fbpx
INDEX MAG
román MERITUM
Foto: shutterstock.com

Pokračujeme. Prinášame vám ďalšiu časť románu MERITUM – Nočné besy

Pokiaľ ste nestihli úvodné kapitoly, nezúfajte. Prečítať si ich môžete priamo tu.

  1. kapitola
  2. kapitola

Ak sa však už neviete dočkať pokračovania napínavého rukopisu spisovateliek Liny Frankovej a Magdalény Pirožekovej, nech sa páči, tretia kapitola.

3. kapitola

Najprv na seba iba hľadeli, čas akoby zamrzol. Situácia, v ktorej sa ocitol, mu prišla až surreálna. Kľačí tu pred ním cudzia žena, ale nie tak, ako by sa zhmotnilo v jeho najtajnejších fantáziách, v ktorých občas túžil, aby sa mu nejaká „sexi kosť“ vlámala do domu a zneužila ho. Táto je labilná a uplakaná, po tvári jej stekajú potoky sĺz.

Až teraz si všimol ranky, ktoré jej posievali pleť.

Zbil ju ktosi? napadlo mu a nepáčilo sa mu bodnutie obáv, ktoré by mu teraz mohli zahmliť úsudok. To preto sa pomiatla?

Nech sa jej udialo čokoľvek, jej prenikavé zúfanie mu napovedalo, že by si ju možno predsa len mal vypočuť. Keď ju vypočuje, hádam odíde. A ak nie, príde na rad polícia. Hádam dokáže premôcť o hlavu menšieho človeka a počkať na mužov zákona!

„Pomaly vstaňte a o nič sa nepokúšajte!“ varoval ju.

Gabriele sa do očí ako šibnutím čarovného prútika vrátil vzdor. Dokonca si odfrkla. Zjavne nebola zvyknutá, aby ju nejaký chlap usmerňoval. Jediným ráznym pohybom si rukávom zotrela slzy, ale napokon poslúchla a vstávala opatrne.

„A teraz roztvorte bundu…“

„Tak pŕŕŕ! Pre toto som sem neprišla!“

„Nechcem vidieť vaše prsia, ale to, či naozaj nemáte zbraň!“ oboril sa na ňu.

Gániac po ňom si roztvorila džínsovú bundu, aby dobre videl, že nemá vnútorné vrecká a tie na teplákoch jej nič nevydúva.

„Ježiši, ženská! Ešte ma nezabudnite obviniť okrem kliatby aj z obťažovania!“ frflal si popod nos, keď sa obrátil a vykročil do predsiene. „Vláme sa mi do domu a ešte sa aj uráža!“

Poponáhľala sa za ním a aj keď by mu najradšej hneď a zaraz povedala zopár teplých slov, pery zovrela do úzkej čiarky a snažila sa udržať na uzde. Viktor ju zaviedol do kuchyne. Nemienil ju pustiť do najosobnejších priestorov. Prešiel rovno k drezu. Gabriela zastala pri kuchynskom ostrovčeku a aj keď spôsob, akým sa oň oprela, prezrádzal značnú únavu, jej oči boli živé a ostražité, keď nimi sondovala rozloženie ťažkých mís s ovocím či držiaka s nožmi. Veď čo ak sa vyľaká a impulzívne po nej niečo hodí? Je predsa autor hororov, môže byť ľakavý.

Viktorovi však pravdepodobne nešlo o sebaobranu. Z police schmatol načatú fľašu drahého červeného vína a výdatne si nalial do elegantného tulipánu. Neušlo jej, že sa mu trasie ruka.

Ľakavý! A ešte aj snob! Presne ako som si myslela, skoro až škodoradostne sa utvrdila.

Dopriala mu okamih, aby do seba pol pohára len tak vlial. Potom sa k nej konečne otočil, no zostal v bezpečnej vzdialenosti pri umývadle.

Nastal okamih trápneho ticha. Ako správne začať rozhovor s mužom, ktorému ste nečakane vleteli do pivnice?! Gabriela uhľa pohľadom a uvažovala, ako sa rozhovoriť. Oči jej presondovali dokonalé mramorové biele plochy, ktoré sa mu v kuchyni striedali s tmavým drevom a mimovoľne zavadila o črepníky zoschnutých kvetov, ktoré sterilný dojem narúšali.

„Načo sú vám kvety, keď ich nepolievate?“ pohodila bradou smerom k nim, aby reč nestála. „Naši predkovia verili, že keď máte v dome mŕtve kvety, pozývate doň smrť.“

Viktor práve znova pil, keď mu zabehlo. Vyprskol víno späť do pohára a rozkašľal sa.

„To je… jediné… čo vám nápadne…“ vyrážal zo seba a lapal po dychu, až sa konečne nadýchol poriadne a pohoršene dokončil, „keď sa rozhodnete prelomiť ľady?“

Bezradne rozhodila rukami.

„A čo chcete? Itinerár s nasledujúcim programom? Proste som len opísala, čo vidím,“ nedala sa.

„Čo tak začať – prepáčte, že som vám zničila autogramiádu a prenasledujem vás!“ rozohnil sa.

„Panebože, vy ste netýkavka! A nie! Nie je to jediný spôsob, ktorým teraz bravúrne prelomím ľady!“ zasipela po ňom a teatrálne si založila ruku v bok. „Ešte vám môžem porozprávať ako pre vašu, určite luxusnú obývačku so skapanými kvetmi, vznikol anglický výraz living room – žijúca izba…“

„Neobťažujte sa. Dobre viem, že predtým išlo o death room, izbu smrti, pohrebný salónik, ktorý bol súčasťou každej lepšej viktoriánskej spoločnosti, ale keď sa zlepšila zdravotná starostlivosť a ľudia umierali menej, slávnostne ju prekrstili na izbu žijúcich!“ zlostne jej skočil do reči a vychrlil to rýchlosťou, po ktorej zostal celý brunátny. „A ďakujem za poučenie! Som autor detektívnych hororov, podobné pikošky zbieram v rámci zlepšovania svojho živobytia!“

Už teraz nabral hlasitosť podobnú kriku a ona mala okamžite chuť vrieskať na oplátku po ňom.

„Vy ste ale múdry! Vás niečo len tak neprekvapí, však? Čo vám dodáva takú sebaistotu? Moc, ktorú majú vaše knihy?!“
„Ááále, zasa sme pri tom!“ otrávene a zlostne mávol rukou. „No tak sa vykecajte, nech to máme rýchlo za sebou!“

„Ak si myslíte, že som šťastná, že som musela stretnúť človeka, ako ste vy…“

„Nič ste nemuseli! Stačilo sedieť doma na zadku a…!“
„Povedzte mi to do očí!“

„Ach… vy!“ zaťal sánku, zaťal päste, mal toho po krk.

Aj ona zo seba zrazu vydala nejaký neartikulovaný výkrik lomeno povzdych a s rovnako zaťatými päsťami vytočila tvár k stropu, akoby prosila Boha, nech jej dodá svoju trpezlivosť. Viktor zhlboka dýchal, prehĺtal ďalšie slová, čo sa mu drali na jazyk a keď sa mu podarilo uvoľniť zaťaté prsty, rozrušene si nimi prehrabával čierne vlasy. Nastal okamih, kedy obaja kričali do seba, hádka naďalej prebiehala iba v ich hlavách. Krúžili na mieste, ticho sa zlostili a skúšali mieru svojho sebaovládania.

Pretože krik a vzájomné urážky skrátka neboli cestou, po ktorej mohli pokračovať, ak sa už konečne chceli niekam pohnúť.

Napokon on prvý vypustil paru. Pristúpil k oknu so „smrťou v črepníkoch“ a po zenovom nádychu a výdychu prehovoril k svojmu odrazu v skle.

„Dobre. Už stačilo. Pamäť vymazaná. Predstierajme, že ste prišli dverami a ja som vás pustil.“ Zvrtol sa k nej, vystrel ruku a tvár mu preťal znepokojivo široký úsmev. „Viktor Kvintuss, teší ma.“

Gabriela sa štítivo odtiahla.

„Čo sa vám porobilo? Je vám zle? Máte infarkt?“

Viktor opäť zvädol a zvesil kútiky.

„To bola moja verejná tvár. Len som sa snažil byť priateľský.“

„Tak ju znova vypnite, prepánajána. Je to síce paradox, ale nepríjemnejší ste znesiteľnejší. Mimochodom,“ zmiernila hlas. „Ja som Gabriela Augusta.“

Predsa len si váhavo, ba priam rozpačito, potriasli rukami.

„Takže…“ rezignovane vzdychol. „Čo je vo veci?“

Gabriela najprv vysunula okrúhlu stoličku pod pultom a sťažka na ňu dosadla.

„K ťažkému rozhovoru by sa hodil pohár červeného aj pre mňa.“

„Vám nalejem tak najviac mlieko,“ sucho podotkol. „Potrebujem vás triezvu – vzhľadom na váš sklon k vyčíňaniu.“

„A kam sa podelo to vaše Pamäť vymazaná?“ prskla po ňom. „Prišla som dverami, nespomínate si?“

Prebodol ju nepekným pohľadom, ale napokon sa vzdal. Nech už sa vyrozpráva a ide kade ľahšie!

Krátko nato obaja sedeli za ostrovčekom oproti sebe a pred nimi stáli dva poháre vína. Gabriela cítila, ako k sebe privoláva aspoň čiastočky strateného pokoja. Prahla po nich ako hladný po jedle. Chuť trpkého moku na jazyku jej pomohla zopár si ich znova privlastniť, navyše jej to dopomohlo usporiadať si myšlienky a zasa raz sa pustiť do vysvetľovania, čo sa s ňou deje.

„Vaša kniha mi zo života spravila peklo,“ začala.

Viktor sa zatváril ako po facke.

„Teda! Vy ale idete rovno k veci.“

Pokrčila plecami.

„Nemusíme chodiť okolo horúcej kaše, nikam to nevedie. Pozorne ma počúvajte, Viktor. Práve keď som si prečítala vašu knihu, začali sa vôkol mňa diať všetky tie ohavnosti. Bohužiaľ, neviem vám ponúknuť stráviteľnejší výraz, ale… čosi ma straší. Vlastne… Doslova v celom mojom dome straší. A vlieklo sa to za mnou aj do hotela.“

„Straší…?“ skepticky zopakoval a keď si odpíjal, iba zagúľal očami.

„Hlasy, kroky, dokonca aj fyzický útok čohosi neviditeľného! Od čoho si myslíte, že mám zranenú tvár?“ Rukou ukázala na svoje sinky.

Zahniezdil sa a opatrne nadhodil:

„Viete, napadlo mi, či náhodou váš partner nie je jeden z tých hajzľov…“

Uťala ho ráznym gestom.

„Som sama! A sľúbili ste, že budete počúvať, tak radšej mlčte.“

„Technicky vzaté som žiaden sľub nezložil…“

Pretočila očami.

„… ale fajn, počúvam. Som samé ucho! Len mi objasnite jedno. Prečo ste presvedčená, že to… strašenie,“ zdráhavo dodal, „spôsobila práve moja kniha?“

Gabriela sa lakťami oprela o mramor a priklonila sa k nemu. Natoľko uprene sa mu zadívala do očí, že ani nepostrehol, čo robí a tiež sa k nej priklonil. Teraz ju už naozaj počúval. Sústredil sa iba na ňu. Každé slovo vyslovila s pomalým dôrazom:

„Pretože, Viktor, deje sa mi presne to, čo sa dialo vašim postavám v Besoch.“

Zmeravel.

„Ale…“

Jej hypnotické oči ho nepustili. Ponuro dodala:

„To vy ste mi napísali tŕnistú cestu, ktorou si prechádzam.“

Neubránil sa. Po chrbte sa mu rozbehli drobné nožičky, sprevádzané rozširujúcimi sa zimomriavkami. Táto nevšedná žena, ktorá ho prikovala pohľadom a pochmúrnym tónom, mu spôsobila husiu kožu.

Zapamätaj si ten pocit, Viktor. Napriek úľaku sa kdesi z podvedomia vynorilo jeho spisovateľské alterego. Opíšeš ho v ďalšej knihe.

Kuchyňu odrazu preťala tupá rana nasledovaná príšerným prasknutím, až sa od seba obaja odtrhli. Ona slabo vykríkla. Preľaknutí sa obrátili za zvukom.

Dojem tichej hrôzy sa vo Viktorovi vystupňoval, keď zbadal krvavú škvrnu rozprsknutú na okne. Obaja sa k nemu rozbehli a ani si neuvedomili, že sa o seba opreli ramenami, keď vykukli. Srdce mu búšilo až v krku. Škvrna sa rozlievala na pozadí sivastej oblohy, vyzerala ako zlovoľný abstraktný obraz. Znenazdajky zdola vyletela vrana a nekoordinovane a nízko preletela jeho záhradou a zmizla. Obom im bolo jasné, že šlo o posledné automatické pohyby operenca s rozbitou hlavou, ktorý čochvíľa zomrie. Spýtavo sa pozrel na Gabrielu, ale ona iba s blednúcou tvárou pozerala na miesto, kde sa vrana stratila. Potom sa od okna so znechutením odvrátila.

„Napísali ste to do piatej kapitoly,“ skoro iba zašepkala.

Každá nezmyselná smrť ňou otriasla, aj keď šlo „len“ o zviera.

Viktor rukou ukázal na okno, chvejúce prsty jeho vnútorný nepokoj prezradili.

„Ale vtáci predsa do okien vrážajú bežne…“

Ostro sa naňho pozrela. Odrazu sa celá prebrala.

„Vy mi stále neveríte?!“ skríkla.

Bezradne preciťovala, ako ju znova zalieva vlna bezvýchodiskového pocitu.

On si len nervózne prešiel prstami cez vlasy. Zapamätaj si ten pocit, Viktor, zasa sa mu v hlave rozoznel jeho vlastný hlas.

Gabriela len stála a prepaľovala ho pohľadom, až jej došlo, že ju čosi núti doslova ho skúmať. Pozeral do zeme, akoby bol vnútorne rozorvaný, strapatil si vlasy, čierne ako perie umierajúcej vrany. Zamyslený, zmätený a skeptický. No pod tým všetkým šípila aj istý druh neistoty. A potom jej došlo, čo ju na ňom tak nečakane podvedome zaujíma a prečo ju čosi primälo vyhodnocovať jeho stav. Išlo o dojem, ktorý v nej vyvolal. Náhle len bezradne hlesla:

„Vy ste skutočne vôbec netušili, čo vaša kniha spôsobuje.“

Roztržito k nej vzhliadol. Prvýkrát si uvedomila, aké netypické oči má. Ako dva živicové kamienky, žlté a hnedé zároveň.

„Isteže nie! Nikdy by som nikomu vedome neublížil… teda…“ zasekol sa a rozhodil rukami. „O čom sa tu stále bavíme? Že vás moja kniha prekliala? Som spisovateľ, nie černokňažník. Strašidlá si iba vymýšľam.“

„Ale veríte mi?“ spýtala sa s nádejou v hlase.

Dochádzalo jej, ako veľmi už potrebuje, aby jej niekto uveril.

Viktor pár sekúnd mlčal a oplácal jej pohľad. Potom s takmer ľútostivým pohľadom pokrútil hlavou.

„Prepáčte,“ iba ticho hlesol. A samého ho prekvapilo, že sa ospravedlňuje.

Zdá sa, že som však minimálne uveril tomu, že ona verí, že ju čosi straší, pomyslel si.

Bez pochýb prežívala skutočný strach. Že je v koncoch bolo napokon očividné.

Znenazdajky ňou šklblo, dokonca sa usmiala, akoby sa jej nad hlavou rozsvietila žiarovka. Okamžite znervóznel.

„Tak so mnou poďte do môjho domu!“ navrhla a chystala sa ho fyzicky schmatnúť, takže ustúpil. „Nie, nie, nienienienie! Nebojte sa, nemienim vás tam skántriť sekerou.“

„Nuž, keď to vravíte, hneď som pokojnejší,“ ironicky opáčil.

Ruky radšej zdvihla do pozície vzdávajúceho sa zločinca.

„Poďte ku mne a na vlastnej koži pocítite, čo sa mi deje,“ držala sa svojho. „Potom už nebude priestor na pochyby.“

Viktor sa nad jej slovami zamyslel a starostlivo ich skúmal. Pôvodne jej mienil dať jej pätnásť minút slávy a poslať ju kade ľahšie. Ale za uplynulý čas sa prestal obávať, že mu v amoku vyškriabe oči, pretože, popravde, rozprávala ako príčetná.

Príčetná žena s nepríčetným príbehom, nesmel spomenutý fakt pustiť zo zreteľa.

Ale nedalo sa jej uprieť, že si jeho pozornosť získala. A čo znamenalo ešte viac, vlastne prišla s celkom dobrým príbehom – uvedomil si. A v dozvukoch úľaku, stojac pri červenej škvrne lepkavo stekajúcej po okne, zoči-voči žene, ktorá sa k nemu prebojovala ako levica (ešte aj jej vlasy pripomínali leviu hrivu) a naservírovala mu námet ako na striebornom podnose, mu začínalo dochádzať, že ďalšia kniha sa mu píše sama. Už teraz si v mysli rozpisoval prológ. Ktosi veľmi podobný Gabriele v ňom hral svoj prím.

„No tak, Kvintuss, buďte chlap!“ podpichla ho. „Ukážte, že máte gule na to, aby ste vošli do strašidelného domu. Hádam nenecháte dámu v núdzi.“

Vynoril sa z hlbokých vôd svojich farbistých fabulácií a opäť sa zameral na ňu. Na dámu v teplákoch.

„Ale len z čisto akademického záujmu,“ nabubrelo prehovoril. „A pôjdeme mojím autom.“

Hryzla si do pery. Nútilo ju totiž do úsmevu, ale nebol by vhodný. Ale bolo ťažké ubrániť sa pocitu malého víťazstva, keďže išlo o jedinú vec, ktorá jej v poslednom čase ako tak vyšla.

Riskol to aj po pohári vína, pretože nutne potreboval mať pocit svojho bezpečného priestoru, ak by sa situácia zvrtla. O minútu už v kabáte nasadal do auta a ona sa dychtivo usádzala na miesto spolujazdca.

Navyše, možno alkohol podporil aj jeho zvedavosť a imagináciu, ktoré Gabriele zahrali do karát.

komentáre 2