Petra Housková zo Šopa Gallery: Medzi nezávislou galériou, rezidenciami a materstvom 

Petra Housková riadi košickú Šopa Gallery vyše 10 rokov a vedie aj rezidenčný program KAIR. Nezastavili ju ani tehotenstvá a starostlivosť o dve malé deti. Miestami je to život na hrane, no Petra v umení a kultúre stále nachádza zmysel. Zhovárali sme sa o vývoji malej nezávislej galérie, o umení ako terapii a živote ženy medzi troma poslaniami.

Šopa vznikla ako prirodzené pokračovanie Pyecka Gallery. Bola si v procese prítomná od samého začiatku. Čo sa podľa teba za ostatných 10 rokov najviac zmenilo?

Pyecku vnímam ako inkubátor, kde som získavala zručnosti a formovala sa. Šopa sa potom postupne vyprofilovala na priestor, ktorý prostredníctvom súčasného umenia otvára spoločensky významné témy a iniciuje diskurz. Každá výstava je iná – experimentujeme s formami, médiami, prístupmi, čo nám ako nezávislej galérii umožňuje väčšiu voľnosť. Medzinárodný program je pre nás kľúčový, pretože prináša rozmanité perspektívy k jednotlivým témam. Počas roka tak návštevníctvo môže vidieť diela domácich aj zahraničných umelcov a umelkýň. V posledných rokoch je pre nás čoraz dôležitejší aj vzdelávací aspekt – aktívnejšie pracujeme so školami, organizujeme workshopy pre stredoškolákov, prípadne aj mladších žiakov, v spolupráci s galerijnou pedagogičkou Petrou Tušan Filipiakovou z Východoslovenskej galérie.

Aké témy Šopa komunikuje?

V posledných rokoch venujeme veľkú pozornosť environmentálnym témam. Naším cieľom bolo a stále je, scitlivovať publikum a prostredníctvom súčasného umenia fokusovať ich pozornosť na to, čo sa aktuálne deje. A tiež budovať empatiu nielen k sebe navzájom, tomu, čo je viditeľné, ale aj napríklad k tým najmenším organizmom. Spektrum prístupov je široké – od špekulatívnych vízií budúcnosti a analýz ohrozených ekosystémov, cez utopické myšlienky a distopické scenáre obývané neľudskými bytosťami. 

Čo konkrétne si pod tým môže čitateľ predstaviť?

Výborným príkladom je dlhoročný projekt Wild Garden Utopia dvojice Kitti Gosztola a Bence György Pálinkás, ktorí sa zaoberajú skúmaním invazívnych rastlinných druhov a skúmajú ich potenciál pre budúce spolunažívanie. Počas ich dvojmesačnej rezidencie v Košiciach sa nám v spolupráci s Mestskou zeleňou podarilo lokalizovať výskyt pohánkovca japonského – invazívnej rastliny, z ktorého dvojica vytvorila pozoruhodnú inštaláciu pozostávajúcu z akéhosi zjednodušeného prístreška, primitívnych hudobných nástrojov, ale aj pohárov so slamkou, či povrazov. Na príprave výstavy pracovali takmer dva mesiace a bez použitia high-tech technológií.

Ďalší umelci a umelkyne odkazujú napr. na tému spoluvytvárania, ďalej je to queer ekológia, ale aj ľudské práva, otázky migrácie a starostlivosti v rôznych smeroch, budovanie odolnosti, fyzickej aj mentálnej.

Dotýkate sa aj osobného prežívania.

Aj prežívanie každodennosti je pre nás dôležitá téma. Minulý rok sme hostili performerku z Budapešti Ágnes Grélinger, ktorá pripravovala somatické workshopy, liečenie cez pohyb a meditáciu. V takýchto projektoch sa umenie prelína s inými oblasťami, vzniká interdisciplinárny priestor pre uzemňovanie a návrat k sebe, pre sprítomňovanie.

Prežívať naplno prítomný okamih je v súčasnosti silná téma v rámci wellbeingu. Ako konkrétne sa môže človek vďaka umeniu sprítomniť?

Poľská umelkyňa Jagoda Dobecká, ktorú som prizvala na mesačnú rezidenciu, skúma fenomén comfort food – jedla, ktoré nám prináša potešenie, uzemnenie, ale taktiež sa spája s nostalgiou. Svoju prácu vystavala aj na osobnej skúsenosti so stratou. V Poľsku spolupracovala s domovom dôchodcov, kde sa pýtala seniorov, čo pre nich jedlo znamená. Odpovede otvorili spomienky, príbehy, vytvorili autentické spojenie. V rámci projektu v Košiciach sme realizovali aj workshopy pre verejnosť: spoločne sme varili, rozprávali sa o význame jedla v našich životoch, spoznávali jeho kultúrny kontext a nakoniec spolu stolovali – často s úplne neznámymi ľuďmi. Bol to veľmi pekný projekt a po takýchto stretnutiach sa ľudia k nám zvyknú vracať. Verím, že sa u nás cítia dobre a vítaní, bez rozdielov. V tom vidím náš skutočný prínos.

Prostredníctvom KAIRu sme hostili aj umelkyne z Indie a Mexika, ktoré žili trhom na Dominikánskom námestí. Každý deň sa snažili rozprávať s predajcami a spoznávať lokálne produkty. My sme spoznávali ich tradície, a tak to prechádzalo do medzikultúrneho dialógu. Toto je to, čo chceme robiť. Aby sa ľudia prepájali, spoznávali, rozprávali.

Tvoje slová vo mne vzbudzujú pocit, že v Šope človek nájde galerijný program, ktorý je akousi terapiou. Vnímam to správne?

Áno aj.

Ako by si definovala vaše publikum?

Naše publikum sa v poslednej dobe dosť mení. Zaznamenávam, že do Šopy chodí aj staršia generácia. Zvláštne je, že k nám chodí málo vysokoškolákov, napriek tomu, že v Košiciach máme Fakultu umení TUKE. Na workshopy k nám vedia prísť ľudia z celého kraja, minule prišla skupina z Popradu, čo je veľmi fajn.

Pokračovanie na str. 2.

Stránky: 1 2 3