Užite si s nami exkluzívnu cestu do útrob košického Domu umenia

Vstúpiť do košického Domu umenia znamená pre väčšinu návštevníkov usadiť sa do hľadiska a nechať sa unášať tónmi symfónií v podaní Štátnej filharmónie Košice (ŠFK). Čo sa však deje v zákulisí a na miestach, kam bežné oko nedovidí? Sprievodcovia Igor Kupec a Richard Oľhava z projektu Local Nomad pripravili štyri prehliadky s názvom „Všetko, čo ste chceli vedieť o filharmónii, ale báli ste sa opýtať“. My sme sa pýtať nebáli, aby sme odhalili tajomstvá, ktoré si len tak nevygooglite.

Architektonická „cezúra“ a stratené vitráže

Dom umenia je fascinujúci svojím historickým vrstvením. Pri prechode budovou si môžete všimnúť unikátny prvok zvaný cezúra – viditeľnú medzeru, kde sa spája židovská synagóga s modernou prístavbou z 50. rokov od architekta Leopolda Cihelu. Pôvodný plán maďarského architekta Lajoša Kozmu z 20. rokov bol pritom oveľa veľkolepejší – pred budovou počítal s rozľahlým nádvorím a dokonca s bazénom či fontánou.

Zaujímavý je aj paradox kapacity: hoci sa budova neskôr masívne dostavovala, počet miest klesol. Pôvodná synagóga dokázala vtesnať do lavíc až 1100 ľudí (600 mužov dole, 500 žien na emporách), kým dnešný Dom umenia ponúka pre väčšie pohodlie divákov „len“ 700 miest.

Najväčšie mystérium sa však skrýva nad hlavami divákov. Nad súčasným stropom sa stále nachádza pôvodná kupola synagógy, visiaca na hrubých drôtoch. „Veľmi radi by sme vás tam vzali, ale je to nebezpečné a krkolomné,“ vysvetlil Igor Kupec s tým, že na kupole sa dodnes nachádza hebrejský citát z piatej knihy Mojžišovej, prosiaci o požehnanie pre ľud Izraela. Návštevníci prehliadky si mohli aspoň na obrazovke prezrieť veľkú fotografiu čarovnej modrej kupoly so zlatými ozdobami a písmom.

Okolo nej sa kedysi nachádzalo 12 vzácnych vitráží symbolizujúcich 12 kmeňov Izraela. Tradovalo sa, že skončili v Židovskom múzeu v Prahe. Zamestnankyne filharmónie to však nedávno overovali a zistili, že to tak nie je. Kam tieto vzácne umelecké diela po prestavbe zmizli, zostáva dodnes záhadou.

Príbeh ľudskosti skrytý v mozaikách

Ak najbližšie prídete na koncert o niečo skôr, odložte telefón a svoj pohľad upriamte do priestoru vo foyeri. Steny tu zdobia dve nežné diela so silným príbehom. Na jednej strane visí dielo Hudba od Viery Žilinčanovej a oproti nej nájdete mozaiku Pieseň lásky. Jej autorkou je Herta Ondrušová-Victorinová, ktorá v Košiciach počas druhej svetovej vojny zachraňovala Židov pred transportmi, čím riskovala svoj život. Výtvarné pozastavenie nájdete aj v malej sále, kde steny zdobia vzácne drevené mozaiky (intarzie) od Mikuláša Klimčáka.

Môžu hudobníci čmárať do vzácnych nôt?

Srdcom inštitúcie je notový archív a my sme zisťovali, ako funguje táto „notová banka“. Spravuje ju Jaroslav Ľaš, ktorý má zmysel pre detail v krvi – okrem mravčej práce v archíve je totiž sám aktívnym trúbkárom v orchestri.

REKLAMA

Archív musí byť pripravený na všetko. Napríklad, vždy sa objednávajú dve partitúry pre dirigenta pre prípad záskoku alebo straty.

„Už sa nám stalo, že sme poslali noty dirigentovi do Švédska, ale dorazili do úplne iného mesta, než v akom sa práve nachádzal. Vtedy nás záložná kópia v Košiciach zachránila,“ vysvetlila Jana Šargová zo ŠFK.

Archív obsahuje aj unikáty košických skladateľov, napríklad Bodnára či Podprockého. Tie neexistujú nikde inde na svete, a keď ich chce hrať iný orchester, musí si ich požičať práve v Košiciach.

Nás zaujímalo, či si môžu hudobníci písať do nôt, najmä ak sú zapožičané za nemalé licenčné poplatky zo zahraničia. „Môžu si písať, ale iba ceruzkami. Potom treba notový materiál dostať do pôvodného stavu, aby sme pri ich vrátení nedostali od zahraničných vydavateľstiev pokutu,“ dodala Jana s úsmevom. Tí najväčší poctivci z orchestra si pritom notový materiál na komplikované skladby pýtajú s predstihom, aby sa mohli precízne pripraviť na koncert. Totiž takmer každý koncert je v košickej filharmónii premiérou.

Vnútorná kalkulačka bubeníka

Návštevníci prehliadky sa dostali nielen do zákulisia, ale aj na samotné pódium, kde stretli aj hudobníkov. Tympanistu, organistu a hobojistu. Sekcia bicích nástrojov nie je len o veľkom bubne. Je oveľa bohatšia, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Zaujímalo nás, či má tympanista Miroslav Greman svoj obľúbený bicí nástroj. „Mám rád všetky, no moja srdcovka sú tympany, prípadne malý bubon,“ priznal a dodal, že v rámci psychohygieny v skupine s kolegami rotujú. Snažia sa, aby každý koncert hrali na čosi iné. Jeden na činely, druhý na triangel, inokedy na zvonkohru, gong či marimbu.

Navyše, hráč na bicích musí mať v sebe „vnútornú kalkulačku“. Keď má v partitúre 200 taktov pauzy, musí ich presne odpočítať, aby neprišiel zlý nástup. A ak si myslíte, že do bubnov sa len „trieska“, mýlite sa. Ladia sa špeciálnou napäťovou ladičkou.

Najdrahší nástroj vo filharmónii

Dominantou hlavnej sály je monumentálny organ, ktorého cena je priam závratná. Ak by sme ju prepočítali na metre štvorcové, ide o najdrahšiu nehnuteľnosť v Košiciach – jeden štvorák tohto nástroja stojí 50 až 80-tisíc eur.

Do tohto priestoru sa dostal vďaka ohromnej šikovnosti legendárneho organistu Ivana Sokola, podľa ktorého dostal názov aj medzinárodný organový festival konajúci sa pravidelne na jeseň. Jeden z koncertov tohto festivalu sa dokonca konal aj v jaskyni, čo nebolo vôbec jednoduché vybaviť. Aj zvuk organu si mohli návštevníci vypočuť priamo na pódiu, ktoré nám rezonovalo pod nohami, čo dodalo zážitku celkom nový rozmer.

Informácie, ktoré v bežnom bedekri nenájdete

Možno vám napadlo, odkiaľ sprievodcovia spomínané pikošky vytiahli. Ich príprava nebola len o náhodnom hľadaní na internete.

„Dostali sme podklady priamo od Štátnej filharmónie Košice, ale čerpali sme aj z archívov pamiatkového úradu a z publikácií, ktoré vydala Židovská náboženská obec,“ prezradil Richard Oľhava.

O tom, že latka bola nastavená poriadne vysoko, svedčí aj jeden špeciálny hosť. Na úplne prvé sprevádzanie sa totiž prišiel pozrieť aj známy „potulkár“ Milan Kolcun. „Boli sme z toho poriadne nervózni,“ priznal Igor Kupec s úsmevom. Milana Kolcuna brali ako akéhosi „notára“, ktorý dohliada na správnosť informácií.

Čo na to návštevníci?

Štyri prehliadky boli vypredané a nadchli všetky generácie. Sedemročný Artur neskrýval nadšenie z názornej ukážky od hudobníkov: „Najviac sa mi páčilo, ako tam bubnoval bicista a ešte aj ako hral ten ujo na organe,“ povedal. Jeho otec Filip, pravidelný návštevník filharmónie, ocenil najmä to, že sa dostal na miesta, kam bežne noha diváka nevkročí: „Notový archív bol zaujímavý, tam som nebol nikdy. Na organ by som sa vedel pýtať organistu ešte aspoň 20 minút.“

Štátna filharmónia Košice túto aktivitu zaradila tesne pred začiatok svojho najznámejšieho festivalu Košická hudobná jar. Dokázala tak, že hudba je len špičkou ľadovca. Pod ňou sa skrýva svet precíznych výpočtov, historických záhad a nesmiernej vášne ľudí v zákulisí. Ak nabudúce uvidíte na streche Domu umenia štylizovaný bleskozvod v tvare líry, budete už vedieť, že táto budova skrýva oveľa viac než len dobrú akustiku.

Foto: Tibor Czitó / Štátna filharmónia Košice