Ľubomír Glovacký: Keď nehrám na gitare, mám až abstinenčné príznaky

Od prvých akordov odpozorovaných na lavičkách pod košickými oknami cez rockové kapely, štúdium vo Viedni a osem rokov na švajčiarskych pódiách až po návrat k rodine a vyučovaniu. Život Ľubomíra Glovackého je príbehom hudobníka, ktorý sa nikdy neuspokojil s tým, čo už vedel. Dnes vedie mladých gitaristov, prepisuje starú levočskú hudbu a rozmýšľa nad tým, ako ľuďom vrátiť hudbu s dušou.

Prečo práve gitara? Ľubomír Glovacký na túto otázku nemá jednoznačnú odpoveď. Našiel v nej spôsob, ako sa realizovať, a to nielen hraním, ale časom aj ako hudobný skladateľ, autor piesní, textov, aranžér či producent. Jednoducho povedané, túžil sa vyjadrovať hudbou. Spomína si na šiestu či siedmu triedu základnej školy, na rockovú hudbu, elektrické gitary a kapely, ktoré v sedemdesiatych rokoch formovali hudobnú predstavivosť dospievajúcich chlapcov. Iron Maiden, ZZ Top, Beatles či neskôr Deep Purple a Pink Floyd neboli iba mená z platní. Predstavovali iný svet a prísľub, že hudba môže človeka úplne pohltiť.

Gitary sa v tom čase zháňali ťažko a systematická výučba bola ešte vzdialenejšia. Glovackého prvými učiteľmi preto neboli profesori, ale spolužiaci a kamaráti, ktorí hrávali vonku.

„Chalani hrávali pod oknami na lavičkách. To bolo naše úplne prvé vyučovanie. Učil som sa od mnohých rómskych spolužiakov. V škole sa im možno veľmi nedarilo, ale zahrať vedeli všetko. V mnohých rómskych rodinách bol profesionálny hudobník a deti vyrastali s nástrojmi. Hra bola pre nich prirodzená ako reč. Spolužiak Andrej Hricko bol pre mňa lepší gitarista než Jimi Hendrix. Vedel rómsky folklór, Deep Purple, Pink Floyd aj všetko, čo začul v rádiu. To bola moja prvá škola a dodnes som im za ňu vďačný.“

Hudba pritom nebola jedinou možnosťou. Glovacký fotografoval, uspel aj v celoslovenských súťažiach a uvažoval, že by sa stal kameramanom. Otec, ktorý pracoval v televízii, túto predstavu podporoval. Mama si však pre syna predstavovala bezpečnejšiu profesiu – lekára alebo právnika. Nemocnice ho nelákali a bohémsky svet umelcov, pred ktorým ho varovala, ho napokon predsa len pritiahol. Zvíťazila tínedžerská rebélia. V tom čase považoval za najdôležitejšie môcť slobodne vyjadrovať svoje pocity a názory – v bežnom živote aj hudbe.

Keď bola gitara podozrivým nástrojom

Na konzervatórium sa spočiatku dostať nemohol. Klasická gitara v Košiciach ešte nemala vybudované zázemie a pätnásťročný záujemca bol na základnú umeleckú školu považovaný za „starého“. Prijali ho aspoň do orchestra na elektrickú gitaru. Bigband vedený pedagógom Jurášim mu dal niečo, čo mu pouličné hranie dať nemohlo – disciplínu.

„Vtedy nebol internet a informácie chýbali. Stáli sme pod pódiom, aby sme gitaristovi videli na ruky. To bola naša škola. Zlomom bol pre mňa koncert Paca de Lucíu. Bol to taký šok, akoby som videl mimozemšťana. Vnútorne som cítil, že takto sa má hrať na gitaru – prstami, a to aj na elektrickej gitare. V tom čase tak hralo len pár skupín. Dnes je to iné, aj vďaka gélovým nechtom. Človek má vlastne naraz na ruke päť trsátok, čo je skvelé. Potom som sa dostal do orchestra. Štyri hodiny skúšky, len s desaťminútovými pauzami. Pán Juráši nás naučil, že nemôže byť každý najhlasnejší a že kapela musí mať zavedený poriadok, plus, samozrejme, základné muzikantské know how.“

Na Gymnáziu Kováčska 28 sa v jednej triede stretli členovia niekoľkých hudobných skupín. Z tohto prostredia vyrástla prvá Glovackého kapela Mikado. Neskôr prišli Zlatý Bažant a Panta Rhei. Mladí hudobníci organizovali vlastné podujatia, hoci ich musel schvaľovať Socialistický zväz mládeže. Dlhé vlasy, náušnice, rocková hudba a samostatné aktivity priťahovali pozornosť režimu.

Glovacký spomína kontroly dokladov aj nátlak, aby informoval o názoroch ľudí vo svojom okolí. Nikdy nič nepodpísal. Vyhrážali sa mu, že nedokončí gymnázium ani vysokú školu, čo aj spravili. „Vyhodili ma z maturity z matematiky, aj keď som polovicu vedel. A na vysokú školu som sa nedostal.“

Úprimne spomína, že v tom čase hrať ešte veľmi nevedeli. „Bola v tom najmä energia, rebélia a chuť niečo robiť. Z dnešného pohľadu je až smiešne, čoho sa vtedy systém bál. Chceli vedieť, kto má aké názory. Tvrdili mi dokonca, že školu nikdy nedokončím. My sme však chceli robiť festivaly, volať kapely a hrať. Obliecť sme sa vedeli ako Duran Duran alebo Spandau Ballet, horšie to bolo ešte so spevom a hraním,“ smeje sa.

Osem hodín denne – aj počas nočnej v mliekarni

Po návrate z vojenskej služby v roku 1988 stretol pedagóga Jozefa Haluzu, ktorý v Košiciach budoval profesionálnu výučbu klasickej gitary. Glovacký si zariadil život tak, aby mohol cvičiť. Roznášal noviny, neskôr pracoval v mliekarni na Opátskom. Nočná práca mala nečakanú výhodu: ako vrátnik mal čas na nástroj a v pohode mohol cvičiť na gitaru, čo si dohodol už na vstupnom pohovore.

„Po vojne som si našiel prácu, pri ktorej som mal čas cvičiť. Noviny som rozdal do desiatej a potom som hral osem hodín denne. Neskôr som pracoval v mliekarni. Každú hodinu som skontroloval rajón a medzitým som cvičil. Vojna mi paradoxne pomohla vážiť si čas. Predtým som vydržal hrať tri či štyri hodiny a bol som psychicky vyčerpaný. Po vojne som si vedel prácu rozdeliť: hodina cvičenia, krátka pauza a znovu.“

Na konzervatórium sa vtedy hlásilo dvadsaťšesť uchádzačov a prijali dvoch. Patril medzi nich. Školu však v tejto etape nedokončil, pretože ho zlákala možnosť študovať vo Viedni na škole amerického typu, ktorá bola zameraná na rock-pop a jazz – práve pre elektrickú gitaru.

Bol to svet, ktorý sa s dovtedajšou skúsenosťou nedal porovnať. Študenti prichádzali z rôznych krajín a celý deň nosili nástroje so sebou. Glovacký si ráno zavesil elektrickú gitaru na plece a odložil ju až večer. Škola prepájala klasiku, džez a populárnu hudbu, pričom on študoval na rockovom oddelení.

„Lepšiu školu som dovtedy nezažil. Učiteľ – Paul Hanson – známy gitarista, zapol kombo, pustil podklad – ZZ Top či Hotel California a hral. Mal som pocit, že naživo hrá ešte lepšie než na nahrávkach. Každý tam chcel niečo dokázať. Až tam som pochopil, aká obrovská je vo svete konkurencia. Boli tam Nemci, Rakúšania, Španieli, Číňania. Číňania boli neuveriteľní – pracovali, študovali a popritom stále cvičili. Človek zrazu zistil, že talent nestačí.“

Americký sen vyprchal ešte vo Viedni

Práve vo Viedni Glovacký intenzívne premýšľal nad odchodom do Spojených štátov. Amerika bola centrom hudobného priemyslu a pre mladého gitaristu pôsobila ako logický cieľ. Jeden z profesorov ho však od romantickej predstavy odhováral. Vysvetľoval mu, že za hviezdami na pódiu stoja tisíce špičkových hudobníkov, ktorí žijú od zákazky k zákazke.

„Povedal mi: ‚Nechoď tam. Máš možno jednu šancu z desaťtisíc. Takých dobrých hudobníkov sú tam tisíce a tlačí sa tam celý svet.‘ Rozprával mi aj príbeh Jennifer Batten, gitaristky Michaela Jacksona. Bola svetová hráčka, napísala výborné knihy o technike hry, ale ani tak nemala istotu stálej práce. Vtedy som pochopil pomer medzi hviezdou a najatým hudobníkom. Povedal som si, že pre mňa bude lepšie skúsiť niečo vybudovať doma. Ak to nezvládnem doma, možno to nezvládnem nikde.“

Škola vo Viedni po dvoch rokoch zanikla, no Glovacký sa vrátil na Slovensko kvôli nedostatku financií skôr s množstvom plánov. Chcel vytvoriť podobný typ hudobného vzdelávania, no potreboval aparatúru. Pôžička a nevydarený obchod ho dostali do situácie, ktorú opisuje bez prikrášľovania: jeho profesionálna kariéra sa začala mínusom trinásťtisíc nemeckých mariek – sumou, za ktorú sa v tom čase dal kúpiť byt.

Nemecko, hudobné kluby a práca mimo pódia

Dlhy ho prinútili hľadať lepšie platenú prácu. Do Nemecka odišiel takmer naslepo. V novinách našiel inzerát na gitaristu a prijali ho do skupiny, ktorá hrávala cez víkendy. Cez týždeň brigádoval. Získal tak skúsenosť s klubovou scénou, aká na Slovensku postupne mizla.

„V kluboch sa hrala hudba od šesťdesiatych rokov – Beatles, Rolling Stones, Deep Purple. Kapela mala okruh možno dvesto kilometrov a v piatok aj v sobotu sa niekam išlo hrať. To by som robil aj dnes. Boli to živé podniky, kde ľudia prišli za hudbou, nie iba za kulisou. U nás to postupne zaniklo a neskôr začali ubúdať aj v Nemecku, Rakúsku či vo Švajčiarsku.“

Zahraničné obdobie nebolo iba o pódiách. Prostredníctvom známostí sa dostal k práci v poľovníckom revíri pri jazere Attersee a stretával sa s ľuďmi z manažmentu a reklamy. Podľa vlastných slov sa podieľal aj na materiáloch pre projekt značky Haribo spojený s olympijskou tematikou.

Bolo to zvláštne medziposchodie jeho kariéry: cez víkend gitarista, cez týždeň brigádnik, opravár posedov či človek pri reklamnej produkcii.

„Sedeli sme na horskej chate bez elektriny pri jednom stole. Boli tam riaditelia, manažéri a veľmi bohatí ľudia, ale vôbec sa tak nesprávali. Varili, rozprávali sa a každý si robil svoje. Naučilo ma to, že majetok a správanie človeka nemusia mať nič spoločné. Najbohatší človek, akého som poznal, mi stále radil, kde je lacnejší telefón a v ktorom obchode mám lacnejšie nakupovať.“

Jedna „Europa“ rozhodla o ôsmich rokoch

Po rozpade jednej z kapiel sa Glovacký dostal na konkurz k rakúskemu hudobníkovi Schachnerovi. Hoci podľa vlastných slov zahral lepšie než prijatý gitarista, neuspel. Skupina potrebovala človeka, ktorý zvládne aj vysoké vokály a iný typ hlasu a bude praktickejší pri spoločnom cestovaní.

Neúspešný konkurz sa však neskôr ukázal ako dôležitý. Schachner ho odporučil ďalšej kapele pôsobiacej vo Švajčiarsku.

Na skúšku prišiel v roku 2001 do podzemného tanečného komplexu Edelweiss. Mal sa niekoľko týždňov učiť repertoár, no pôvodný gitarista neprišiel. Kapela stála pred rozhodnutím, či zruší šesť týždňov práce, alebo postaví nováčika rovno na pódium.

„Program som nepoznal a šéf sa bál. Tam sa chyby nerobili. Postavili ma teda na pódium a hral som veci, ktoré by sa dali použiť. Práve som hral ‚Europu‘ od Carlosa Santanu, keď okolo prechádzal riaditeľ podniku. Zastal a povedal: ‚Veď vie hrať, tak ho tam postavte.‘ A bolo rozhodnuté. Pôvodne som mal s kapelou cvičiť mesiac. Nakoniec som vo Švajčiarsku zostal osem rokov.“

Hrali v Berne, Zürichu, Luzerne a ďalších mestách nemecky hovoriacej časti krajiny. Pracovné povolenia vybavovala agentúra a lepšie kapely dostávali celoročné víza. Navonok to bol bohémsky život hudobníka, v skutočnosti však znamenal dlhé pobyty mimo domova, opakujúci sa repertoár a hodiny v uzavretých podnikoch.

Keď syn otca takmer nespoznal

Zahraničné hranie zasiahlo aj do súkromia. Pre zdravotné problémy partnerky nevyšla plánovaná svadba. Keď sa im v roku 2004 narodil syn, Glovacký ešte stále pôsobil vo Švajčiarsku.

Medzitým však tanečná scéna začala upadať. Živých hráčov nahrádzal playback, podniky zatvárali a zloženie kapely sa menilo.

„Posledné dva roky sme naživo hrali už iba ja na gitare a saxofonista. Ostatné išlo z podkladov. Tie sme si vyrábali sami, takže som sa naučil pracovať ako v nahrávacom štúdiu. Stále sme niečo programovali a nahrávali. Zároveň to boli preteky v zbrojení – kto má lepšiu aparatúru, technológiu a zvuk. Hudby bolo paradoxne menej a techniky stále viac.“

Niektoré podniky boli celé pod zemou. Hudobníci v nich trávili týždne pod umelým osvetlením a alkohol mali zadarmo. Glovacký opisuje únavu, depresívne pocity aj postupný rozpad prostredia, ktoré ho kedysi priťahovalo.

Definitívny zlom však neprišiel na pódiu. Prišiel doma.

„Po pár mesiacoch som sa vrátil a syn ma takmer nespoznával. Nebolo to tak, že by sa ma priamo bál, ale videl som, že je pri mne nesvoj. Vtedy som si povedal: kašlem na to. Čo z toho, že človek hrá v zahraničí a zarába, keď doma prichádza o vlastné dieťa? Aj kapela sa menila, podniky upadali a šéf mal čoraz väčší problém s alkoholom. Vrátil som sa domov.“

Večný študent sa postavil pred žiakov

Po návrate začal učiť súkromne. Aby mohol v pedagogickej práci pokračovať naplno, vrátil sa aj na konzervatórium a štúdium dokončil. Neskôr absolvoval Hudobnú a umeleckú akadémiu Jána Albrechta v Banskej Štiavnici.

Sám o sebe hovorí ako o večnom študentovi – nie preto, že by zbieral diplomy, ale preto, že v hudbe nikdy necítil definitívny koniec učenia.

„Hra na gitare bola pre mňa vášeň, láska aj celoživotný koníček. V istom období som bol od nej naozaj závislý. Keď som nehral, bol som nervózny. Teraz už to nie je také intenzívne, ale keď človek hrá štyri až šesť hodín denne a je vo forme, prvé dve hodiny sa vlastne ešte len rozohráva. Mne nikdy nešlo iba o papiere, tituly a diplomy. Chcel som rozumieť tomu, čo robím, a potom to vedieť odovzdať ďalej.“

Dnes učí deti aj dospelých v Košiciach a okolí. V Kechneci má skupinu malých žiakov, v Sečovciach zmiešané triedy a na Požiarnickej ulici vedie zoskupenie Nespútané gitary. Učenie sa však podľa neho zmenilo.

„V deväťdesiatych rokoch sa ľudia prihlásili súkromne preto, že chceli niečo dokázať. Prišli s nadšením a boli ochotní cvičiť. Dnes deti často prihlásia rodičia. Učiteľ musí byť extrémne trpezlivý a stále hľadať spôsob, ako ich zaujať. Hlavné je naučiť ich láske k hudbe, umeniu, harmónii, súladu či rytmu, čo budú neskôr vyhľadávať aj v osobnom živote. To všetko robí svet lepším. Nestačí povedať: toto sa nauč. Musíte zariadiť, aby dieťa samo chcelo zobrať gitaru do ruky a aby objavilo lásku k hudbe. To je niekedy väčšie umenie než zahrať ťažké sólo.“

Staré tabulatúry, Nespútané gitary a hudba s dušou

Jedným z projektov, ku ktorým sa chce muzikant systematicky vrátiť, je spracovanie hudby z Pestrého zborníka – historickej organovej tabulatúry spojenej s Levočou. Dve suity prepísal a upravil pre gitary.

S Nespútanými gitarami pripravuje verziu pre gitarové kvarteto alebo kvinteto a nahrávanie si zatiaľ financuje sám.

„V organovej tabulatúre sú zapísané iba dva hlasy, ktoré sa pohybujú vo voľnom kontrapunkte. Prepísal som ich, upravil pre klasickú gitaru a s následne som vytvoril verziu pre štyri alebo päť gitár. Pokiaľ viem, takýmto spôsobom to tu ešte nikto nespravil. Dávam tak život starej hudbe. Dalo by sa s tým ísť aj do zahraničia alebo hrať tematické koncerty na slovenských hradoch. Lenže štúdio si platím sám. Chcel by som nájsť grant alebo partnera, ktorý pochopí, že nejde iba o školské cvičenie, ale o živé spracovanie nášho hudobného dedičstva.“

Popri historickej hudbe má množstvo vlastných, zatiaľ nezrealizovaných piesní. Hľadá speváčku alebo speváka, ktorí by im dali hlas. K umelej inteligencii v hudobnej tvorbe pristupuje skepticky.

Neodmieta technológie – roky pracoval s podkladmi, nahrávaním a štúdiovou technikou, no neverí, že nahradí ľudský prejav. Práve naopak. Keď už všetko bude umelo dokonalé, ľudí bude oveľa viac zaujímať živý koncert bez technických úprav. Napr. vystúpenie hudobníka s akustickou gitarou.

„V hudbe vytvorenej umelou inteligenciou mi chýba duša. Spevák nemusí byť úplne bezchybný. Práve výraz, nádych, farba hlasu alebo chvíľa, keď sa mu hlas trochu zlomí, môžu v človeku vyvolať emóciu. Na konzervatóriu a vysokej škole som zistil, že dobrý akustický nástroj má, keď na ňom človek vie hrať, až liečivý účinok. Chcel by som tvoriť upokojujúcu hudbu. Na akustických gitarách sa to podľa mňa dá dosiahnuť omnoho silnejšie než na elektronických.“

Muzikoterapia ho priťahuje ako prirodzené pokračovanie všetkého, čím prešiel. Po rokoch hlasných klubov, tanečných podnikov, aparatúr, playbackov a nekonečných presunov sa jeho hudobný kompas obracia k jednoduchosti. Nie k menšej ambícii, ale k presnejšiemu zmyslu.

„Svet je uponáhľaný. Hudba by mohla byť návratom k podstate. Človek sa na chvíľu zastaví.“

Glovackého príbeh tak nie je iba príbehom gitaristu, ktorý hral v zahraničí a vrátil sa domov. Je príbehom človeka, ktorý si zakaždým musel nanovo odpovedať, načo vlastne hudba je.

Najprv bola slobodou, potom remeslom, prácou a spôsobom obživy. Dnes je preňho najmä jazykom, ktorý chce odovzdať ďalej – deťom, poslucháčom aj tým, ktorí v hlučnom svete hľadajú chvíľu pokoja.

Foto: archív Ľ. Glovackého