Pokiaľ ste nestihli úvodné kapitoly, nezúfajte. Prečítať si ich môžete priamo tu.
Ak sa však už máte všetko prečítané a neviete sa dočkať napínavého pokračovania rukopisu spisovateliek Liny Frankovej a Magdalény Pirožekovej, nech sa páči, 4. kapitola.
4. kapitola
A opäť tu stál, s rukami vo vreckách, tentoraz nie kabáta, ale nohavíc, a obzeral sa. Len kulisy sa zmenili. Rozmerná obývačka za malú izbu. Stenu zdobili tmavozelené tapety, ktoré pod svetlom petrolejovej lampy smaragdovo žiarili. Ospravedlnila sa mu, že tu naposledy vyhorela zástrčka. Nielen kvôli lampe sa cítil ako v 18. storočí a nebol si istý, či sa mu to páči. Zhodnotil posteľ s kovovým rámom. Uchlácholilo ho, že obliečky vyzerali čisto. Očami pokračoval k stolíku s lampou pod oknom a stoličkou, ďalej na hojdacie kreslo ako pre babičku, komodu so starosvetským okrúhlym umývadlom a džbánom, skriňu, ošúchaný koberec. Zdvihol zrak k rohu a…
„Bože!“ Zľakol sa, až sa mu takmer podlomili kolená.
Ktosi tam stál.
Teda, nie tak celkom.
„Gabriela! Chceš ma zabiť?“ mrmlal si popod nos s rukou na srdci. Zo šera izby vystupovala socha v životnej veľkosti zahalená bielou plachtou. „Ďakujem ti za pekné sny!“ ďalej frflal.
Večer strávili v kuchyni. Gabriela bola spočiatku očividne podráždená a nechcela sa vracať k momentu, keď sa pri ňom zložila. Zjavne jej to prišlo trápne, čo dokázal pochopiť. Pre uvoľnenie atmosféry sa povypytoval na jej prácu, čo ju rozhovorilo a odviedlo od diskomfortu. Na večeru im pripravila šalát s tvarohovými plackami a podelila sa o rajčinovú polievku. Krátky čas sa spolu dokonca rozprávali ako dvaja normálni ľudia.
No teraz ho všetok dojem akej-takej normálnosti opúšťal, keďže sa ocitol v izbe umocňujúcej predstavu, že cestuje v čase a civel na desivú zakrytú sochu v kúte. Radšej si s nechuťou zobliekol vestu a prevesil ju cez stoličku. Košeľu aj nohavice si nechal, len topánky odkopol a podišiel k posteli. Obrazotvornosť sa mu znova rozbehla, takmer až skúmal, či v najtmavších častiach nezahliadne kúsočky mŕtvolne šedej, hoci práve teraz chuť „písať v hlave“ rozhodne nemal. Za oknom sa rozprestierala mrazivá noc. Les praskal a ševelil. Vyludzoval zvuky absolútneho ľudského osamotenia. Pomyslel si, že nie je príjemné vyzerať do okna v tejto samote (tá jeho bola určite domáckejšia), keď sa mu odrazu za chrbtom ozval ťahavý vŕzgavý zvuk. Vlasy na zátylku sa mu zježili. Zmeravene sa obrátil. Jedny dvere dvojkrídlovej skrine sa otvorili. A na ich vnútornej strane bolo zrkadlo.
Zrkadlo, v ktorom by sa mal vidieť.
Lenže momentálne mu povrch pokrývala tenká vrstva námrazy, pričom jemu samotnému bolo celkom teplo. Zrkadlo mierne zapraskalo a Viktor si až vtedy uvedomil, že zadržiava dych. Najprv mu napadlo, že sa roztriešti a čochvíľa ho zasiahne spŕška črepín. No aj tak ho morbídna zvedavosť prinútila spraviť krok bližšie.
Vtedy zbadal, že praskanie súvisí s ustupujúcim ľadom. V hornej časti, presne v oblasti, do ktorej teraz pasovala jeho tvár, sa objavili tri nerovnomerné odmrazené body. Dva vo výške jeho očí, ktoré na seba zrazu vydesene pozerali, a tretí na čele, akoby mal tretie oko.
„Studená oblasť,“ vyrazil zo seba napätým hlasom. „Porušené potrubie.“
Zaryto ignoroval fakt, že práve tak vyhodnotila obdobnú situáciu aj postava v jeho vlastnej knihe.
Kým sa spamätal, zrkadlo bolo odmrazené.
Keď sa prudko pohol, aby skriňu dôrazne zabuchol, opäť sa mu v skrehnutých končatinách rozprúdila krv. O čosi lepší fyzický pocit následne viedol k presvedčeniu, že sa mu len čosi zazdalo. Predsa sa však k posteli vrátil po špičkách, akoby mohol kohosi vyrušiť, a lampu nechal zažatú. Zavŕtal sa do perín. Trocha ho upokojilo, keď zacítil ich čerstvú vypratú vôňu. Posteľ pod jeho váhou praskala. Bol si istý, že ak sa niečo dokáže nepríjemne zahrávať s mysľou, sú to práve staré vidiecke domy. Cez oči si prevesil ruku.
„A rýchlo spať!“ prikázal si.
To, samozrejme, znamenalo, že trvalo nasledujúce dve hodiny, kým konečne upadol do ríše snov.
***
… detský chichot zaševelil do noci ako štebot vtáčatiek.
Štebotali kdesi od okna, akoby mu kŕdlik drobcov nakúkal priamo do izby.
Pomrvil sa a postupne začínal registrovať ďalšie vnemy.
Vrzgot drevených pántov. Pohladenie ľadového vzduchu na tvári. Vzdúvajúca sa perina.
Lenže ruka, ktorá mu zovrela stehno, bola dospelá. Perina pod seba prijala dlhé ženské telo.
Ruka putovala smerom nahor. Vytŕhala ho zo spánku, ale prinášala slastné, pomaly sa prebúdzajúce túžby. Nežné prsty hravo „poprekračovali“ zips na rázporku. Chýbalo málo k bodu, keď sa mu rozum načisto prebudí. Ruka vystrela tenké prsty a ženská dlaň ho pohladila po celej dĺžke. Telo sa mu naplo.
Žeby Gabriela chcela…? zapremýšľal.
A dochádzalo mu, že sa zatiaľ vôbec nebráni. Žeby som aj ja chcel…?
Viktor otvoril oči.
Privítala ho tma po vyhasnutej lampe. Vtedy sa strhol a so šklbnutím sa posadil. Nahlas dýchal a bol vzrušený, lenže po Gabriele… ani čomkoľvek inom… v izbe nebolo ani stopy. Aj keď tma bola nepreniknuteľná, citeľne vnímal absolútnu samotu.
Tep mu vystrelil do výšin, aj keď si začínal uvedomovať, že to bol len sen a zjavne nepatričný, keď uvážil, že celý stret s Gabrielou považoval za všetko iné, len nie erotický zážitok. Zopárkrát zažmurkal a konečne začínal v izbe rozoznávať obrysy nábytku.
Dvere skrine boli otvorené. Plachta zahaľujúca sochu ležala na zemi a v rohu teraz stál modliaci sa anjel. Nechcelo sa mu riešiť, prečo plachta skĺzla, ale bol si istý, že skriňu pred spaním zatvoril!
Chvíľu bol dokonca dezorientovaný, ale rýchlo si všetko pospájal. Isteže! Nocuje v izbe v Gabrielinom dome. Anjel, aj keď pôsobí zle na nervy, je iba súčasťou jej práce.
Na nepríjemne (alebo príjemne? – to ešte musel zvážiť) prebratého Viktora doľahla realita a s ňou aj všetky zvuky z okolia.
A preto mu došlo, že čosi počuje. Kdesi zo vzdialenejšieho miesta k nemu prichádzali šúchavé zvuky, ktoré sprvu nevedel zaradiť.
Šija mu skrehla napätím, keď navyše začul cvaknutie a pomalé, ťahavé zavŕzganie. Už ho v podstate poznal. Lenže rýchly pohľad na skriňu ho uistil, že jej druhé dvere zostali zatvorené.















[…] kapitola […]
[…] kapitola […]