Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Zhlboka do pľúc vdýchol studený čerstvý vzduch.

„Ako to chutí?“ prekvapila ho otázkou, práve keď prešli ponad vysokú železnú bránu.

„Výborne. Pokojne ochutnajte,“ ponúkol jej Viktor svoj papierový hrnček s viečkom, aby okúsila jeho kávu.

Napokon iba pokrútila hlavou a skryla svoj pobavený úsmev hrnčekom svojej kávy, poctivej čiernej bez mlieka. Ešte to tak! Sójové karamelové „lattéčko“ s vegánskou šľahačkou. Skoro vybuchla smiechom, keď začula, ako si ho v kaviarni objednáva. Nič mestskejšie a snobskejšie už piť nemohol.

Viktor ju kútikom oka neustále sledoval. Nič ho nemohlo prekvapiť viac ako zdanie, že sa dnes Gabriela naozaj pokúsila pôsobiť o čosi uhladenejšie. Ba priam pekne. Z bundy jej vykúkali tmavozelené svetrové šaty. Dokonca si dala aj visiace náušnice, i keď nie nejako mimoriadne elegantné, iba z troch farebných surovo osekaných minerálov. Vlasy, stokrát máčané v kakau, boli konečne umyté a spletené do uchvacujúco dlhého vrkoča.

„V súčasnej situácii by asi bolo namieste konečne si zhrnúť, čo vlastne vieme,“ nadhodil, aby sa odpútal od myšlienok, ktoré ho privádzali do rozpakov.

Bol si predsa úplne istý, že si nemôže namýšľať, že by to bolo kvôli nemu… Trochu sa zhrozil, že mu to vôbec napadlo. Určite sa upravila len zo vzdoru proti jeho hnusnej poznámke zo včera.

„Hm?“ obrátila k nemu tvár.

Vyzeralo to, že sa už stráca v svojich vlastných úvahách.

„Zhrnúť si jednotlivé body,“ upozornil. „Viete, ako keď píšem. Pomáha mi to ujasniť si, kam smerujem.“

Znenazdajky sa ho zmocnila nervozita, keď si uvedomil, kam ich spoločná pomalá prechádzka prirodzene zaviedla. Kráčali uličkami naprieč historickým cintorínom. Obklopovali ich mĺkve náhrobky, zlovestne obrastené machom či vykúkajúce z navŕšeného lístia, ktorých zašlé odtiene prevažne ladili s ťažkou olovnatou oblohou. Cintorín slúžil viac-menej už len ako morbídny park. Bol posiaty hrobmi približne od roku 1800 a dávno sa tu nepochovávalo.

„Upokojte sa, Viktor,“ ozvala sa, keď si všimla jeho náhle rozladenie.

REKLAMA

„Pretože mŕtvi mi už nemôžu ublížiť?“ ironicky prehodil.

Po jeho poznámke sa aj ona sama rozhliadla a celá nesvoja sa chvíľu ošívala. Kráčali však ďalej.

Dnes to s ňou skrátka nevedel vydržať. Od rána lietala po dome a aby sa zamestnala, zalievala mu beztak mŕtve kvety, na ktoré vždy zabúdal, keď sa rozpísal. A keď znova začala tancovať, pohár jeho tolerancie pretiekol. Vytiahol ju prevetrať sa.

„Nerada to priznávam, ale máte pravdu,“ netypicky uznala. „Kedysi by som to rozhodne zamietla, ale teraz…“ hryzla si do spodnej pery. „Znamená to, že sa domnievate, že mi škodia mŕtvi? Že moje blízke okolie zamorili duchovia?“

Najprv sa posilnil dúškom kávy.

„S určitosťou nemôžem potvrdiť nič,“ pokrčil plecami. „Vy ste tuším spomenuli aj kliatbu a tá prichádza vždy od živého. Nemáte nepriateľov?“

„Nemám ani priateľov,“ pobavene sa zaškľabila. Žila predsa dosť osamelo. Kvôli veciam, ktoré sa jej dejú, sa jej všetci priatelia otočili chrbtom. Zrejme to skutoční priatelia neboli, preto sa bude tváriť, že žiadnych ani nikdy nemala. „Keď si už mám vybrať, logickejšie mi znejú prízraky,“ dodala.

„No, musíte uznať, že môj pripichnutý kabát aj ostrá paľba v kuchyni nesú známky situácii sa prispôsobujúcich a premýšľajúcich bytostí.“

„Áno, lenže udalosti vychádzajú z vašej premýšľajúcej hlavy. Ak by bola stále v hre kliatba, práve vy spĺňate znaky osoby, ktorá preklína.“

„A sme zasa pri tom!“ prevrátil oči. „Lenže nie všetko je odo mňa! Čítali ste Nočné besy, sama viete, že sme práve dostali bonusové kapitoly.“
„Dobre. Nádych, výdych, hlavne sa nehádajme.“ Obranne zdvíhala ruky. „Takže čo vieme?“

„Nuž…“

Nič, chystal sa povedať so zúfalstvom v hlase. Keď ide o fakty, nemáme vôbec nič!

Lenže jeho pozornosť znenazdajky upútal náhrobok po ich pravej strane. Oblý kameň strážil popínavou rastlinou obrastený okrídlený anjel z rovnakého sivého povrchu. Vykúkal z neupravenej zmäti obschnutých krovín.

Mimovoľne spomaľoval, zatiaľ čo Gabriela čosi drmolila a kráčala ďalej. Tvár mu nadobudla nejednoznačný výraz, čosi medzi zhrozením a neveriacim úžasom.

Pri anjelovi totiž stála žena v antracitovočiernych historických šatách. Mali široké rukávy a mohutnú sukňu vyplnenú krinolínou. Bol to pohrebný odev. Na hlave jej spočíval čierny čipkovaný závoj, cípy jej siahali až po spodok živôtika. Videl cezeň len bledosť jej tváre a ligotajúce sa oči. Tie oči sa otáčali spolu s tým, ako prechádzal okolo, meravo a uhranutý zjavením. Žena pomaly zdvihla ruku a rukou v rukavičke pohladila anjela po krídle. Potom tenkým prstom ukázala na Gabrielu.

„Idete alebo čo?“ začul svoju spoločníčku.

Strhol sa a pozrel na Gabrielu, ktorá zastala a zaklincovala to dodatkom: „Vyzeráte, akoby ste zbadali ducha.“

Ženu mala pritom spolu s ním priamo v zornom uhle.

Ona ju nevidí! došlo mu.

Lenže on ju skutočne videl. Jej prst smeroval na Gabrielu, oči za závojom sa upriamovali na neho. Správa od mŕtveho – prebleslo mu mysľou a asi mal v sebe čosi veľmi pokazené, pretože si dokázal pomyslieť, že by to bol skvelý názov pre knihu.

Je to správa. Ale aká?
O niečo intenzívnejšie si však uvedomil, že niečo v ňom sa mení. On sa mení! Nechápal z akého dôvodu, ale vedel, že to súvisí iba a jedine s ním. Pretože on ženu vidí a Gabriela nie.

Vlastne nielen on… obom sa im to dialo! zamrazilo ho, keď si spomenul na Gabrieline žiariace oči. Ešte jej o nich nepovedal. Stále mal ten hlúpy pocit, že sa mu to iba zdalo. Možno halucinácia. Veď sa predsa udrel do hlavy. Možno lom mesačných lúčov? Ale vtedy pršalo, to znamená, že bolo zamračené. Ak jej povie, že videl, ako jej žiaria oči, vysmeje ho. Alebo možno nie?

„Už… už idem…“ zahabkal a pohol sa ďalej s nepríjemným pocitom, že mu žena v pohrebných šatách prebodáva očami chrbát.

Ešte totiž nebol schopný prijať prvý fakt, ktorý sa pred ním odhalil. Nebol schopný zmieriť sa s tým, že sa obaja stávajú čímsi iným, čím boli doposiaľ.

Pokračovanie na ďalšej strane