Pokračujeme. Prinášame vám 2. kapitolu románu MERITUM – Nočné besy na pokračovanie

Pokiaľ ste nestihli úvodný diel, nezúfajte. Prečítať si ho môžete priamo tu. Ak sa však už neviete dočkať pokračovania napínavého rukopisu spisovateliek Liny Frankovej a Magdalény Pirožekovej, nech sa páči, druhá kapitola.

2. kapitola

Ako ju mohol takto odbiť? Vôbec ju nechcel vypočuť. Gabriela pochodovala hore-dolu po svojej obývačke a statočne sa jej tým darilo víriť okolo seba prach. Ukladal sa na všetkých dielach, sochách a artefaktoch, rozložených systematicky po miestnosti. Všade bolo jej náradie, farby a plachty. Ničím to nepripomínalo klasickú obývačku. Nemala dokonca ani televízor. Načo? Kedy by si ho asi tak zapla? Takmer nikdy nebola doma a ak, tak pracovala.

Zastavila sa v strede miestnosti, zatvorila oči, zaborila obe ruky do vlasov a zúfalo zavyla do prázdna ako ranené zviera. Cítila sa presne tak.

,,Nemôžem tu už ostať,“ povedala si nahlas sama pre seba. ,,Nedáš mi pokoj. Alebo je vás viac?“ prihovorila sa neznámej entite.

Aby eliminovala hlasné zvuky, šepot, hlasy a vŕzganie, zvykla si nahlas púšťať hudbu. No dlho jej to nevydržalo. Niečo jej vyskratovalo ističe a ona dokonca nejaký čas žila ako v dobe kamennej, iba pri sviečkach s nádychom moderna v podobe baterky.

Nikto jej neverí, nik jej nechce pomôcť. Ani priatelia, odborníci, dokonca ani cirkev. Aj tá sa jej otočila chrbtom. Kňaz jej dal odkázať, že má pozerať menej hororov a čítať menej duchárskych príbehov.

Napadla jej preto posledná možnosť, a to ísť za človekom, ktorý to spôsobil. Ten, ktorý na ňu poslal čosi zo záhrobia prostredníctvom svojej knihy alebo čo. To niečo však už pritvrdilo a pokúša sa jej siahnuť na život!

Najprv si myslela, že sa jej to sníva alebo má naozaj bujnú predstavivosť, ale nie! To niečo je čoraz silnejšie a ak sa naplní koniec knihy, tak nakoniec skončí v pekle diablovi pri nohách zametať. Samozrejme, obrazne povedané.

,,A za všetko môže ten prekliaty Kvintuss,“ zavrčala. ,,Prečo som tú knihu čítala? Malo by to posadnúť jeho a nie mňa. Zrodilo sa to v jeho chorej hlave a nie v mojej.“

Čupla si ku stene a snažila sa eliminovať zvuky krokov na chodbe. V dome je sama a predsa sa nikdy necítila osamelo. Bála sa otvoriť oči, bála sa, že ak sa pozrie, čo je pred ňou, tak to bude skutočné…

Siahla do vrecka, vytiahla z neho drevený ruženec, ktorý dostala posvätený od sestier z kláštora. Omotala si ho okolo zápästia, časť prevliekla cez ukazovák a kríž zovierala v dlani. A hoci sa jej cirkev vysmiala, neprestala preto veriť v Boha. On nie je zodpovedný za smrteľníkov, čo kážu v chrámoch o pomoci blížnemu svojmu a keď dôjde na lámanie chleba, tak sa prosiacemu otočia chrbtom.

Odrazu spadla na chodbe veľká skriňa so vstavanými hodinami a rozbila sa. Gabriela zhíkla a nadskočila. Zmätene sa okolo seba obzerala, snažila sa oči privyknúť na tmu. Nikde sa nič nepohlo. Vtom sa koliesko z rozbitých hodín dokotúľalo až k jej nohám. Zodvihla zrak k zrkadlu zavesenému na stene oproti nej a pozrela sa na svoju zranenú tvár plnú modrín a rezných rán od rozbitého skla. Pamätala si krv na svojej tvári, pamätala si vydesený výraz a mŕtvolne bledú farbu. Pamätala si na všetko, aj na to, čo nemohlo byť jej spomienkami. Možno záblesky z minulého života…

Opäť zatvorila oči a roztriasla sa, keď zacítila hnilobný pach a ľadový dych na svojom krku.

,,Bože…“ vzlykla a po tvári jej začali stekať slzy strachu a bezmocnosti. ,,Pomôž mi.“

***

Myslel si, že najhoršie, čo sa mohlo stať, sa už stalo, a scéna s tou neznámou šialenou ženskou bude bodkou za celou tou šnúrou autogramiád, besied a rozhovorov v médiách. No Sofia, vydavateľka a manažérka v jednom, z toho bola, naopak, nadšená. Vraj mu to zvýšilo preferencie a  chodia mu pozvánky na rôzne akcie od ľudí, ktorých v živote nevidel ani vidieť nechcel. Túžil len po tichu, po zvukoch pukotajúceho ohňa v krbe a pohári dobrého Chardonay.

Či sa mu to páčilo alebo nie, dnes musel absolvovať vyčerpávajúci pracovný obed práve so Sofiou. Keď ten incident spomenula, Viktor len znudene pretočil očami a odchlipol si zo svojho vína.

,,Reklama zadarmo a priamo na autogramiáde, to treba využiť a vyťažiť z toho čo najviac,“ rozohnila sa. ,,Čitatelia šalejú, volajú po príčine toho, prečo ťa tá žena napadla.“

Sofia bola žena v rokoch, čerstvo po šesťdesiatke, občas mala vo zvyku obliekať sa nie veľmi vhodne na svoj vek, no Viktorovi to bolo úplne jedno, ani on nebol v podstate módnou ikonou. Ona sa starala o celé jeho promo, reklamu, imidž a o to, aby o ňom ľudia vedeli, keďže sám sa im veľmi rád vyhýbal. Bola ako taký most medzi ním a okolitým svetom.

,,..mohol si ju nechať aby ťa…“

,,Aby ma čo, Sofia?“ povedal celkom nenútene a spojil si zamyslene prsty na oboch rukách. ,,Chcela by si, aby na mňa skočila, vyškriabala mi oči alebo …?“

Zbytočne to celé naťahovala, zbytočne predlžovala jeho utrpenie. Chcel mať túto schôdzku čo najskôr za sebou. Prišlo mu to extrémne zbytočné, vedeli by to vybaviť aj cez telefón.

,,Možno by to neurobila, to nevieš.“ Zasmiala sa a mávla rukou.

,,Vyzerala šialene, ale maximálne by ti rozcuchala ofinu na tom tvojom dokonalom účese.“

,,Nebudem bábkou pre tvoje potešenie,“ uzemnil ju a ona si odkašľala, aby na sebe nedala vedieť, ako ju jeho tón hlasu vyviedol z mieri.

,,Viktor, si vyčerpaný. Tvoja posledná kniha trhá rekordy v predajnosti a ak nemáš niečo nové v zásuvke, tak navrhujem, aby si si dal na pár týždňov oddych. Choď niekam do tepla, uži si pláž, drinky, ženy, sex a drogy. Potrebuješ sa znova zresetovať, aby si opäť prekvapil niečím, čo nám vezme dych,“ uzavrela nakoniec túto tému.

Poznala ho už veľa rokov, vedela, že má dve tváre, ktoré dokáže dokonale ovládať, no nikdy netušila, ktorá z nich s ňou práve hovorí. Tiež vedela, že ak by naňho príliš tlačila, odišiel by a ona by prišla o poriadny balík peňazí. Viktor Kvintuss je hotová zlatá baňa a každý by chcel vedieť, čo sa mu odohráva v hlave, pretože jeho knihy nútia krv tuhnúť v žilách.

,,Nemám nič nové, ale je to iba otázka času.“ Vstal a napravil si menčestrové sako. Šál si prehodil cez rameno a hrdo sa vystrel, akoby mu patrila celá miestnosť. No všetko to bolo dobre pripravované divadielko pre jediného diváka.

,,Dobre… zavolám ti.“ Sofia si napravila si sukňu, ktorá bola až príliš krátka a vyzývavá na jej vek.

Viktor len kývol hlavou na pozdrav a opustil priestory reštaurácie. Chcel byť čo najskôr doma, vo svojom bezpečnom útočisku. Zatvoriť sa, zamknúť, zhasnúť a užívať si svoj vnútorný nepokoj osamote.

S rukami vo vreckách kráčal ulicou a bojoval so svojím vnútorným ja. Priam bytostne neznášal, keď musel vychádzať z domu. Ľuďom sa vyhýbal a Sofiu neznášal za to, že ho prinútila vyjsť z ulity a vojsť do spoločnosti plnej úlisných hadov a negramotných idiotov, ktorí sa zvykli hrať na falošných priateľov.

Nemal však inú možnosť. K sebe by nikoho nezavolal, dokonca ani ju nie. Tieto povinné stretnutia bol čisto jej výmysel.

Odrazu zastal, keď oproti cez cestu uvidel prechádzať JU!

Hoci mala na sebe džínsovú bundu, cez hlavu kapucňu a na sebe vyťahané tepláky s teniskami, spoznal ju. Dokonca aj keď jej dlhé vlasy vykúkali z kapucne a čiastočne zakrývali tvár, vedel, že je to ona. Takú farbu vlasov ešte u žiadnej bytosti na tejto zemi nevidel. Pripadalo mu to, akoby menili farbu, ale to už zbytočne fantazíroval. Je to ona.

Rýchlo sa otočil na päte a zašiel za roh skôr, ako si ho stihla všimnúť. Musí sa tej šialenej ženskej stratiť, inak sa jej už nezbaví. Ktovie, čoho je schopná? A čo od neho vlastne chce? Veď je len obyčajný spisovateľ, ktorému permanentne prepína. Čo také jej mohla spôsobiť jeho kniha?

Zodvihol ruku, aby si privolal taxík a nasadol do prvého, ktorý zastavil. Zamumlal adresu a prikrčil sa, pre prípad , že by šla náhodou jeho smerom.

***

Gabriela ho zbadala, keď zachádzal za roh. Bastard jeden, už jej neujde. Musela spraviť aj nemožné, aby zistila, kde sa dnes bude nachádzať. Podplatila minimálne štyroch ľudí a prekopala sa cez tri atmosféry, samozrejme metaforicky, aby sa k nemu dostala včas. Využila všetky svoje konexie, svoj dôvtip a klamala, že je novinárka, ktorej horí termín. Neutečie jej, tentokrát nie, aj keby mal za rohom zaparkovaného pegasa.

Pridala do kroku až takmer bežala. Skoro hodinu a pol strávila inkognito ukrytá oproti reštaurácii, aby ho videla vychádzať.

Vyšla spoza rohu presne v momente, keď zatvoril dvere na taxíku a pohol sa vpred. Rýchlo zamávala na okoloidúci taxík, ten zastal a ona nasadla.

,,Za ním,“ zvolala a hodila taxikárovi stovku. Pousmiala sa, vždy to chcela urobiť, na chvíľu sa cítiť ako filmová hviezda z akčného filmu.

,,Za kým?“ nechápavo sa ňu zahľadel taxikár, ktorý škúlil na jedno oko.

,,Za tým bielym taxíkom pred vami predsa,“ súrila ho a ukazovala pred seba.

,,Aha .. no ako poviete.“ Premeral si ju zdravým okom, otočil sa dopredu a vyštartoval takou rýchlosťou, že Gabrielu vtlačilo do sedadla.

Zamračila sa. Možno nevyzerala ako miss, ale nesmrdela ani nemala nič roztrhané a trochu jej jeho jednooký hodnotiaci pohľad prekážal.

Chvíľu sa zdalo, že Kvintussov taxík stratili a ona už strácala nádej, no za zákrutou ho nakoniec dobehli a z bezpečnej vzdialenosti sledovali až do cieľa.

Gabriela si vydýchla. Potrebovala odpovede na svoje otázky a tie dostane jedine od neho. Prudko zabrzdili, až narazila hlavou do predného sedadla.

,,Čo to robíte, človeče?“ zavrčala, keď si napravovala kapucňu.

,,Bude lepšie, ak vystúpite tu, nemusia vidieť, že som vám pomáhal sledovať ich.“

,,Ale veď o nič nejde…“ vystúpila z auta skôr ako sa k tomu taxikár mohol vyjadriť.

Ak by bola nahodená, určite by ju z toho auta ani nechcel pustiť.

Videla, ako Viktor vystúpil zo svojho taxíka a cez bránku vošiel do svojho domu. Dom vyzeral jednoducho. Tmavé hladké steny obrastené brečtanom. Bránka čiernej farby, železná s ostrými hrotmi na vrchu. Hotový dom hrôzy, chýbali už len blesky a hromobitie. Akoby ten dom vravel: Nikto tu nie je vítaný.

V duchu sa pousmiala. Ona ho o pozvanie nežiadala, jednoducho sa pozve sama.

Svižným krokom vykročila vpred, že ho možno ešte stihne, no kým došla k bránke, práve za sebou zavrel vchodové dvere.

,,Okej, ja som to chcela po dobrom.“ Otvorila bránku a prešla k vchodovým dverám. Zastala so zdvihnutou rukou. Chcela zaklopať, no už si vedela živo predstaviť, ako jej zabuchne dvere pred nosom.

,,Tak fajn, v base som ešte nebola.“ Pokrčila ramenami, zvesila ruku a rozhodla sa obísť dom dookola, kým nepríde na to, ako sa dostať dovnútra.

Už nemala čo stratiť. Horšie ako to, čo sa jej momentálne deje, to už nemôže byť. Kým kráčala, obzerala sa, no nikde nikto. Žije sám, ďaleko od všetkých, presne ako ona. Je to čudák. Pozorovala ho skoro dve hodiny. Počas obeda si delil jedlo na štyri taniere a víno vrátil čašníkovi dvakrát. Ona bola rada, že si vedela otvoriť konzervu s jedlom a bohato jej k tomu stačila plechovka koly.

Vtom to objavila. Okno do pivnice bolo otvorené. Síce tam bola sieťka proti hlodavcom, ale ju by teraz nezastavilo ani to, ak by tam bola mreža.

Nie teraz, keď sa dostala tak ďaleko. Sieťku zložila raz-dva a takmer by jej bola spadla dovnútra a narobila tam poriadny rámus, no dvoma prstami na ľavej ruke sa jej podarilo zachytiť ju včas. Ako sa tak nahla, pošmykla sa jej ruka, s ktorou sa pridržiavala rámu, a vhupla do pivnice v plnej paráde. Našťastie padla na kopu niečoho mäkkého a zapáchajúceho. Nemala odvahu zisťovať, čo je to, len pozerala hore nad seba do otvoreného okienka. Prisahala by, že ju dovnútra niečo sotilo a dokonca sa zdalo, akoby počula detský smiech. Ale nikoho nevidela a Viktor deti nemal. Zrejme sa jej to len zdalo.

S nádychom vstala z neznámej kopy niečoho divného a hľadala východ z pivnice. Našla ho. No keď vyšla pár schodov až k dverám, zistila, že sú zamknuté. S tým teda nerátala. Ale mohla.

,,Zhniješ tu zaživa skôr, ako ťa tu nájdu,“ zahundrala si sama pre seba a so zatvorenými očami si oprela hlavu o dvere. ,,Sem určite zatvára obete zo svojich kníh, aby ich mohol po nociach mučiť tým, ako delí obed na štyri taniere. Hotová popoluška s chobotom v nohaviciach. Mučí ich a oni potom chodia po nociach strašiť mňa.“

Ak čakala potlesk za skvelý slovný zvrat, tak márne. Mohla sa radšej živiť ako stand up komik. Teraz by nemusela byť v pivnici chlapa, ktorého považovala za blázna. Momentálne to však vyzeralo tak, že by si s ním mohla pokojne podať ruku. Skúsila kľučku ešte raz – ako inak, zamknuté.

Zaklopem? Napadlo jej a hneď sa tomu zasmiala. Čierny humor, prečo nie? Tu ju už asi nič neprekvapí.

Práve uvažovala, čo spraviť, keď kľúč v zámku zaštrngotal, dvere sa rozleteli a ona stála priamo pred pánom domácim. V momente, ako sa im pohľady stretli, Gabriela otvorila ústa, že niečo povie, no Viktor jej s vydeseným pohľadom zavrel dvere rovno pred nosom, druhýkrát v tento deň.

Ostala tam stáť v tme s otvorenými ústami a vystretým ukazovákom. Čo som jasnovidec? Napadlo jej odrazu. Nečakala, že ho osvieti a otvorí znova a tak sa rozhodla slušne zaklopať.

,,Otvorte.“

,,Čo tu pre Boha živého robíte v mojej pivnici?!“ kričal na ňu z druhej strany dverí.

,,Náhodou som šla okolo a spadla som,“ odpovedala celkom nevinne. Potrebovala sa dostať do jeho blízkosti, aby mu mohla vyškriabať oči.

,,Náhodou? Spadli ste? Rovno do mojej pivnice?!“ zvolal neveriaco, aj keď sa snažil kontrolovať, momentálne to šlo veľmi ťažko. ,,Máte ma za blázna?!“

,,No…“ chcela mu na to niečo povedať, ale včas sa spamätala. ,,Uznávam, celkom tak to nebolo, ale potrebujem sa s vami porozprávať. Je to veľmi dôležité…“

,,Teraz je najdôležitejšie to, aby ste vypadli z môjho domu,“ povedal veľmi dôrazne a dodal: ,,Volám políciu.“

,,Nieeee….!“ zvolala a začala búchať na dvere. ,,Musím s vami hovoriť, verte mi, ide o vašu knihu… a o môj život… musíte vedieť, čo sa deje…“

,,Je mi to jedno, prekročili ste všetky medze, vlámali ste sa do môjho domu!“

,,Musela som,“ zvolala naliehavejšie, ako mala v pláne. „Vyvliekli ma z tej autogramiády ako psa, nemohla som sa k vám už potom dostať…“ hovorila zúfalo. Bola zúfalá.

,,Napadli ste ma!“

,,Nenapadla!“ zvolala.

,,Ale chceli ste!“ trval na svojom a v hlave mal z toho všetkého poriadny guláš. Čoho všetkého je ešte táto žena schopná? Čo od neho vlastne chce? A možno má zbraň. Mal by zavolať políciu, oni si s ňou už poradia.

,,Chcela som len vysvetlenie,“ opravila ho miernejším tónom, aj keď by ho práve teraz najradšej uškrtila. ,,Presne to chcem aj teraz. Vaša kniha… ona je… ona je nebezpečná.“

,,O čom to hovoríte? Veď je to len kniha,“ zamračil sa.

,,Nie je to len kniha… deje sa to naozaj…“ zúfalo udrela otvorenou dlaňou do dverí. ,,Ja nie som ozbrojená…. to vy! Je to skutočné a desí ma to na smrť!“

,,Čo vás desí?“

,,Tie hlasy… sú všade…“ začala šeptom a on musel ucho pritlačiť až na dvere, aby ju počul. Naskočili mu zimomriavky po celom tele. ,,Kroky beznohých, tie zvuky, z ktorých blednú aj fotografie v rámoch, vzdychy, ako keď je niekto pri vás, dýcha vám na krk, ale nik tam nie je…“ pokračovala a cítila, ako jej studený pot steká po chrbte. ,,Noc, čo noc…“ zašepkala, ,,…deň, čo deň… už som z toho unavená, vydesená… mám pocit, že už nevládzem proti tomu večne bojovať.“

,,Čo to tu rozprávate?“ chcel zahnať jej hlas, ktorý sa mu dostával pod kožu.

,,Iba to, o čom píšete. To vy ste ich tu zavolali… tie príšery, entity alebo ako tomu hovoríte. Chodia za mnou… mučia ma…“

,,Vy ste šialená!“ povedal neveriaco.

,,Ak som predtým nebola, tak teraz už som,“ odpovedala pravdivo. ,,Bojím sa. Každý, kto má strach o život sa správa inak ako normálne. Keby ste ma vypočuli…“

,,Ja vás nemusím počúvať, na to sú platení špecialisti, ktorí vás budú počúvať od rána do večera. Ja som iba spisovateľ. Ja neliečim, píšem knihy.“

,,Áno, píšete knihy, ktoré druhým ubližujú!“ zvolala zúfalo. ,,Pomôžte mi, vezmite to preč! Chcem žiť ako predtým!“ Gabriela sa vyčerpanie zviezla na zem, rezignovane zvesila hlavu a rozplakala sa.

Už nevedela, čo má robiť, aby jej niekto uveril, aby jej pomohol. Každý, koho požiadala o pomoc, ju poslal preč s tým, že klame, že si vymýšľa a šibe jej. Nik ju nevypočul, dokonca s ňou nik nešiel ani do jej domu, aby sa pokúsil jej tvrdenia vyvrátiť. A predsa každý urobil predčasné závery.

Ona nechce nič, iba pokoj a spánok. Kamkoľvek šla, všade ju našli.

Keď bola doma, tak ju to chcelo zabiť, vyhnať ju, vystrašiť. Keď bola v hoteli, počula hlasy, chodili za ňou, šepkali jej, volali ju, dokonca po mene a to ju privádzalo do šialenstva.

,,Pomôžte mi,“ zašepkala ,,Prosím.“

Už ani nedúfala, no skúsila to ešte naposledy. Po chvíľke sa dvere váhavo otvorili a Viktorovi sa naskytol pohľad na zúboženú ženu, kľačiac na zemi ako kôpka nešťastia, s tvárou zmáčanou slzami. S vlasmi voľne padajúcimi okolo utrápenej tváre hľadela Gabriela do tváre zamračeného spisovateľa a ani jeden z nich nemohol uveriť tomu, že tie dvere skutočne otvoril.