EAST MAG
MERITUM Obálka
Foto: shutterstock.com/LEMUR

Prinášame vám ďalšiu časť románu MERITUM – Nočné besy

Pokiaľ ste nestihli úvodné kapitoly, nezúfajte. Prečítať si ich môžete priamo tu.

  1. kapitola
  2. kapitola
  3. kapitola – začiatok a pokračovanie

Ak sa však už máte všetko prečítané a neviete sa dočkať napínavého pokračovania rukopisu spisovateliek Liny Frankovej a Magdalény Pirožekovej, nech sa páči, 4. kapitola.

4. kapitola

A opäť tu stál, s rukami vo vreckách, tentoraz nie kabáta, ale nohavíc, a obzeral sa. Len kulisy sa zmenili. Rozmerná obývačka za malú izbu. Stenu zdobili tmavozelené tapety, ktoré pod svetlom petrolejovej lampy smaragdovo žiarili. Ospravedlnila sa mu, že tu naposledy vyhorela zástrčka. Nielen kvôli lampe sa cítil ako v 18. storočí a nebol si istý, či sa mu to páči. Zhodnotil posteľ s kovovým rámom. Uchlácholilo ho, že obliečky vyzerali čisto. Očami pokračoval k stolíku s lampou pod oknom a stoličkou, ďalej na hojdacie kreslo ako pre babičku, komodu so starosvetským okrúhlym umývadlom a džbánom, skriňu, ošúchaný koberec. Zdvihol zrak k rohu a…

„Bože!“ Zľakol sa, až sa mu takmer podlomili kolená.

Ktosi tam stál.

Teda, nie tak celkom.

„Gabriela! Chceš ma zabiť?“ mrmlal si popod nos s rukou na srdci. Zo šera izby vystupovala socha v životnej veľkosti zahalená bielou plachtou. „Ďakujem ti za pekné sny!“ ďalej frflal.

Večer strávili v kuchyni. Gabriela bola spočiatku očividne podráždená a nechcela sa vracať k momentu, keď sa pri ňom zložila. Zjavne jej to prišlo trápne, čo dokázal pochopiť. Pre uvoľnenie atmosféry sa povypytoval na jej prácu, čo ju rozhovorilo a odviedlo od diskomfortu. Na večeru im pripravila šalát s tvarohovými plackami a podelila sa o rajčinovú polievku. Krátky čas sa spolu dokonca rozprávali ako dvaja normálni ľudia.

No teraz ho všetok dojem akej-takej normálnosti opúšťal, keďže sa ocitol v izbe umocňujúcej predstavu, že cestuje v čase a civel na desivú zakrytú sochu v kúte. Radšej si s nechuťou zobliekol vestu a prevesil ju cez stoličku. Košeľu aj nohavice si nechal, len topánky odkopol a podišiel k posteli. Obrazotvornosť sa mu znova rozbehla, takmer až skúmal, či v najtmavších častiach nezahliadne kúsočky mŕtvolne šedej, hoci práve teraz chuť „písať v hlave“ rozhodne nemal. Za oknom sa rozprestierala mrazivá noc. Les praskal a ševelil. Vyludzoval zvuky absolútneho ľudského osamotenia. Pomyslel si, že nie je príjemné vyzerať do okna v tejto samote (tá jeho bola určite domáckejšia), keď sa mu odrazu za chrbtom ozval ťahavý vŕzgavý zvuk. Vlasy na zátylku sa mu zježili. Zmeravene sa obrátil. Jedny dvere dvojkrídlovej skrine sa otvorili. A na ich vnútornej strane bolo zrkadlo.

Zrkadlo, v ktorom by sa mal vidieť.

Lenže momentálne mu povrch pokrývala tenká vrstva námrazy, pričom jemu samotnému bolo celkom teplo. Zrkadlo mierne zapraskalo a Viktor si až vtedy uvedomil, že zadržiava dych. Najprv mu napadlo, že sa roztriešti a čochvíľa ho zasiahne spŕška črepín. No aj tak ho morbídna zvedavosť prinútila spraviť krok bližšie.

Vtedy zbadal, že praskanie súvisí s ustupujúcim ľadom. V hornej časti, presne v oblasti, do ktorej teraz pasovala jeho tvár, sa objavili tri nerovnomerné odmrazené body. Dva vo výške jeho očí, ktoré na seba zrazu vydesene pozerali,  a tretí na čele, akoby mal tretie oko.

„Studená oblasť,“ vyrazil zo seba napätým hlasom. „Porušené potrubie.“

Zaryto ignoroval fakt, že práve tak vyhodnotila obdobnú situáciu aj postava v jeho vlastnej knihe.

Kým sa spamätal, zrkadlo bolo odmrazené.

Keď sa prudko pohol, aby skriňu dôrazne zabuchol, opäť sa mu v skrehnutých končatinách rozprúdila krv. O čosi lepší fyzický pocit následne viedol k presvedčeniu, že sa mu len čosi zazdalo. Predsa sa však k posteli vrátil po špičkách, akoby mohol kohosi vyrušiť, a lampu nechal zažatú. Zavŕtal sa do perín. Trocha ho upokojilo, keď zacítil ich čerstvú vypratú vôňu. Posteľ pod jeho váhou praskala. Bol si istý, že ak sa niečo dokáže nepríjemne zahrávať s mysľou, sú to práve staré vidiecke domy. Cez oči si prevesil ruku.

„A rýchlo spať!“ prikázal si.

To, samozrejme, znamenalo, že trvalo nasledujúce dve hodiny, kým konečne upadol do ríše snov.

***

… detský chichot zaševelil do noci ako štebot vtáčatiek.

Štebotali kdesi od okna, akoby mu kŕdlik drobcov nakúkal priamo do izby.

Pomrvil sa a postupne začínal registrovať ďalšie vnemy.

Vrzgot drevených pántov. Pohladenie ľadového vzduchu na tvári. Vzdúvajúca sa perina.

Lenže ruka, ktorá mu zovrela stehno, bola dospelá. Perina pod seba prijala dlhé ženské telo.

Ruka putovala smerom nahor. Vytŕhala ho zo spánku, ale prinášala slastné, pomaly sa prebúdzajúce túžby. Nežné prsty hravo „poprekračovali“ zips na rázporku. Chýbalo málo k bodu, keď sa mu rozum načisto prebudí. Ruka vystrela tenké prsty a ženská dlaň ho pohladila po celej dĺžke. Telo sa mu naplo.

Žeby Gabriela chcela…? zapremýšľal.

A dochádzalo mu, že sa zatiaľ vôbec nebráni. Žeby som aj ja chcel…?
Viktor otvoril oči.

Privítala ho tma po vyhasnutej lampe. Vtedy sa strhol a so šklbnutím sa posadil. Nahlas dýchal a bol vzrušený, lenže po Gabriele… ani čomkoľvek inom… v izbe nebolo ani stopy. Aj keď tma bola nepreniknuteľná, citeľne vnímal absolútnu samotu.

Tep mu vystrelil do výšin, aj keď si začínal uvedomovať, že to bol len sen a zjavne nepatričný, keď uvážil, že celý stret s Gabrielou považoval za všetko iné, len nie erotický zážitok. Zopárkrát zažmurkal a konečne začínal v izbe rozoznávať obrysy nábytku.

Dvere skrine boli otvorené. Plachta zahaľujúca sochu ležala na zemi a v rohu teraz stál modliaci sa anjel. Nechcelo sa mu riešiť, prečo plachta skĺzla, ale bol si istý, že skriňu pred spaním zatvoril!

Chvíľu bol dokonca dezorientovaný, ale rýchlo si všetko pospájal. Isteže! Nocuje v izbe v Gabrielinom dome. Anjel, aj keď pôsobí zle na nervy, je iba súčasťou jej práce.

Na nepríjemne (alebo príjemne? – to ešte musel zvážiť) prebratého Viktora doľahla realita a s ňou aj všetky zvuky z okolia.

A preto mu došlo, že čosi počuje. Kdesi zo vzdialenejšieho miesta k nemu prichádzali šúchavé zvuky, ktoré sprvu nevedel zaradiť.

Šija mu skrehla napätím, keď navyše začul cvaknutie a pomalé, ťahavé zavŕzganie. Už ho v podstate poznal. Lenže rýchly pohľad na skriňu ho uistil, že jej druhé dvere zostali zatvorené.

Hlavu teda váhavo obrátil k dverám. Ak v sebe ešte cítil nejaké zbytky spánku, vytratili sa v jedinej sekunde. Zrazu bol až príliš prebratý.

Boli pootvorené. Zo škáry sa lialo mdlé svetlo, také slabé a prchavé, že mohlo byť len preludom či jeho prianím prežiariť nehostinnú tmu. Po krátkom skúmaní však usúdil, že svetlo existuje. Stačilo práve nato, aby pomohlo vysokému tieňu mužskej postavy s odstávajúcim predĺženým kabátom, ktorý sa vďaka nemu objavil na stene.

A jeho ruka ukazovala smerom k dverám.

„Nikam nejdem…“ Viktor iba slabo šepol a začínal vnímať, že je načisto vydesený.

V hrdle mu vyschlo. A predsa odhrnul prikrývku a nohy spustil na podlahu. Potreboval sa totiž nutne dostať z izby, čo najďalej od toho, čo práve na vlastné oči videl.

Tieňový prízrak sa ani nepohol. Vytrvalo ukazoval na východ.

Viktor sa pomaličky, sledujúc ho s ostražitosťou geparda, postavil. Nohy ho takmer boleli, ako mu tuhli bázňou. Už chápal, čo znamenalo, „stáť, akoby zapustil korene“, pretože práve k tomu ho teraz jeho telo nabádalo.

„Nikam nejdem…“ nečujne zopakoval, hoci sa prinútil robiť opatrné kroky.

Chcel aj nechcel ísť.

Pretože vedel, čo ho čaká.

„Dopekla, dopekla, dopekla…!“ šepkal do tmy, absurdne nahnevaný sám na seba.

Pretože to on „napísal“ prízrak na stene. Poznal ho, vedel, že má ukazovať na dvere, pretože ho tak sám naprogramoval.

Nie! Musí to byť náhoda! vzdoroval sám sebe a hoci sa o neho pokúšal surový strach, hľadiac na tieň, pozvoľna viac otvoril dvere a prekĺzol von.

Vykročil po dlhej chodbe. Bol si istý, kam má ísť. Viedol sa ďalej za poznaním, ktoré malo zmeniť všetko, čím a kým bol. Lenže keby zastal, stratil by sily čeliť pravde.

A on to chcel mať čo najskôr za sebou.

„Šúchavý zvuk bol razom hlasnejší a istým spôsobom pravidelný,“ vyslovil do zrkadla na chodbe, kde zbadal svoju popolavo bledú tvár, vetu z vlastnej knihy, a kráčal ďalej.

A šúchavý zvuk bol razom hlasnejší. Istým spôsobom pravidelný.

Rozum mu vravel, že už nesníva, lenže toto predsa musela byť nočná mora! Ocitol sa uväznený vo svojej knihe!

Svetlo vychádzalo z jednej z otvorených izieb.

Najprv iba nakukol.

A zbadal presne to, čo očakával, čo ho však neupokojilo, iba jeho hrôzu vystupňovalo.

V izbe sa na mäkkom koberci otáčal okrúhly stolík. Oku mohlo takmer uniknúť, že bol mierne šikmo. Lenže on ho tak opísal, takže sa na jeho sklon okamžite zameral. Krútil sa na jednej nohe – pravidelne a vlastne až príliš nahlas. Šúchavý zvuk odpudivo sa odrážajúci od stien v ňom vyvolal dojem skreslenej skutočnosti. Akoby neplatili fyzikálne zákony, podľa ktorých by pohyb stolíka na koberci takmer ani nemal počuť.

Voľne spustené závesy na oknách sa vlnili. Viktora čosi nútilo priblížiť sa, aj keď by najradšej utiekol. Stále však veril, že nájde oporný bod, ktorý potvrdí, že to, čo sa deje, sa v skutočnosti s výplodmi jeho vlastnej hlavy nezhoduje. Dúfal v to!

Zvuky zintenzívneli. Atmosféra hustla a mrazivo ho do seba vťahovala.

Na stolíku sa čosi lesklo.

Spravil ešte niekoľko krokov a musel si priznať, že ide o vopred očakávaný predmet. Strach v ňom sa premiesil s hlbokým sklamaním z výsledku. Uprostred stola bez pohnutia ležala strieborná dýka.

Hneď ako si v duchu rýchlo prebehol text a uvedomil si, čo sa má stať, dýka sa vymrštila do vzduchu. Viktor sa preľaknuto uhol do správneho smeru, keďže jej trajektóriu sám naplánoval. Aj tak mu presvišťala pri uchu.

V jedinom okamihu stôl dosadol na koberec a závesy sa spustili k podlahe a znehybneli. Príšerný zvuk zo sveta mŕtvych ustal.

Viktor sa krčil a zhlboka dýchal. Ale neušlo mu, že sa doslova všetko zmenilo. Z izby sa vytratil opar neskutočna a z neho samého pocit, že fyzika neplatí. Zvrtol sa chrbtom k stolu.

Jeho pohľad sa spojil s Gabrieliným. Stála na prahu, na sebe mala iba dlhé tričko a dlaňami si zakrývala ústa, akoby mala blízko ku kriku. Nad rukami sa ligotali jej rozšírené oči. Viktor prešiel k stene, kde bola zabodnutá dýka. A ňou bol na stene prišpendlený jeho vlastný kabát.

„Zmena! To je zmena!“ vyrazil zo seba, síce dýchavične, ale nedalo sa uprieť, že sa mu v hlase ozývala neistá radosť. „Toto som nenapísal! Mala byť len tak zabodnutá do steny!“

Vytrhol ju a nechal kabát spadnúť na zem.

Gabriela dačo zamumlala, ale keď jej došlo, že jej cez dlane nerozumie, stiahla ich a roztraseným hlasom vetu zopakovala.

„A potom si postavy mali uvedomiť, že všetky fotky majú prerezaný povrch a osoby na nich vyzerajú, akoby sa škodoradostne škľabili.“

„Áno! Áno! Aj to!“ Viktor sa krátko a hystericky zasmial.

„Tak sa rozhliadnite,“ odporučila mu.

S neblahým tušením pozornosť presunul na steny. Aj keď na nich neviseli fotografie, ale obrazy, všetky portréty, ktoré nazbierala, alebo na nich pracovala, neznámi šľachtici a šľachtičné v ozdobných rámoch, mali plátno kruto prerezané v oblastí úst a vyškierali sa na nich.

Viktorovi sa s ďalšou vlnou sklamania podlomili kolená a bezmocne klesol k zemi. Mal pocit, že na neho obrazy padajú a dusia ho.

„Nie…“ iba nešťastne vydýchol a potom na ňu roztrpčene pozrel. „Nespravil som to naschvál. Ja… nie som číre zlo… nemám to v sebe.“

A predsa si spytoval svedomie. Keď videla, ako ho situácia ničí, ani sa nedokázala tešiť, že jej konečne uveril.

A potom Viktorovi došlo, že jeho na stenu nabodnutý kabát pôsobí ako jasná vyhrážka.

Znova zdvihol pohľad ku Gabriele.

„Deje sa tu niečo, čo je väčšie ako ja, vy, my obaja. Potrebujeme pomoc.“

Gabriela iba slabo prikývla.

Náhle sa zdalo, že sú v tom spolu.

***

Po tom, čím si pred chvíľou prešli, sa usadili v kuchyni oproti sebe k stolu. Gabriela im urobila horúce kakao s čokoládou, tak ako to mala rada. Mlčky sedeli a hľadeli do prázdna. Obaja vstrebávali udalosti tejto noci, ktorá sa však ešte neskončila.

Viktor stále nemohol uveriť tomu, čo sa stalo, a Gabriela bola mimo z toho, že tu bol konečne niekto, kto to všetko videl a zažil na vlastnej koži. Najlepšie na tom všetkom bolo práve to, že obeťou sa stal sám autor celej hrôzy. Niekto, koho slová majú váhu, niekto dôveryhodný, kto môže potvrdiť jej verziu. Zvierala svoj hrnček v rukách a užívala si to teplo, ktoré z nápoja sálalo, hoci jej po chrbte behal mráz.

No Viktor sa svojho hrnčeka ani nedotkol, len sedel s pohľadom plným hrôzy a mlčal. Nemohol tomu uveriť. Tá ženská mala nakoniec pravdu. Môže za to on, on je vinný. Ale nie je číre zlo, on nie je zlý! Predsa sa to musí dať nejako vysvetliť!

,,Potrebujeme pomoc.“ Prvá prehovorila Gabriela a snažila sa ignorovať kvíliaci vietor v štrbinách domu, vŕzgajúce konáre stromov či búchajúce okenice, ktoré zabudla upevniť. Dvíhal sa vietor. Zdá sa, že ich čaká poriadna búrka, okrem iného, samozrejme. ,,Viete o niekom, kto by nám mohol pomôcť?“

,,Nie,“ odvetil stroho a ďalej hľadel do prázdna. Prehrával si udalosti stále dookola, prestal vnímať realitu. Prešiel si po stehnách, na ktorých neustále cítil stopy dotykov. Čo to bolo? Kto to bol? Najprv si myslel, že Gabriela, ale teraz vedel, že to bolo niečo iné. Niečo iné ako vŕzgajúca podlaha, otvárajúce sa dvere, praskanie zrkadla či obrysy tmavého domu so žiariacimi oknami. Prebehol mu mráz po chrbte. Alebo to bola ľadová ruka?

,,Tak čo budeme robiť?!“ zvolala Gabriela a pevnejšie zovrela v rukách hrnček. Zodvihla nohy zo zeme, pokrčila ich v kolenách, objala si ich rukami a oprela si o ne hlavu. ,,Zaútočilo to teraz na vás, po mne to už nešlo.“

,,Zdá sa mi? Alebo vám bolo v hlase počuť úľavu?“ Viktor sa na ňu konečne zamračil. Aspoň nejaká emócia.

,,Nebudem klamať,“ pokrčila ramenami ,,Je to príjemná zmena – v tom smere, že sa tentokrát nikto nepokúsil siahnuť na život mne. Ja by som sa tej dýke neuhla tak rýchlo…“

,,To preto, lebo som vedel, čo bude nasledovať,“ skočil jej do reči.

,,Možno áno, ale predsa len sa to líšilo od scénky vo vašej knihe,“ namietla.

,,Kabát…“ vydýchol zo seba to slovo a napil sa presladeného nápoja. Gabriela mu tvrdila, že čokoláda odbúrava stres a uvoľňuje do tela endorfíny. Jemu by sa však teraz skôr hodil pohár červeného, ak nie rovno celá fľaša. A možno by zvládol aj dve, ak by mu to zaručilo na všetko zabudnúť.

,,Čo teda budeme robiť?“ spýtala sa ho znova a jemu skoro zabehlo.

,,My?“ zasmial sa pološialene. ,,Čo budeme robiť my? Tak vám to prezradím, milá dáma, my nebudeme robiť nič! Je to váš problém!“

,,No tak, prrrr… kamarát!“ Gabriela prudko vstala, až stolička s rachotom dopadla na zem. Hrnček, ktorý držala v rukách, sa prevrátil v momente, ako nimi tresla o stôl a sladký napoj bol teraz všade, len nie tam, kde by mal byť. Cícerkom stekal zo stola až na podlahu a Viktorom pri jej prudkej reakcii až trhlo.

,,Nebudeme sa tu predsa dookola doťahovať o tom istom!“ zvolala a rukami opäť udrela o stôl, až Viktora hodilo dozadu o operadlo stoličky. ,,Prišli ste! Spali ste tu a pred chvíľou ste to zažili na vlastnej koži! Nemôžete všetko len tak poprieť!“

,,T-to nie… Pozrite sa, ja viem, že ste ma počuli prvého povedať, že potrebujeme pomoc, ale s tým množným číslom som sa asi unáhlil. Je to predsa váš dom, deje sa to vám a nikomu inému z mojich čitateľov. Preto predpokladám, že…“ habkal.

,,Tak vy predpokladáte!“ Pokrútila posmešne hlavou zo strany na stranu a vôbec jej pri tom neprekážalo, že si v tom bordeli na stole máča svoje krásne vlasy. Viktorovi to však neuniklo a mal obrovskú chuť jej ich ostrihať. ,,Viete kam sa môžete s tými vašimi predpokladmi strčiť? Deje sa to kvôli vám a z nejakého nevysvetliteľného dôvodu práve mne… neviem, prečo je to tak, vážený pán Kvintuss, ale sme v tom spolu, či sa vám to páči alebo nie! To niečo vás dnes označkovalo a teraz ste toho právoplatnou súčasťou! “ Prudko dýchala a slová sa z nej sypali ako vzduch, ktorý dýcha. Z očí jej šľahali hromy-blesky a ona mala sto chutí vyškriabať mu oči, ak by sa z tohto pokúsil vyvliecť.

Aj napriek tomu všetkému z nej Viktor nemohol spustiť zrak. Bola ako magnet, ktorý k sebe priťahuje všetko naokolo, vrátane jeho maličkosti. Ten oheň, tá sila, to odhodlanie, ktoré v sebe mala, to všetko z nej priam kričalo. To všetko ho nútilo nespustiť z nej zrak.

Ešte stále mal živo v pamäti dotyky, ktoré v ňom prebudili dávno zabudnuté túžby. Keby to bola ona… Bola to ona? Nie, musel to byť niekto iný… Kto? Koho schovával pod perinou? Do riti, nemal gule ani na to, aby sa tam pozrel, ale čo ak nechcel vidieť, čo sa tam ukrýva? Keby to bola Gabriela….

Nie, teraz, keď sa tak na ňu pozeral, túžil na ňu vyliať vedro plné horúcej mydlovej vody. Bola zúrivá, musí jej na to niečo povedať, lebo sa jej začne tvoriť pena okolo úst.

,,Dobre,“ odpovedal celkom kultivovane. ,, Súhlasím s vami, je to moja vina, teda AJ moja vina. Takže čo budeme robiť?“ odkašľal si a trochu pohodlnejšie sa usadil. Doteraz bol ako v kŕči.

,,Na to som sa predsa pýtala ja.“ Gabriela sa trochu upokojila a narovnala. V momente sa jej mokré vlasy nalepili na tričko a celé ho zmáčali hnedou tekutinou. ,,Dočerta!“ zahrešila, keď zbadala spúšť okolo seba a prešla okolo stola ku kuchynskej linke, aby to trochu upratala. Hnevalo ju, že sa ten prekliaty chlap vôbec nesústredí na to, čo mu hovorí. ,,Takto nemám vo zvyku vyvádzať. Stáva sa mi to výlučne len pri vás,“ hundrala si popod nos, takmer ju ani nepočul. Prešla k stolu, utierala si mokré vlasy s rovnako mokrým tričkom, ktoré sa jej zatiaľ nalepilo na prsia a jej presvitali bradavky.

Viktor pri pohľade na tento výjav len prevrátil očami a pozrel sa radšej úplne iným smerom. Niekde do bezpečia kuchynskej linky. Posadla ho. Inak si to nevedel vysvetliť. Určite je to bosorka a pred ním sa len hrá na obeť. Pritom tajne láka mužov do svojho domu pod zámienkou strašidelných udalostí, svoje obete vystraší, zneužije, uvarí a nakoniec rituálne skonzumuje ich orgány.

Hmm, zamyslel sa a pravým ukazovákom si poklepal po brade. To je dobrý námet na ďalšiu knihu a bude sa volať Bosorkino osídlie nerestí. No jasné, to by sa ti páčilo Kvintuss, morbídne erotické zneužívanie čarodejnicou s nebesky anjelskou tvárou. Fantasmagória.

,,…a možno by sme im mohli zavolať, nech sa na to prídu pozrieť.“

Jej hlas sa mu zarýval prudko pod kožu, ale on už bol v predstavách niekde v príbehu plnom násilia, krvi a sexu.

,,Kvintuss!“ konečne sa jej podarilo získať jeho plnú pozornosť. ,,Kde ste zmizli?“

,,Celý čas som tu.“ Odkašľal si a povedal to čo najnevinnejšie. ,,Nikam som neodišiel, len som uvažoval o novej knihe.“

,,Vy už, preboha, nič nepíšte, maximálne tak turistické mapy!“ Zložila si ruky na prsiach, čím vlastne Viktorovi urobila službu, pretože ukryla svoje prednosti.

..Ešte sme sa nestihli spamätať z vášho posledného veľdiela a už v hlave píšete ďalšie. Nonsens!“

,,Tak čo ste to vraveli?“ ignoroval jej štipľavú poznámku, pretože sa mu zdala irelevantná a rovnako ako ona, prekrížil si ruky na prsiach a prižmúril oči.

V momente, ako to urobil, sa s rachotom otvorili všetky kuchynské dvierka na skrinkách s takou silou, až ich oboch odhodilo na zem ďaleko od stoličiek, na ktorých sedeli. Obaja prudko dopadli na zem. Vyrazilo im to dych. Ešte sa nestihli spamätať z jedného nočného dobrodružstva a evidentne sa začalo ďalšie.

komentár: 1