní, kľúče sú v mojom vrecku,“ rypla si do neho.

Stála s rukou na otvorených dverách a spýtavo zdvíhala obočie. A obklopovala ju explózia zlatisto-rumelkových a pomarančovo-nefritových farieb.

Viktor sa chvatne otočil späť k domu. A ten pred ním práve teraz stál v plnej kráse, dokonale viditeľný, v náručí lesa prežiareného poslednými lúčmi slnka. Jeho okná boli vyhasnuté, prázdne, zahalené čipkami staromódnych záclon. Oči mu tekali z miesta na miesto. Počul, ako mu za chrbtom praská suché lístie. Gabriela sa blížila.

Až teraz, keď vízia pominula, sa mu srdce roztrepotalo ako lapený motýľ, dnes už druhý raz. Vo svojom nečakanom zmätku sotva odolal nutkaniu začudovane si pretrieť oči. Netušil, čo sa to stalo. Žeby halucinácia? Ale pokiaľ vedel, bláznenie nie je nákazlivé.

Keď mu na rameno dopadla jej ruka, len s vypätím všetkých síl svojho mužského ega sa nestrhol.

„V pohode?“ nadhodila, pretože zbadala, že mu z pier stiekla farba.

Viktor však nemal rád podobné zbytočné dotyky vyjadrujúce falošnú spolupatričnosť, takže jej ruku jednoducho striasol.

Znova sa zadíval pred seba. Vek sa jej domu nedal uprieť, aj keď fasáda nebola v zlom stave. Tvorili ho dve krídla a ústredná časť s krátkou drevenou verandou, všetko v neveselých tmavých farbách, akoby nikdy nebol určený pre šťastné chvíle. Zošikmená strecha možno bývala bordová, no teraz mala skôr hnedo-medený nádych. V noci musel byť naozaj ako… – Viktorovi poskočil ohryzok –, tmavá príšera. Stredná časť niesla nadstavbu, ktorá ústila do čohosi, čo pripomínalo vežičku so skosenou strechou. Uprostred nej bolo guľaté okno, ale nie obyčajné. Tvorila ho vitrážová ružica, teraz zašlá, ale nová musela byť úchvatná, keď sa do nej oprelo slnko. Obklopovali ho suché opadané stromy, ktorých konáre sa skrúcali smerom k nemu ako ruky naťahujúceho sa umrlca.

„A vy sa čudujete, že v tomto dome straší?“ podotkol, rád, že sa mu nezatriasol hlas.

Rozhodol sa, že svoj zážitok bude považovať iba za nepriaznivý vedľajší efekt vlastnej fantázie, ktorú si nerozumne púšťa na plné obrátky. Veď čo iné to mohlo byť? Umelci predsa občas „trpeli“ eidetickými predstavami, ktoré sa svojou ostrosťou blížili až k reálnym skúsenostiam.

A keď vykročila k domu, s novo nadobudnutou odvahou ju nasledoval.

***

„Ééééé…“ zatiahol s rukami zarazenými do vreciek kabáta, stojac uprostred zapratanej obývačky, chvíľu po tom, čo s otvorenými ústami obišiel obrovské kyvadlové hodiny roztriešteným „čelom“ ležiace na podlahe chodby. „Som zmätený.“

Sledovala, ako sa pomaly otočil kolom dokola a rozhliadal sa po všetkých predmetoch, ktoré veľký priestor zapĺňali. Sakrálne sochy zlovestne vykukovali, ako všetky sochy, ktoré boli iba spoly zakryté plachtou, ale sekundovali im kartové stolíky šľachticov, veľké vidiecke hodiny, polstrované kreslá a stoličky – od talianskej savonaroly cez biedermeier až po art deco. Hoci bola jej obývačka o dosť väčšia ako jeho, preplnená na neho doslova padala a jej gaštanové drevené obloženie dojmu rozhodne napomáhalo.

„Som reštaurátorka,“ vysvetlila Gabriela.

„A špecializujete sa na všetko?“ prekvapene sa spýtal, zároveň však zaznamenal miernu úľavu.

Odkedy ju pred pár hodinami prvýkrát zbadal, vychutnával si každý okamih, kedy v súvislosti s ňou čosi dávalo zmysel a nebolo to natoľko scestné, ako sa na prvý pohľad zdalo.

Gabriela chápala význam jeho otázky. Reštaurátori sa obvykle úzko profilovali, zaujímali sa o jeden druh materiálu a boli napríklad sochári či maliari. O nej však už počas štúdia vyhlasovali, že je „zázračná“, „všestranná“, „nadaná“. A svojou prácou bola natoľko pohltená, že sa občas domnievala, že by pokorila aj kovotepectvo.

„Drevo a kameň mi idú najlepšie,“ aj napriek tomu iba skromne podotkla.

Nereagoval. Pozorovala, ako si pomaly zoblieka kabát a s otvorenými ústami si miestnosť ďalej obzerá. Pousmiala sa nad jeho hnedou pletenou vestou, ktorú mal na bielej košeli.

„Pozrime sa, kvintussovky!“ s neskrývaným nadšením sa chopil jedinej známej veci.

Obišiel žltú pohovku, ktorá už dávno vyšla z módy a zamieril k dvom polstrovaným laviciam lemujúcim preplnenú rohovú knižnicu. Rad pestrých titulov pretínala séria čiernych chrbátikov.

„Bodaj by bol prekliaty deň, kedy som vás začala čítať!“ Za chrbtom sa mu ozvali bodavé slová, ktoré jeho nadšenie značne schladili.

Urazene na ňu zazrel.

„Čo?“ nevinne zaklipkala očami. „Nie je podozrivé, že sa vám každá kniha umiestni v bestsellerových rebríčkoch? Naozaj to vyzerá, akoby ste dušu upísali diablovi výmenou za pozemskú slávu, to musíte uznať.“

„Nenapadlo vám, že som proste talentovaný?“ sarkasticky nadhodil.

Venovala mu falošný úsmev.

„Nie, ani raz.“

Viktor sa radšej zdržal komentárov.

Mrška jedna! Vychutnáva si ho.

Gabriela sa ako obratom zatvárila vážne a dlhým pohľadom mu naznačila, že teraz prejdú k vážnejším témam.

„Takže, čo si myslíte?“ na rovinu sa spýtala.

Neváhal ani sekundu.

„Nehnevajte sa, ale je to len obyčajný starý dom,“ priznal, ale pokúsil sa aspoň o neutrálny tón. „Áno, pôsobí trochu hrozivo,“ uznal a razom musel silou vôle zapudiť výjav pekelne planúcich okien, čo mu prišiel na myseľ, „ale práve preto, že doň vlečiete svoju prácu.“ Ukazovák namieril na najbližšiu sochu. „Ja sám by som odprisahal, že tamtá Panenka Mária na mňa koketne žmurkla, ale v skutočnosti ide iba o predlžujúce sa tiene. Stmieva sa.“

Len čo vyslovil „stmieva sa“, Gabriely sa automaticky zmocnila skľúčenosť. Ukazovalo sa, že jej telo a hlava začínali byť kedykoľvek schopné spustiť mechanizmus stresu. Už si naň príliš navykli. Odrazu jej zľadoveli ruky, pľúcam akoby sa nedostával dostatok kyslíka.

Mal pravdu. Stmievalo sa.

„No tak sa tu ešte trochu poprechádzajte.“ Keď prehovorila, zachytil jej v hlase naliehavosť. „Pokojne choďte na poschodie, poprezerajte si izby. Garantujem vám, že vás postretne niečo, čo si nebudete vedieť vysvetliť.“

„Gabriela…“ iba ju mäkko oslovil.

Uvedomila si, že práve prvýkrát vyslovil jej meno.

Viktor sledoval, ako sa pred ním rozkladá na čiastočky a napokon sa ani on nedokázal ubrániť čomusi, čo mu nápadne pripomínalo súcit. Nervózne si mädlila dlane, intonácia sa jej zmenila. Tá žena bola v koncoch. Lenže on nebol liek na jej trápenie. Nemohol jej kvôli tomu klamať.

„Schovajte si tú Gabrielu niekam! Domnievate sa, že stojím o vašu ľútosť?! Je mi ukradnutá, nežobroním o pozornosť ani empatiu, potrebujem riešenie!“

A tiež už zistil, že keď sa ocitne v slepej uličke, útočí.

„Netvrdím, že vás ľutujem, tvrdím, že…“ odrazu na neho celá situácia doľahla a aj on zvýšil hlas, „dopekla! Že som v dome na samote zapratanom starožitnosťami, sadá noc, nepoznám vás, prepadli ste ma ako víchor a… proste… Čo to tu vlastne vyvádzame?! Naozaj si myslíte, že zo mňa dostanete potvrdenie vašich šialených teórií? Že kvôli osobe, ktorú poznám sotva deň, popriem všetko, v čo som doteraz veril?!“

Náhlivo vykročil k dverám, lenže v Gabriele v tej chvíli rezonovali iba dve slová. Sadá noc. Sadá noc. Sadá noc… Opäť zostane na nočné desy, čo vyplodila chorá myseľ chlapa, ktorý má tú drzosť nechať ju v tom vyváľať sa ako psí nos v močke a zvesela si odísť, celkom sama! Už nezvládne prebdieť ďalšiu noc osamotená v hrôze.

Bez rozmyslu sa k nemu rozbehla a len čo sa obrátil, zbadal už len malé zaťaté päste mieriace priamo na neho.

„Čo to…“ nedopovedal, pretože už prvý úder do hrude mu skoro vyrazil dych.

Zhrozene zaspätkoval.

„Zbabelec! Preklep jeden! Bosorák!“ častovala ho vymyslenými aj skutočnými nadávkami a ako zmyslov zbavená ho tĺkla do hrude.

„Prestaňte…“ hlesol a pokúšal sa jej ruky zachytiť, lenže ona sa bila ako šelma, vlasy jej lietali vôkol hlavy, oči mala zlostne zavreté. Mlátila ho naslepo, z číreho zúfalstva.

„Povedal som…“ zhlboka sa nadýchol a konečne sa mu podarilo schmatnúť jej zápästia a zakričať jej do tváre, „… dosť! Prestaňte ma mlátiť, ženská jedna pomätená!“

Gabriela precitla z amoku. Otvorila oči, ale zlostne funela. Ešte celú minútu sa mu šklbala, keď naostatok pochopila, že mužovi, aj keď ide o chudého intelektuála s nedostatkom vitamínu D, sa nevymaní.

Ustala. Už zasa sa ocitli v bode, keď si vymieňali zúrivé pohľady. Ale ten jej začal nečakane strácať silu. Ochabla, až nemal inú možnosť ako klesnúť na podlahu s ňou. Stále ju totiž držal za ruky.

„Sadá noc,“ bezmocne z nej vypadli jeho vlastné vzletné slová.

Sklonila hlavu a bezvládne si mu čelo prela o vestu. S ostražitou pomalosťou uvoľňoval zovretie jej rúk.

„Áno,“ nevedel, čo iné povedať.

„Nemôžem tu v noci znova ostať sama,“ začul jej tlmený hlas.

Sklonil pohľad na jej vlasy. Jej fascinujúca hriva ju skrývala pred jeho očami. V okamihu jej najväčšieho zúfania sa mu ruky pohli samé od seba. Pozvoľna, i keď trochu strojene, keďže zaujímať sa o prežívanie cudzích mu nebolo prirodzené, jej dlane priložil na chrbát.

„Čo odo mňa chcete?“ spýtal sa už mierne, hoci tušil, o čo jej ide.

Ruky sa mu na jej chrbte začali zdráhavo pohybovať hore a dole.

Gabriela potiahla nosom.

„Vy viete čo.“

Na tvári sa mu objavil rozčarovaný výraz. Takže ešte aj teraz sa budú naťahovať? Čo za kombináciu spolu ako ľudia vytvárajú? Sú protipóly, ktoré sa nikdy nemali stretnúť! Je azda Gabriela jeho karmický trest?!

„Mám tu zostať cez noc?“ Neveril, že to hovorí.

Ale proti vydesenej žene zloženej mu na pletenej veste bol sám bezmocný. Zachytil pohyb opretej hlavy, ktorý sa dal vyložiť ako súhlas.

„Ale nie v mojej posteli,“ roztrasene dodala. „Inak vám ho ufiknem.“ Znova potiahla nosom.

„Dobre, zostanem. Kto by odolal natoľko romantickej ponuke,“ zaškľabil sa.

Jeho ruky ju však aj naďalej neohrabane pohládzali.

komentáre 2