Kuko, Drobček a Raťafák opäť spolu na veľkom plátne. Film prináša nostalgiu, humor aj napätie

Tri televízne postavičky, na ktorých vyrastali dnešní mileniáli, dostali prvý spoločný celovečerný príbeh. V košickom Záhradnom kine sme videli, ako sa Kuko, Drobček a Raťafák Plachta pokúšajú vrátiť na výslnie. Film prináša humor, veľkú dávku nostalgie, ale aj napätie a atmosféru, pri ktorej sa malí diváci občas obracali na rodičov.

Raťafák Plachta dorazil osobne

Predpremiéra filmu Kuko, Drobček & Raťafák znovu zasahujú sa konala 4. augusta v košickom Záhradnom kine. Ešte pred premietaním prišiel medzi návštevníkov Raťafák Plachta, s ktorým sa okamžite začali fotiť deti aj dospelí. Následne film uviedli jeho tvorcovia.

Autorská komédia režisérov Jura Šlauku a Andreja Kolenčíka spája hraný film, kultové bábky, praktické efekty aj svojský humor. Kuko, Drobček a Raťafák Plachta sa po rokoch stretávajú v prvom spoločnom celovečernom príbehu. Kedysi patrili medzi televízne hviezdy, dnes žijú mimo svetiel reflektorov. Keď sa ich cesty opäť spoja, rozhodnú sa vrátiť na výslnie. Do slovenských kín film vstupuje 6. augusta.

Nová doba, staré lapajstvá

Začiatok filmu pôsobí dokumentárne. Históriu pôvodnej televíznej tvorby pre deti oživuje hlas Patrície Garajovej Jarjabkovej. Neznie však radostne: „Nová doba, nové pravidlá, detské relácie zanikli,“ hovorí s povzdychom.

Netrvá dlho a na scéne sa objaví Kuko, ktorý so sebou okamžite prináša staré známe lapajstvá. Paťa na ne reaguje svojím typickým „moje nervy“ a vrhá sa opravovať všetky napáchané škody.

Kuko si však na svoj plán povolá aj rezignovaného Raťafáka Plachtu a vždy milého a slušne vychovaného Drobčeka z Matelka. Asi netreba hádať, kto bude mať navrch. Navyše si Kuko aj po rokoch myslí, že dokáže čarovať svojím „kukí-kuk“, čím sa vrhá do odvážnych akcií.

Miestami poriadne mrazí

Film nesie prvky humoru, veľkú dávku nostalgie, ale aj napätie a drámu. Jeho atmosféru dotvára aj titulná skladba Poďme sa zachrániť v novej, melancholickej verzii od Vojtika. Miestami je priam znepokojivý, čo počas košickej predpremiéry potvrdil asi šesťročný chlapček. Svojho ocka sa počas premietania nahlas opýtal: „Keď si to pozeral ako malý, tiež to bolo také strašidelné?“

Tvorcovia film zamýšľali najmä pre generáciu, ktorá s Kukom, Drobčekom a Raťafákom vyrastala. Oficiálne je určený divákom od 12 rokov. Ak divák očakáva aj ďalšie bábkové postavy zo svojho detstva, musí pozorne sledovať dej. Jeho spomienková mapa sa totiž môže ešte viac rozšíriť. Niektoré odkazy sú výrazné, iné sa vo filme mihnú len na chvíľu.

Roky ich veľmi nezmenili

Ústredné postavičky sa vekom takmer vôbec nezmenili. Ani výzorom, ani povahou. Kuko zostáva rovnako svojhlavý a presvedčený o svojich schopnostiach, Drobček milý a slušný. Raťafák Plachta sa síce zdá menej popletený a ani toľko nemudruje, o to viac sa v príbehu ukazuje jeho veľké srdce. Možno je práve tento film ideálnou príležitosťou, aby sa mileniáli konečne zbavili traumy z Raťafákovej široko vysmiatej tváre.

Divákov potešia aj pôvodné hlasy Kuka a Raťafáka Plachtu. Kuka opäť nahovorila Anna Okapcová a Raťafákovi prepožičal hlas Dušan Štauder. Pri Drobčekovi sa budú musieť naladiť na zmenu.

Keď sa autor stretne so svojou bábkou

Viac z filmu neprezradíme. Spomenieme však niekoľko milých detailov, ktoré tvorcovia odhalili počas diskusie po premietaní.

Muž, ktorý sa v úvodnej scéne objavuje ako Raťafákov spolubývajúci na vozíku, je výtvarník Peter Cigán, autor výtvarnej podoby Raťafáka Plachtu. Tvorcovia tento moment vnímali symbolicky. Po dlhých desaťročiach si autor zahral v spoločnej scéne so svojou najslávnejšou bábkou.

Podobné prepojenie sa ukrýva aj v scéne v bare. Objavil sa v nej Štefan Kulhánek, prvý bábkovodič Raťafáka Plachtu v 80. rokoch. Tvorcom sa ho podarilo na jeden deň priviezť z Viedne, aby sa symbolicky vrátil k postave, ktorú kedysi pomáhal oživiť.

Andrej Kolenčík: „Kuko bol skutočným fenoménom, obrovskou hviezdou“

Na scenári aj réžii filmu Kuko, Drobček & Raťafák znovu zasahujú sa spolupodieľali Andrej Kolenčík a Juro Šlauka. Po premietaní sme sa s Andrejom Kolenčíkom rozprávali o jeho spomienkach na televízne postavičky, pátraní po pôvodných bábkach aj päťročnej ceste filmu na veľké plátno.

Vo vašom filme sa stretáva ikonická trojica – Kuko, Raťafák Plachta a Drobček. Aké spomienky z detstva sa vám s nimi spájajú?

Vyrastal som na nich ako dieťa a prirodzene formovali moje detstvo. Najviac som prežíval Kuka, pretože som tá generácia, ktorá ho zažila v jeho najväčšej sláve. Raťafáka Plachtu si veľmi živo pamätám z televízie a Drobčeka som dokonca raz zažil naživo na vystúpení v škôlke. Na prelome 80. a 90. rokov nebola dostupnosť obsahu taká obrovská ako dnes, keď sme zahltení sociálnymi médiami a internetom. Vtedy bol Kuko skutočným fenoménom, obrovskou hviezdou, a tieto postavičky pre nás ako deti znamenali niečo veľmi významné.

Prečo ste si vybrali práve túto trojicu? V archívoch slovenskej televízie je predsa množstvo ďalších bábok, ako napríklad Qyx a Qyxina, Slniečko či Dancúľ.

Je pravda, že sa nám do filmu nepodarilo dostať úplne všetkých, ktorí by si to zaslúžili. Museli sme však urobiť autorské rozhodnutie – máloktorý film má desať hlavných hrdinov, ak to nie sú zrovna Avengeri. Spolu so scenáristom a režisérom Jurom Šlaukom sme zvolili túto ústrednú trojicu, pretože nám prirodzene fungovala v rámci humoru aj charakterových rozdielov. Zároveň sme s Jurom podobne starí, takže nás táto konkrétna trojka zasiahla v detstve najviac.

Dostali ste sa k originálnym bábkam, ktoré ste vo filme reálne použili, alebo ste museli vyrobiť nové?

Na začiatku sme začali pátrať a mysleli sme si, že televízia ich má a vlastní na ne práva. Zistili sme, že to tak nie je – okrem Drobčeka, ktorého reálne fyzicky mali v dvoch verziách. Ďalšieho Drobčeka nám darovala dcéra pani Tomanovej a s tou marionetou sme aj dosť nakrúcali. Raťafáka Plachtu sme vypátrali a zapožičali z externého prostredia; nie je z televízie.

Najväčší oriešok bol však Kuko. Keď sme si už mysleli, že ho máme a doviezli nám ho z múzea bábok na Modrom Kameni, náš bábkarský technológ Ivan Martinka ho uvidel a povedal, že toto nie je Kuko, ale Puko. Nakoniec sme teda museli z peňazí na vývoj zaplatiť výrobu úplne nového Kuka. Vyrobil ho pán Miro Duša, ktorý robil aj toho pôvodného, a dokonca mal u seba v ateliéri ešte odložený presne ten istý materiál na vlasy, aký mal pôvodný Kuko v 80. rokoch.

Film má prvky nostalgie, ale aj drámy a miestami je tak trošku „creepy“. Je vhodný aj pre menšie deti, napríklad pre osemročných divákov?

Film sme zamýšľali primárne pre našu generáciu, aby dospelí diváci mohli na chvíľu zažiť návrat do detstva. Napriek tomu si myslím, že môže fungovať aj pre deti, najmä pre tie, ktoré majú rady trošku strašidelnejšie momenty. Nemyslím tým samotné bábky, ale v príbehu je pár atmosférických scén, ktoré by deti okolo 10 až 12 rokov mali bez problémov zvládnuť. Na festivale Art Film sme mali pekný zážitok s jedným chlapcom, ktorý nám nechal odkaz, že keby bol film na Netflixe, pozeral by ho každý deň a už sa nevie dočkať druhého dielu. Je zaujímavé sledovať, že hoci tie bábky majú roky, výtvarne stále fungujú a oslovujú aj dnešné deti, dokonca aj tie zo zahraničia.

Film vznikal niekoľko rokov v koprodukcii s STVR (vtedy ešte RTVS). Ako prebiehala táto spolupráca, najmä vzhľadom na to, že vo filme sa objavujú aj kritické momenty na adresu televízie?

Projekt sme vyvíjali približne päť rokov a za ten čas sa v inštitúcii vymenilo veľa ľudí na vedúcich pozíciách. My sme si však postupne písali scenár, nakrúcali ukážky a neskôr prešli k samotnej produkcii a dlhej postprodukcii. Televízia si splnila svoje zmluvné záväzky. Ľudia, ktorí s nami na filme priamo spolupracovali, boli z projektu nadšení a veľmi nám pomáhali, aby sme ho úspešne dokončili.

Slovenský divák býva pri spracovaní národných ikon – či už ide o Nepelu, Duchoňa alebo práve obľúbeného Kuka – dosť prísny. Počítate s tým, že nie každý prijme polohu, do ktorej ste postavičky zasadili?

Určite áno, s tým sa musí vysporiadať každý filmár. Platí staré známe „sto ľudí, sto chutí“ a nikdy nemôžete vyhovieť úplne každému. Verím, že si film nájde svojich nadšených fanúšikov, ale je úplne v poriadku, ak sa niekomu nebude páčiť. Tak je to v zásade pri každom filme.

Keď sa obzriete za celým procesom tvorby, je nejaká konkrétna scéna, ktorá vás výsledkom prekvapila viac než ste čakali?

Neviem vypichnúť jednu konkrétnu scénu. Naším cieľom bolo, aby film pôsobil kompaktne a aby bolo cítiť, že za každým záberom je kus poctivej roboty. Najväčšou devízou a šťastím tohto filmu bol fantastický štáb, ktorý do toho dal srdce a energiu. Bez takého výborného tímu by sa nám tento výsledok nikdy nepodarilo dosiahnuť.

Zmenil sa po tých piatich rokoch intenzívnej práce váš vzťah k bábkam? Vidíte ich dnes inak?

Môj vzťah k nim sa nezmenil, skôr by som povedal, že sa ešte viac posilnil. Je v tom niečo magické. Mnohí filmoví tvorcovia túžia spolupracovať so slávnymi hercami, ale nám sa podarilo niečo výnimočné – spolupracovali sme s Kukom, Drobčekom a Raťafákom. Ako deti by sme určite netušili, že sa niečoho takého raz v dospelosti dožijeme.