Od Štyri desaťročia, desať titulov majstra sveta, dva tituly majstra Universe a stovky hodín tréningov. Jozef Bomba si ešte tento rok plánoval ďalšiu súťaž. Potom však prišli problémy s dýchaním, infarkt a trojitý bypass. Dnes už vie, že nie všetko sa dá jednoducho „odcvičiť“. Kulturistiku zo života úplne nepustí, súťažnú kariéru však končí. „Musím pribrzdiť. Chcem si ešte trochu užiť,“ prezradil nám.
Jozef Bomba mal ešte pred pár mesiacmi úplne iné plány. V roku 2025 bol na súťaži v Dubaji, kde opäť získal zlato, a v hlave už mal ďalší cieľ. Rok 2026 totiž znamenal štyridsať rokov od chvíle, keď sa prvýkrát postavil na súťažné pódium. Povedal si preto, že kariéru ešte trochu potiahne.
Pripravoval sa, súťažil a v Budapešti nastúpil na Hercules Olympia, kde v kategórii nad 50 rokov skončil piaty. Hlavným cieľom však bola Litva. Súťaž naplánovaná na 24. októbra mala byť ďalšou kapitolou jeho mimoriadne dlhej kariéry.
Namiesto nej však prišla nemocnica.
Najskôr len horšie dýchanie
Dnes sa k tomu vracia s vedomím, že jeho telo ho upozorňovalo už skôr. Lenže človek, ktorý je desaťročia zvyknutý na fyzickú záťaž, nemusí podobné signály automaticky vnímať ako dôvod na zastavenie.
Jozef Bomba si dva-tri mesiace pred infarktom všimol, že sa mu horšie dýcha. Na dovolenke v Maďarsku dokonca zistil, že už nedokáže bez problémov vyjsť do kopca.
“Mne sa už ťažšie dýchalo dva-tri mesiace dozadu. Bol som v Maďarsku na Formule 1 a už som nestačil do kopca za otcom mojej priateľky, ktorý má 79 rokov. Ale neprikladal som tomu dôležitosť, myslel som si, že to prejde.”
Práve to je dnes preňho jedna z najdôležitejších vecí, ktoré si z celej skúsenosti odnáša. Nie všetko, čo človek pripíše únave, veku alebo náročnému režimu, treba ignorovať.
Potom prišiel tréning, po ktorom už bolo jasné, že niečo nie je v poriadku.
“Deň pred hospitalizáciou som kvôli ťažkému dýchaniu nedokončil tréning. Na druhý deň som síce nastúpil na dennú zmenu, ale vedel som, že je zle. Hneď som volal priateľke, aby kontaktovala nášho spoločného lekára a opísala mu môj zdravotný stav.”
Lekár odporučil vyšetrenie vo VÚSCH. Hneď večer sa tam vybral a jeho stav už bol natoľko vážny, že ho po príchode okamžite vyšetrili a hospitalizovali na JIS. Diagnóza bola jasná – infarkt a závažné postihnutie troch ciev zásobujúcich srdce.
„Jedna cieva bola úplne uzavretá, ďalšia približne na 80 percent a tretia na 40 percent. Lekári preto pristúpili k operácii, pri ktorej mi vytvorili tri bypassy. Operoval ma primár oddelenia kardiológie, doktor Peter Šafár. Podľa lekárov našťastie operácia aj pooperačný priebeh prebehli bez komplikácií,” objasnil nám kulturista.
Operácia sa uskutočnila 26. augusta. O 10 dní neskôr už bol doma. Celkovo strávil v nemocnici približne dva týždne. Na nemocničnú starostlivosť spomína s veľkou vďakou.
„Personál bol veľmi zlatý, mal som perfektnú starostlivosť, počúval som na slovo.“
Desať titulov stačí
Po návrate domov však prišla ešte jedna zásadná vec. Rozhodnutie, ktoré v jeho prípade nebolo jednoduché, ale dnes o ňom hovorí pomerne jasne. So súťažnou kulturistikou končí.
Nie preto, že by ho prestala baviť. Jednoducho si uvedomil, že po štyroch desaťročiach už nemusí nikomu nič dokazovať.
„Nemal by som už prepínať sily. Mám už desať titulov, načo riskovať? Pre seba cvičiť budem, možno sa budem venovať trénerstvu alebo funkcionárčeniu, ale už nebudem súťažiť.“
Jeho športová bilancia je pritom výnimočná. Počas kariéry získal desať titulov majstra sveta a dva tituly majstra Universe. Ešte v roku 2023 sa vo veku nad 60 rokov stal majstrom Európy aj sveta a v roku 2025 pridal ďalšie dve zlaté medaily z majstrovstiev sveta.
Kulturistika pritom nikdy nebola jeho občasným koníčkom. Bola súčasťou každodenného režimu.
„Fakt to bola len práca, cvičenie, starostlivosť o mamu a dokola to isté. Ťahať nočné, kolotoč. Musím pribrzdiť, chcem si ešte trochu užiť, vstúpil som si do svedomia.“
A keď hovorí o posledných rokoch, priznáva, že tempo bolo vysoké.
„Muselo to prísť, lebo ja som išiel ako píla. Dvanásť rokov vkuse, dvojfázové tréningy, diéta, plašenie sa.“
Cvičiť bude ďalej
Pre človeka, ktorý strávil väčšinu života v posilňovni, však predstava úplného konca pohybu neexistuje. Po operácii už cvičí, ale úplne inak. Žiadne veľké váhy, žiadne naháňanie výkonu. Skôr chôdza, ľahké cvičenie a veľa opakovaní.
„Cvičím biceps, triceps, chodím, aj fúkam do lopty, len sa nesmiem unáhliť.“
Aj pri strave chce zostať disciplinovaný. Jeho cholesterol bol podľa jeho slov pred liečbou približne na hodnote 8, čo spôsobil stres, po nasadení liekov klesol na 2,8.
Varovný prst
Bomba dnes svoju skúsenosť nevníma ako dôvod na ľútosť. Skôr ako veľmi výrazný varovný prst.
“Vymenili mi potrubie. Nesmiem nič preháňať, ale depresie nemám. Beriem to ako súčasť života a idem ďalej.”
Možno práve preto nechce hovoriť o konci športu. Končí sa jedna jeho podoba – tá súťažná, postavená na extrémnej disciplíne, tréningových dávkach, diéte a neustálom posúvaní hraníc. Pohyb zostáva. Rovnako ako záujem o kulturistiku. Možno už viac z druhej strany pódia. Ako tréner, funkcionár alebo človek, ktorý bude svoje skúsenosti odovzdávať ďalším. Po štyridsiatich rokoch kulturistiky si tak Jozef Bomba pripisuje možno svoju najťažšiu disciplínu. Naučiť sa spomaliť.
„S prácou tiež uvidím, ako bude. Veď už som vekovo dôchodca. Prvé je srdce, zdravie a potom ostatné. Musím pribrzdiť. Chcem si ešte trochu užiť,“ dodáva na záver.
