Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Zastali pred dverami jeho domu a s otvorenými ústami na ne hodnú chvíľu iba pozerali.

„Je biely deň, prečo si to nedá pokoj?“ ozval sa s napätým hlasom, dokonca mu zakolísal.

Deň bol vlastne zatiahnutý, nie biely. A jeho prvotné úvahy pred príchodom boli presné – odvliekla si „to“ so sebou rovno k nemu domov.

Cez vchodové dvere sa mu tiahol ohyzdný škrabanec, akoby drevom prešlo päť rozžeravených kovových pazúrov.

Gabriela stratila slová, hrdlo jej zovrelo neblahé tušenie. Ale keď Viktor vytiahol kľúče a doslova vletel dnu, pohotovo ho nasledovala.

Len čo prekročili prah, pod podrážkami im čosi výrazne zaprašťalo. Jediný pohľad do predsiene záhadu odhalil. Zrkadlo pri vchode bolo vysypané z rámu. A nebolo jediné! Z miesta, kde zastali, Viktor dovidel až konča chodby ku kúpeľni a zistil, že ani druhé nevydržalo. Kúpeľňové dvere totiž boli otvorené a zrkadlo bolo priamo na nich. Teda, predtým bývalo. Teraz zbadal iba vyblednutý štvorec na dreve a na zemi jagajúcu sa kôpku črepín.

Vymenili si rýchle pohľady a ako na povel sa spolu rozbehli do obývačky.

Privítal ich rozpraskaný zrkadlový povrch v oválnom ráme na stene a ich vlastné odrazy. V strede izby totiž stálo vysoké zrkadlo v polohovateľnom ráme, privlečené priamo z jeho spálne v podkroví. Akoby im provokačne dávalo najavo, že ako jediné besnenie prežilo.

Prekvapilo ho, že ich vidí, ako sa držia za ruky. Ani si nevšimol, že by si preplietli prsty. Ale napätý okamih spojený so šokom spôsobil, že sa chytili ešte tuhšie.

REKLAMA

„Počkať!“ odrazu vykríkla, až sa šklbol. „Prvýkrát mi ten hrozný zmätok dáva zvrátený zmysel!“

Až teraz mu pustila ruku a Viktora zasiahol krátky a bodavý pocit osamenia. Pristúpila k zrkadlu.

„Nevraví sa o zrkadlách, že predstavujú brány medzi týmto a oným svetom?!“ dychtivo vychrlila.

„Alebo medzi rôznymi sférami, áno,“ zmätene pritakal.

Energicky sa k nemu zvrtla.

„Takže je možné, že sa vám čosi veľmi snažilo dostať do domu. Preto tie rozbité zrkadlá.“

Zimomravo si objal ramená.

„Ale jedno vydržalo.“

„Neviem ako vy, ale ja v ovzduší necítim žiadnu zlovôľu,“ skoro až nadšene ho upozornila, ale potom si predsa len neodpustila: „Iba ak cukríkový dym a sebaľútosť.“

Zagánil na ňu.

„Vtipná!“ odsekol. „Takže tu ešte nie je? To tým chcete povedať?“

„A ani mu nedovolíme sem vliezť!“ odhodlane vyhlásila a kým ju vôbec stihol zastaviť, schmatla z konferenčného stolíka kameninovú vázu a s poriadnym rozmachom ju hodila do posledného neporušeného zrkadla.

„Zbláznili ste sa?!“ zajačal, ale hlas mu zanikol v hluku trieštiaceho sa skla.

Navyše ktosi práve zazvonil pri dverách a on odrazu nevedel, čo skôr – či k nej skočiť a čistiť jej žalúdok za ničenie osobného majetku alebo otvárať dvere. Nakoniec priskočil k dverám a so značne rozorvaným výrazom ich otvoril.

Celý ustrnul.

Na prahu stála viac než podivná dvojica.

Ale hneď uhádol, ktorá bije.

„Vy ste im dali MOJU adresu?!“ iba zúfalo vykríkol.