Začíname. Štartujeme román na pokračovanie MERITUM – Nočné besy

Prológ

Alebo si myslíš, že sa teraz

nemôžem modliť k svojmu Otcovi

a On mi dá viac ako dvanásť

légii anjelov?

Matúš 26:53

Aký je ten svet malicherný a človek naivný, pretože čaká, že ak bude kráčať celkom bosý, bez topánok, bez ponožiek po holej podlahe, tak nenarobí žiaden čo i len najmenší hluk. No v priestore, kde aj dýchanie pôsobí ako symfónia viedenského orchestra, je to takmer viac ako nemožné.

Presne to si v duchu vravela Gabriela, ktorá kráčala dlhou chodbou svojho starého domu a každý jeden krok, ktorý spravila bosou nohou na podlahe, rezonoval v jej ušiach ako úder rozhnevanej učiteľky pravítkom o stôl.

Niesla si so sebou šálku horúceho kakaa, tajne dúfajúc, že sladký nápoj jej prinesie rovnako sladké sny, keďže posledných pár nocí sa takmer vôbec nevyspala. Zatajila dych a snažiac sa nečujne kráčať k svojej spálni sa stratila v myšlienkach.

Ešte pred dvoma týždňami by sa nad týmto vôbec nepozastavovala, no diali sa jej veľmi čudné a nevysvetliteľné veci. Väčšinou len v noci, ale každým dňom sa to stupňovalo, a posledných pár dní sa to dialo aj cez deň, dokonca aj keď nebola sama.

Samovoľne sa jej premiestňovali predmety po dome. Kedykoľvek šla do kuchyne, na linke našla jeden z najväčších nožov, ktoré vlastnila, položený dosť ďaleko od skrinky, kde pôvodne nože uložené boli. Prisahala by, že sa ho ani nedotkla, pretože väčšinou sa domov chodievala len vyspať. Pracovala ako reštaurátorka a k jej náplni práce patrilo aj cestovanie za historickými artefaktmi či budovami, ale pravdou bolo, že si často nosila prácu aj domov.

Večné blúdenie po ruinách, prespávanie na zemi len pod dekou, stravovanie sa v rýchlo občerstveniach – to bol jej život. Nevarila, maximálne si natrela niečo na chlieb. Preto bolo toto pre ňu obrovskou záhadou, navyše bývala v starom dome celkom sama.

To však nebolo jediné čo si mnohokrát nevedela logicky vysvetliť. Obrazy nakrivo, vŕzgajúca podlaha, vejúca záclona, hoci sú všade zatvorené okná a nikde nie je prievan, šepot  hlasov, v noci sa budila na výkrik či zlovestný sykot do ucha, ľudia miznúci a znova sa objavujúci na obrazoch, či tieň v jej periférnom videní… mnoho maličkostí, na ktoré jej už nestačia argumenty a dokonca by odprisahala, že sa jej dnes ráno niekto hral s vlasmi, keď ešte ležala v posteli.

No najhoršie zo všetkého boli jej vnútorné pocity. Cítila, že nikdy nie je sama, hoci bola. Vo svojom vnútri cítila, že ju neustále niekto pozoruje. A to bolo zo všetkého najhoršie. Dokonca na všetky okná v dome zavesila tmavé závesy,  aby mala istotu, že ju zvonku nik nevidí, a to aj cez deň.

Kamkoľvek šla, čokoľvek robila či nerobila, mala pocit, že je tam niekto s ňou, dokonca, že jej dýcha na krk. Nikdy neverila na duchov, ani na odkazy zo záhrobia, hoci sa pohráva s vecami po mŕtvych, chodí do zrúcanín a počula už o rôznych kliatbach. Prakticky by s tým mala rátať, no ona tomu proste neverí. Čo je mŕtve, nech mŕtve aj ostane, to živých by sa mala báť. No nik s ňou nebol ani teraz a predsa cítila, ako jej nabehli na chrbte zimomriavky.

Zhlboka sa nadýchla a kráčala ďalej, chcela byť už čo najskôr vo svojej posteli a modliť sa, nech ráno príde skôr ako inokedy a nech tá hrôza čo najskôr skončí, inak sa z toho načisto zblázni a ona nie je blázon. Občas máva čudné sny, ale inak je úplne v poriadku.

Odrazu za sebou začula vrzgot podlahy. Vystrašene sa otočila, dlhé vlasy sa jej omotali okolo tváre a kakao jej v tej rýchlosti vyšplechlo na podlahu. Dokonca sa jej pár prameňov namočilo v pohári, no Gabriela si to vôbec nevšímala. Vystrašene a s divo bijúcim srdcom sa obzerala po prázdnej tmavej chodbe. Nikto tam nebol, no predsa by prisahala, že to zavŕzganie začula tesne za sebou. Zhlboka dýchala a pomaličky cúvala do spálne, pritískajúc si hrnček s namočenými vlasmi na hruď.

Je to starý dom, drevo pracuje, to je príčinou… presviedčala sa tak ako tisíckrát predtým, no sama tomu neverila. Už bola unavená z nočných pochôdzok po dome a hľadaní príčin hluku, ktorý jej nedovoľoval rozumne uvažovať.

Vtom čosi opäť zavŕzgalo a ona sa vystrašene otočila a rozbehla do svojej spálne, tentokrát už celá mokrá od sladkého nápoja, no nevenovala tomu pozornosť. Chcela byť čo najskôr v bezpečí za dverami svojej svätyne, aj keď  pochybovala, že to pomôže. Nikdy to nepomohlo. Až keď bola dnu, opretá chrbtom o dvere svojej spálne, tak si vydýchla.

,,Nikto tu predsa nie je Gabriela, iba ty, zase si len domýšľaš,“ presviedčala sa a aj keď to nezaberalo, robila to stále.

Vykročila k nočnému stolíku pri posteli, odhadujúc škody, ktoré si spôsobila. Okrem zlepených končekov vlasov mala vpredu celé tričko mokré. Veľká škvrna sa jej tiahla až k nohavičkám, keďže nič iné na sebe nemala. Chystala sa predsa do postele. Pozerajúc na poloprázdny hrnček si nadávala: Tak dnes budeš mať len tridsať-percentnú sladkú noc, jedine, že sa pooblizuješ. Rada si nadávala v tretej osobe, ostalo jej to z puberty, rovnako ako dĺžka vlasov, ktorá presahovala dĺžko tričiek, ktoré nosila. Často sa zhovárala sama so sebou, dávalo jej to pocit, že nie je sama, aj keď posledné týždne sa ani nemusela veľmi snažiť.

Robilo to z nej ešte väčšiu čudáčku, než v skutočnosti bola. Kopy rozhádzaných vecí, rukopisov či historických kníh, biografií, detektívok a pár artefaktov, na ktorých pracovala. Áno, k tomu všetkému bola aj chorobná bordelárka, no mala v tom svoj systém, ktorému, bohužiaľ, rozumela iba ona.

Obzrela sa za seba, či sú ešte stále zatvorené dvere, keďže mali vo zvyku samé sa otvárať.

Prešla až k starej vyrezávanej posteli s baldachýnom a položila hrnček na krásny  nočný stolík.

Zariadenie izby bolo pôvodné s drobnými úpravami. Jediné, čo vymenila, bol matrac a obliečky. Na tom trval jej bývalý priateľ, keďže sám tvrdil, že si to s ňou nebude rozdávať na matracoch, na ktorých v minulosti plodili a rodili zdegenerované deti svojich bratrancov nejaké chudery, ktorým bolo od narodenia vštepované, ako majú správne rozťahovať nohy výlučne na požiadanie.

Jej to bolo úprimne jedno, ona to až tak do hĺbky nevidela, keďže s jeho trojminútovým výkonom medzi jej nohami by sa dal zaradiť medzi vyradený inventárny kus. Ono to bolo možno aj tým, že jej bývalý priateľ, ak sa to tak dá nazvať, mal výrazne po päťdesiatke a príliš namastené ego. Preto sa na jeho vlnu absolútne nechytala, v podstate doteraz nevedela, prečo si s ním vôbec začínala. Zrejme si tým liečila iba otcovský komplex. Otca pôvodne nepoznala, vzdal sa jej, keď ešte ani nebola na svete.

Zahnala spomienky, vyzliekla si mokré lepkavé tričko a hodila ho za seba do kúta k ostatným veciam. Napadlo jej, že by asi mala zajtra prať, inak bude zvyšok týždňa chodiť nahá. V posteli jej to nevadilo, rada spávala nahá, ale v spoločnosti by mohla niekomu spôsobiť mierny šok. Vzdychla si a objala si prsia – naozaj nemala v poslednej dobe na nič čas. Chodievala do starých domov, na schôdzky a konzultácie do múzeí, na obhliadky kláštorov… tam sa cítila asi najlepšie. Rehoľné sestry k nej boli vždy veľmi milé a ona sa medzi nimi cítila ako doma. Absolvovala aj množstvo vykopávok, na svoj mladý vek dvadsaťdeväť rokov toho mala za sebou neúrekom. Priviedol ju k tomu jej otčim a tak ju sfanatizoval, že sa tomu venovala už ako dieťa.

Z ponurých myšlienok ju vytrhlo opätovné zavŕzganie a mŕtvolný dych na zátylku. Dokonca cítila, akoby ju objali ľadové ruky a jej zovrelo hrdlo. Vydesene otvorila oči a lapala po dychu, zovretie nepovoľovalo. Chcela kričať, no z hrdla jej nevyšiel ani malinký hlások a ľadové zovretie zosilnelo. Cítila, ako sa dvíha na špičky, až sa takmer prstami nedotýkala podlahy, až odrazu zovretie povolilo a ona spadla nahá na podlahu, prudko lapajúc po vzduchu.

Záclony sa divo roztancovali, fotografia jej mamy a otčima z nočného stolíka spadla tesne vedľa nej na zem a rozbila sa. Až vtedy, keď ucítila na tvári bodnutie, sa vystrašene zodvihla zo zeme a s trasúcimi sa nohami urobila krok k posteli. Vtom akoby ju niečo sotilo a ona padla na posteľ, rýchlo sa zamotala do prikrývok a ako vystrašené malé dieťa sa rozplakala. Ako malé dievčatko sa zvykla schovávať pre zlými snami pod perinu a vždy sa modlila, aby sa jej už nič z tých strašných vecí nesnívalo. Teraz však bola dospelá a predsa sa schovávala, triasla sa ako osika a po lícach jej stekali slzy strachu a zúfalstva.

Začala sa modliť, aby sa to už konečne všetko skončilo, všetko to desivé besnenie, všetko to zlé čo sa jej dialo, všetky tie diabolské veci.

Bolo to pre ňu ako záchranné koleso, posledná nádej, vytiahnutá v prípade núdze. Stále nechápala a nemohla uveriť tomu, čo sa to práve stalo. Niečo ju predsa zovrelo a zodvihlo do vzduchu! Toto už nie je obyčajné vŕzganie dverí, prenášanie vecí ani čudné zvuky, toto je niečo viac…

Musela sa upokojiť, hlavne utíšiť vlastné vzlyky. Snažila sa ignorovať vŕzganie podlahy, padajúce obrazy zo stien domu, rinčanie skla, aj búchanie okien, a začala sa modliť nahlas.

,,Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje…“ šepkala hlasno a silno žmúrila oči. Bála sa, že ak ich otvorí… ,,…príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja…“

Opäť začula buchnúť obraz, ale tentoraz dopadol hneď vedľa nej. Bol to ten, čo visel nad posteľou. Nerozbil sa, iba spadol a cestou dole ju udrel do hlavy.

Gabriela vykríkla, vyskočila a takmer by spadla z postele, no v poslednom momente sa zachytila nočného stolíka. Stiahla si prikrývku z hlavy, posadila sa, zopla ruky a od strachu sa začala modliť čoraz hlasnejšie. Nevedela, čo jej to napadlo, mala by utiecť a podpáliť tento dom, no cítila, že nech by šla kamkoľvek, ono by si ju to našlo. Preto jej toto pripadalo ako jediná možnosť.

,,Zdravas Mária, milosti plná, Pán s tebou…“ začula buchot pred sebou, no nepozrela sa, iba ako malé dieťa pevnejšie zatvorila oči, ,,…svätá Mária, Matka božia, pros za nás hriešnych, teraz i v hodinu smrti našej. Amen.“

Prvá kapitola

Viktor si premasíroval koreň nosa a na okamih si dovolil vypadnúť zo svojej úlohy. Unavené viečka mu klesli a dal očiam oddýchnuť, lenže kútiky úst sa mu okamžite krútili smerom nadol.

Vytvorila sa okolo neho bublina, v ktorej rozhovory vnímal iba ako šum podobný zrneniu televízora. Všetko však nasvedčovalo tomu, že keď sa svetu opäť sprístupní, hlasy k nemu dorazia v rovnakej sile.

Raz… dva… tri… Pomaly v duchu napočítal do troch a opäť oči otvoril. Bublina praskla a znova sa cez neho prelial hluk. Ústa naučene roztiahol do širokého úsmevu, ale osoba pred ním sa aj tak zvláštne mykla. No prosím, a je to tu! Výraz, pred ktorým ho vydavateľka varovala. Keď už má vlasy príliš rozstrapatené a výraz kŕčovitý. Ide síce o fázu, v ktorej, tak ako aj teraz, v hnedom saku a nad členkami ohrnutých kockovaných nohaviciach, najviac pripomína roztržitého spisovateľa, ale spolu s neobvykle sfarbenými jantárovo hnedkastými očami tiež pôsobí až trochu bláznivo.

Do podsunutej knihy rýchlo naškriabal svoj podpis „V. Kvintuss“.

„A mohli by ste aj venovanie?“ nesmelo navrhol čitateľ.

Skôr než sa ustrážil, z úst mu vyletelo rázne a znechutené „Nie!“, ale rýchlo sa spamätal. Zasa sa usmial a jemnejšie dodal: „Celkom určite nie.“

Ten zmätený chudák si teda poslušne zobral knihu a zamieril doľava k zatočeným schodom, ktorými vyšiel na jedinú ochodzu v kníhkupectve, kde si z dokonale naaranžovaného radu „kvintussoviek“ zobral najnovšiu detektívku s hororovými prvkami a zišiel dole druhou stranou.

Aký šikovný marketingový ťah, dumal Viktor, zatiaľ čo ďalej čarbal podpisy ako stroj. Každého nenápadne navedú na cestu lákadiel, na konci ktorej im je trápne neotvoriť peňaženku.

Niežeby sa sťažoval. V záplave detektívok, severského krimi a románov písaných bývalými vyšetrovateľmi stačilo k vražde pridať pár nadprirodzených aspektov a stal sa novou hviezdou na poli papierových zločinov. Aj keď ľudia často hovorili, že sa neradi boja, v skutočnosti sa báli s citeľným potešením.

V kníhkupectve mu pripravili kútik s ohromným stolom potiahnutým bordovým súknom rovno pod ochodzou. Sadol si zaň hneď po besede, do rovnako ohromného ušiaka. Cítil sa ako výstavný exponát, chýbal už len reflektor namierený priamo na neho.

Nasledujúcich päť minút prebehlo ako v tranze. Podpis, strojený úsmev, cvaknutie fotoaparátu v mobile, vnútorný povzdych introverta mučeného davom, ktorý si ho chce navyše aj zarámovať a vystaviť v knižnici.

Potom však vtrhla dnu ona a on si ju okamžite všimol. Zmysly sa mu zbystrili, len čo zvonček nad dverami agresívne zazvonil, akoby sa dvere rozleteli. Do prehriateho priestoru vniesla jesenný chlad a atmosféru nervozity. Pod jej náporom musel zdvihnúť prekvapený pohľad, chvíľu vetril ako vyrušené zviera. O sekundu neskôr už zarazene sledoval prílivovú vlnu, ktorá rad čakajúcich prinútila rozostupovať sa a nahlas sa rozčuľovať. To, čo tá žena spustila, hraničilo s dojmom neskutočna. V jednej chvíli rad postával a kúpal sa v blaženosti, v druhej odrazu všetci poskakovali a začudovane otáčali hlavy. Predbiehala sa a vrážala do čitateľov, dlhé vlasy, hnedasté aj trochu žltkasté ako pšenica, jej divoko povievali a nad hlavou zatiaľ mávala hrubou knihou s temnou obálkou, ktorú pretínal krvavočervený titul „Nočné besy“.

Jeho novinka.

„Kvintuss? Viktor Kvintuss?!“ vyrážala zo seba značne rozrušene. „Vy ste Viktor Kvintuss, nemýlim sa?!“

Viktor zmeravel. V náhlom šoku sa nezmohol na viac, ako ju ďalej pozorovať. Samozrejme, že bol Viktor Kvintuss! Vtrhla predsa na akciu, ktorej predchádzal plagát „Beseda a autogramiáda Viktora Kvintussa“, ktorý trónil vo výklade minimálne týždeň!

Keď sa predrala až dopredu, pristála pred ním jeho vlastná kniha. Stôl až zarachotil, ako mu ju hodila pred nos. Nasledovali jej dlane, ktorými sa oň oprela a opovážlivo sa k nemu priklonila.

„Vysvetlíte mi, láskavo, čo to má znamenať?“ fľochla mu rovno do tváre.

Cítil, ako sa automaticky snaží vnoriť do kresla.

„Pre-prepáčte? Asi si nerozumieme…“ vyhabkal.

„Tak ma teraz dobre počúvajte! Poviem to iba raz a žiadam okamžité vysvetlenie!“ spodná pera sa jej zachvela, ale zaťala sánku. „Môj život sa premenil na učinené Peklo a ak si myslíte, že sa z toho vyvlečiete ako neviniatko, keď je všetko… priamo tu!“ šklbla bradou smerom ku knihe, „…tak ste na veľkom omyle!“

Obranne zdvihol ruky.

„Nehnevajte sa, ale o čo vám ide? Chcete podpis? Urazil vás záver? V texte zostalo priveľa preklepov?“

„Vy si zo mňa hádam strieľate! Podpis?! Preklepy?! Teraz vás mám naozaj chuť klepnúť po hlave, vy preklep! Máte vôbec potuchy, čo vaša kniha spôsobuje?!“

Zjavne produkuje šialené čitateľky, preletelo mu hlavou, až sa takmer hystericky zasmial. Celej akcie začínal mať akurát dosť! Obostrel ho šum takmer podobný tomu, ktorý vnímal vo svojej duševnej „bubline“. Všetci ich sledovali a namiesto sťažovania si začínali šepkať.

„Moja kniha spôsobuje tak nanajvýš spokojnosť čitateľov,“ veľmi chabo sa ohradil.

Zostala na neho hľadieť ako obarená.

„Vyzerám hádam ako spokojný čitateľ?“ neveriacky vydýchla.

Napadlo mu, že jej vyletí ruka a strelí mu zaucho, pretože zalapala po dychu, akoby skutočne neverila vlastným ušiam. Potom sa zúrivo odsotila od stola a zvrtla sa k ľuďom.

„A vy?“ provokačne rozhodila ruky. „Vy!“ Dokonca schmatla za tričko mladíka najbližšie, ale on sa už na pohľad zháčil. „Už ste čítali jeho novú knihu? Aj vám sa to stalo?! Nie? Tak si chvíľu počkajte a uvidíte ten cirkus, čo sa vám doma strhne!… A vy?!“ natiahla sa po akejsi žene, ale jej šál jej vykĺzol z dlane, keď pred ňou doslova utiekla. „Vy ste spokojná čitateľka?! Alebo aj vám jeho kniha zničila život?!“

Zjavne si uvedomila, že sa na ňu pozerajú ako na blázna, pretože keď vrátila pozornosť Viktorovi, prvýkrát jej vo výraze zbadal zaváhanie.

„To nie je možné…“ zašomrala si popod nos. „Predsa nemôžem byť jediná. Počúvajte ma, Kvintuss, žiadam vás, aby ste odvolali to svoje woodoo, čo tu predvádzate,“ veľmi presvedčivo ju striaslo „a nechali ma na pokoji!“

Viktorovi začínal od trápnosti nervózne poskakovať ohryzok. Jantárové oči mal vytreštené a plné otázok. Jeho autogramiáda sa pomaly ale isto menila na putovanie cestou hanby.

„Ak sa tu niekto predvádza, ste to vy,“ sotva udržal pevný hlas. Najradšej by sa rozkričal, „Buď povedzte, o čo vám ide, alebo vypadnite z mojej besedy!“

„Čo si o sebe myslíte?!“ práve ona bola tá, čo už kričala. „Nie vy, vážený pán, ja si zaslúžim vysvetlenie! Už vás chytila pod krk nehmotná entita, dámy a páni?!“ zasa robila divadlo pre ostatných. „Len počkajte, Kvintuss vám jednu pošle rovno domov!“ zasipela zasa na neho.

Zúžil na ňu oči.

„Madam!“ oslovil ju čo najchladnejšie, aj keď cítil, ako mu červenajú uši. „Obávam sa, že autogramiáda práve skončila!“

„V žiadnom prípade! Ešte sme spolu neprebrali, ako ma zbavíte…!“ nedopovedala.

Zdvihla ruku, a to bola posledná kvapka. Aj keď na neho mienila iba dôrazne namieriť prst, jej prudký pohyb zmobilizoval kníhkupca. O chvíľu ju spolu s mužom zo strážnej služby vliekli k východu. Nahlas protestovala, dokonca trochu nadávala a neustále sa za ním obzerala cez plece.

„Pustite ma! Ešte som neskončila!“ vrieskala a šklbala sa im, pôsobivá hriva jej lietala okolo tváre. „Kvintuss, vy zbabelec! Ste zbabelec, počujete? Necháte vyvliecť ženu, aby ste si nemuseli zametať vlastný bordel!“

Jej kniha mu zostala ležať na stole.

Ale Viktor ju konsternovane pozoroval, až kým ju nevyvliekli na ulicu.

Zakaždým, keď sa za ním obzrela, v pohľade sa jej okrem hnevu objavil aj záblesk nefalšovanej beznádeje.

Beznádeje a strachu.

Trvalo im dostať ju cez dvere, pretože sa držala zárubne. Chvíľu sa domnieval, že toto hádam ani nemôže byť pravda.

„Ešte sa uvidíme,“ varovala ho.

Potom ju konečne odtrhli a bolo po scéne.

Ale Viktora zaliala náhla obava.

Niečo mu navrávalo, že má pravdu. Ešte ju uvidí.

***

Zamyslený Viktor pokrútil červeným vínom na dne pohára a dopil ho. Ak niekedy nutne potreboval nejaký deň spláchnuť červeným, bol to práve dnešok. V spálni si už zhasol. Odsunul pohár na okraj nočného stolíka a znavene sa horeznačky zvalil do postele, až sa ozvali struny pod matracom. Na rozdiel od Gabrielinho starého domu plného vône starožitností, Viktorov dom niesol znaky strohej elegancie a slobodného, dobre zarábajúceho tridsiatnika. Spálňu si zariadil v podkrovnej izbe, lôžko mal priamo pod zošikmeným oknom. Stačilo by len natiahnuť ruku a dočiahol by na roletu.

Lenže dnes zatiahnuť zabudol. Len čo hlavou spočinul na vankúši, viečka mu klesali vyčerpaním. Besedy mal dve, a to bežne sotva znášal jednu. Bol ako špongia, nasával cudzie energie a nálady a potom sa z nich liečil tichom a písaním, akoby sa mu povolanie stalo viac nutnosťou, než splneným snom.

Navyše. Tá ženská…! Drzý vpád do jeho komfortnej zóny ho až do večera nechal na pomedzí rozladenia a zvedavosti. Ako spisovateľ túžil vedieť, čo sa odohráva v hlave nestabilnej ženy. Ako introverta s našliapnutím k odľudovi ho iba viac naštvala. Nepamätal si, kedy naposledy sa cítil tak trápne. Ani nevraviac o pohľadoch, ktoré musel znášať až do momentu, kedy zlostne odhodil pero a jednoducho podpisovanie sám ukončil.

Banálne myšlienky sa mu postupne pretavovali do fantazmagorických predstáv. Jej vydesené oči. Záplava vlastných podpisov. Dlhé, divoké vlasy prekĺzavajúce mu cez prsty. Stôl rozvibrovaný úderom jeho vlastnej knihy, keď ju ženské ruky pustili z výšky.

Svaly mu ochabovali. Prepadával sa do spánku a zvuk mrholenia, ktoré sa zľahka spustilo, mu ešte dopomohol.

A zatiaľ sa priamo v okne nad jeho hlavou ku sklu skláňala ďalšia hlava. Kvapky obraz skresľovali. Pokojne mohla byť ilúziou. Čierny obrys na pozadí ešte černejšej.

Lenže jej oči boli až príliš skutočné. Tri blanou potiahnuté zažltnuté okále. Dve umiestnené takmer ľudsky. Tretie nad nimi.

Zaujato sledovali spiaceho Viktora.

Pokračovanie príbehu nájdete opäť v piatok – 12. januára v sekcii Kultúra.