Petra Housková zo Šopa Gallery: Medzi nezávislou galériou, rezidenciami a materstvom 

Zahraničným rezidentom poskytujete veľkú podporu, nielen odbornú súvisiacu s ich prácou, ale aj ľudskú, psychologickú. Vybudovala si si s niektorými umelcami priateľský vzťah?

Áno, jasné. Dokonca sa mi stávalo, že som pri ich odchode pociťovala hlboký smútok. Za dva až tri mesiace intenzívnej práce sa stáva, že si s niekým vybuduješ blízky vzťah. V tom, čo robíme, ako trávime spoločný čas, je veľmi tenká hranica medzi profesionálnym a priateľským. Veľakrát sa to preklopí.

Čo hovoríš rezidentom o Košiciach?

Nemám na to žiadnu obvyklú formulku, skôr ma baví objavovať Košice očami cudzincov. Napríklad, vďaka rezidentom som objavila Planíkove pleso v Ťahanovskom lese. Milujem Košice v lete, pretože majú pre mňa prímorský vibe – neviem to vysvetliť, ale tak to mám. Košice sú kompaktné, všade to má človek blízko, sú obkolesené prírodou. Ak sa chce niekto okúpať, tak len sadne na bicykel. Zahraničných umelcov baví naše historické centrum, lebo nie je rozťahané. A zároveň vedia vybehnúť do prírody v okolí alebo aj do Tatier. 

Osobne si sa zúčastnila kurátorskej rezidencie v Montreale. Čo ti priniesol zážitok byť na chvíľu na druhom brehu?

Ak chce človek niečo prinášať, je super sa aj inšpirovať niekde vonku, preto sú dobré rezidencie. Dvojtýždňovú kurátorskú rezidenciu v Montreale som získala vďaka Nadácii Centrum súčasného umenia. Mala som veľmi nabitý program – mnoho stretnutí so zástupcami kultúrnych organizácií a umelcami. Bolo to orientované na to, čo mám rada, na interdisciplinaritu, na prepájanie vedy, umenia a technológií. Obehla som aj galérie, prírodovedné múzeá, botanickú záhradu, insektárium. Bola to bomba. Videla som, ako to vyzerá, keď si ľudia vážia umenie a kultúru a ako dobre to môže fungovať.

Peti, vedieš Šopa Gallery nepretržite 10 rokov, zároveň manažuješ rezidenčný program KAIR, si mamou dvoch malých detí, ako sa toto všetko dá skĺbiť?

Dá sa to tak, že naše deti boli súčasťou procesu. Odmalička so mnou syn (7) aj dcéra (4) chodili do galérie, zúčastňujú sa workshopov, keď chcú. Dcéra so mnou pravidelne inštaluje výstavy a pravidelne mi kradne vodováhu. Samozrejme, prichádzajú aj dilemy a sebaspochybňovanie, či robím dosť, či robím správne. Či som pre naše deti prítomná. Je to miestami extrémne náročné a človek má aj veľa výčitiek. Ale keď potom vidím dcéru, ako si doma inštaluje na stenu svoj obrázok a akú má z toho radosť, tak si poviem, že je to v poriadku. Ak by som videla, že to dieťa sa necíti dobre, musela by som to riešiť. Myslím, že je dôležité deťom ukazovať, čím žijeme, pretože aj to je našou súčasťou. 

Stránky: 1 2 3