Od Na košickej predpremiére filmu Kuko, Drobček a Raťafák znovu zasahujú sme mali tú česť osobne sa stretnúť s Raťafákom Plachtom. Vznikol z toho nápad vyspovedať kultovú bábku. Svoje otázky pritom mohli Raťafákovi položiť aj detskí a dospelí čitatelia Eastmagu. Aj preto sú otázky miestami príliš osobné, no Raťafák ich zobral ako výzvu.
Raťafák, kde si bol celé tie roky?
Začiatkom 90. rokov mi zadul do plachty nový vietor a tak som sa ním nechal uniesť. Vysoko nad strechy mestských blokov, miestami nad oblaky. Pomerne dlho som vykrikoval na ľudí, aby ma dali dole, no nikto ma nepočul. Koncom 90. rokov sa turbulencie jemne ustálili a ja som zas klesol dolu, rovno do malého čierneho kufríka. Dodnes v ňom žijem. Neďaleko Bratislavy.
Pred rokom som ťa stretla na koncerte k 30. narodeninám kapely Chiki Liki Tu-a. Zvykneš sa takto ukazovať na verejnosti?
Možno som to bol ja. A možno jeden z mojich bratov. Je nás totiž viac. Jeden dokonca visí ako stála expozícia na Modrom Kameni.
Aktuálne si sa vrátil na scénu, tentoraz na veľkom plátne. Čo ti najviac chýbalo – sláva, diváci, potlesk alebo niečo iné?
Najviac mi vo väčšine času chýba ľudská výplň. Ako som už spomínal, svoj život trávim v malom čiernom kufríku. Ale z času na čas, napríklad práve počas nakrúcania spomínaného filmu, dokážem do seba absorbovať až dvoch ľudí a to je skrátka úžasné.
Ako sa ti spolupracovalo s Kukom a Drobčekom? Predsa len, ste rozličné povahy a každý ste boli hviezdou vo svojej vlastnej relácii.
Ja som napríklad netušil, že Kuko má odnímateľnú robotickú tvár. To bolo pre mňa úplne nové zistenie. Pravdupovediac, to dodnes v sebe spracovávam. Mám to vnímať ako endoprotézu, ktorá je súčasťou jeho prirodzeného Ja, alebo je v skutočnosti android a všetky tie veci, ktoré mi narozprával sú len výsledkom mechanických algoritmov? Som z toho trochu zmätený. No a s Drobčekom všetko po starom. Preťukol som ho – čisté drevo.
