Už sa nám to pekne rozbieha a napätie sa dá krájať. Pokiaľ ste nestihli úvodné kapitoly, nezúfajte. Prečítať si ich môžete priamo tu.
Ak sa však už máte všetko prečítané a neviete sa dočkať napínavého pokračovania rukopisu spisovateliek Liny Frankovej a Magdalény Pirožekovej, nech sa páči, 6. kapitola.
6. kapitola
„Tento deň je PEKLO! Peklo!“ mrmlal si popod nos, ako mával vo zvyku, a zúrivo sa prehraboval v policiach vo výklenku obývačky, ktorý tvoril jeho pracovný kútik.
Zlostne narúšal dokonalý rad „kvintussoviek“, posúval ocenenia, ktoré získal. Najpredávanejší spisovateľ roka. Majster detektívneho hororu. Literárna osobnosť 2022. Siahal za ne a šmátral, k ušiam mu zatiaľ tlmene doliehal Gabrielin hlas.
V pozadí sa niesla melancholická melódia Portishead. Ukázalo sa totiž, že zatiaľ čo on potrebuje po duševných otrasoch ticho, Gabriele sa žiada hudba, pretože mĺkvo v nej vyvoláva tieseň. Takže ho už dve hodiny poriadne trápila. Do jeho domu dorazili krátko pred svitaním a kým sa deň prehupol k hodine aspoň trochu slušnej pre prvý telefonát, jeho nervy ešte viac naťahovali všelijaké zvuky. Či už išlo o jej hlas, ktorý by už potom všetkom spoznal aj na rozvravenom trhovisku alebo o hudbu, ktorú si vydupala a zapĺňala ňou jeho obývačku, jediný barokový skvost v sterilne modernom dome. V istom okamihu sa dokonca tak započúvala, až odrazu tancovala. Sedel na pohovke, vystretý ako pravítko a neveriacky sledoval, ako sa jemne vlní, rifle jej prekrýva veľký šedý sveter, vlasy už má značne strapaté. Nevedel či chce, aby pokračovala alebo ju túži uspať tabletkami, aby už konečne vypla a dopriala im oddych po hrôzyplnej noci.
„Tak kde si, ty sviňa malá?! Kde si!“ rozrušene si šepkal, až ju konečne nahmatal.
S víťazoslávnym „hááááá“ spoza knihy vytiahol zapadnutú elektronickú cigaretu.
„Vybavené!“ ozval sa mu odrazu za chrbtom zdroj jeho neurózy a Viktor skoro vypustil dušu.
Zovrel nájdený poklad v dlani a zhíkol. Prudko sa k nej obrátil. Stretol sa s jej pochybovačným výrazom. Chvíľu na seba iba bez slov hľadeli, Viktor sa tlačil k svojmu pracovnému stolu a zhlboka dýchal. Úplne na nej videl, ako so sebou bojuje, aby štipľavo neokomentovala očividnú ľakavosť autora hororov, ale nakoniec si zahryzla do jazyka.
„Ho-hotovo čo?“ vyrazil zo seba a aby sa spamätal, zapol cigaretu.
„Kontaktovala som Lesiu Lubinu. Zoberie náš prípad.“
„Váš prípad.“
„Náš prípad.“
Zhlboka si potiahol, elektronická cigareta zapraskala a keď vyfúkol dym, obostrela ju sladká cukríková vôňa. To už nevydržala.
„Viktor, čo to zasa vyvádzate?“ prehovorila na neho káravým tónom.
„Obaľujem si nervy, čo asi!“ ohradil sa.
„Elektronickou cigaretou s cukríkovou náplňou?“ pokrútila nad ním hlavou. „Nadránom sme sa v mojej kuchyni takmer stali ľudským ihelníčkom a vy sa zmôžete iba na toto?!“
„Čo je na tom zlé?“ spýtal sa už o čosi krotkejšie, ale znova si, aj keď zahanbene, potiahol.
„Nakopnite sa, chlape! Aspoň vyrazte do trafiky, zničte po ceste zopár ľuďom ráno odsudzujúcim pohľadom a normálne si zapáľte cigaretu vyklepanú z balíčka! Ach, vy…“ klesli jej z neho plecia. „Ste ako zaváraninová nádoba. Plná nemenných návykov, skostnatená, uložená do špajze, kde si pekne v tme hoviete a život vám uniká pomedzi prsty, však?“
Teraz vyfúkol dym skôr zlostne. Zasa ho začínala vytáčať.
„To bola, dúfam, rečnícka otázka, lebo na takú sprostosť nemienim odpovedať! Navyše mi ešte nikto nikdy nevynadal do zaváraninových nádob.“
„Stavím sa, že vám už vynadali všelijako inak.“ Pokojne si založila ruky na hrudi.
Samozrejme, ale to ti nebudem vešať na nos! preletelo mu hlavou.
„Ále, prestaňte už!“ stratil nervy. „Zjavne vás ovláda spánková deprivácia a neviete, čo hovoríte.“ Otočil sa k oknu hneď pri stole a zahľadel sa do záhrady. „Radšej mi vysvetlite, z akého dôvodu vôbec vlastníte číslo na okultné médium, či čo je ona vôbec zač!“
„Lesia Lubina je síce médium, ale jej hlavný obor je veštenie.“
„Veštenie…“ pohrdlivo si odfrkol do skla, „…že obor!“
„Má aj blízkeho spolupracovníka, experta na kliatby. A viete, napadlo mi, že my možno aj sme prekliati…“
„Experta!“ pokračoval. „Že na kliatby!“
„Budete po mne opakovať všetko?“ nevinne sa spýtala.
Urazene mlčal. Pozerala sa mu na chrbát a vrátila sa k pôvodnej otázke.
„No a… odkiaľ o nej viem? To je dlhý príbeh.“
Jej vyhýbavá odpoveď ho ešte viac podráždila.
„Naozaj veríte nejakým pochybným špiritistom…?“ otázka vyznela akosi uťato, keďže sa obrátil a zachytil, ako si vyzlieka sveter.
Oči mu zaleteli smerom k jej fľakatému tričku. Veľmi evidentne pod ním stále nemala podprsenku.
Gabriela si sveter opásala a keď si viazala rukávy, hodila po ňom zvedavý pohľad.
„Čo je zasa?! Vaše výrazy sú mätúce.“
„Nič len… že stále vidím vaše…“ prsia, kozy, cecky – psychopaticky mu behalo po rozume, ale sťažka zo seba vyrazil, „…fľaky.“
[…] kapitola […]