Andrea BercikUž sa bojíte? Ak náhodou nie, čoskoro za začnete. Pokiaľ ste nestihli úvodné kapitoly, nezúfajte. Prečítať si ich môžete priamo tu.
Ak sa však už máte všetko prečítané a neviete sa dočkať napínavého pokračovania rukopisu spisovateliek Liny Frankovej a Magdalény Pirožekovej, nech sa páči, 8. kapitola.
8. kapitola
,,Kde ste ma to zaviedli?“ zašepkala, keď si sochu prezerala zblízka.
Ak sa nemýlila, tak pochádzala približne zo štvrtého storočia pred naším letopočtom, ale nevedela to určiť s úplnou presnosťou – musela by tento artefakt preskúmať dôkladnejšie. Chýbalo síce ešte množstvo detailnejších prvkov, ktoré si zub času vzal ako svoju obeť, ale… Ale ako je vôbec možné, že má pod domom ukrytú takú dávnu históriu? Mala by mu prezradiť, že je staršia, ako sa domnieva, a musí ju pekne krásne nahlásiť na príslušné miesta a pustiť si do súkromia skupinu archeológov? Veď ho porazí!
,,Toto…“ rozhliadol sa vôkol seba. ,,Je miestnosť, o ktorej viem len ja, majiteľ ktorý mi tento dom predal a teraz už aj vy. Bohužiaľ,“ zašomral Viktor.
Chytil jednu zo zaprášených fliaš z police a pretrel etiketu, chvíľu pouvažoval, no potom ju vrátil späť. Chce to niečo silnejšie, inak tam hore stratí svoju dôstojnosť.
,,Budem sa tváriť, že som nič nepočula a varujem vás, ak mi o tejto miestnosti nepoviete viac, tak sa do nej nasťahujem!“ Vyhrážala sa mu a zabralo to, lebo sa dal do rýchleho vysvetľovania.
,,Bola tu už odjakživa a v skutočnosti to nie je miestnosť, ale časť spleti chodieb a katakomb. Viedli všade možne a v podstate nik nevie kam… teda nik živý, ak mám byť presný. Dokonca ani bývalý majiteľ mi k tomu nevedel povedať viac.“
,,Oooo, to je fascinujúce…“ Gabriela len tak žiarila. Chodila po miestnosti a opatrne skúmala každú jednu tehlu. ,,Kedysi vybudovali tajné chodby, najmä z hradov v podzemných katakombách, dlhé aj niekoľko kilometrov. Takto sa panstvo vykrádalo zo svojich obydlí, aby ho nik nezbadal a keďže boli chodby pod zemou, tak to nemuselo robiť ani pod rúškom noci… čo bolo úplne skvelé. Napríklad v štrnástom storočí sa…“
,,Ušetrite ma, prosím vás, týchto teleportácii do minulosti…“ zahriakol ju Viktor mávnutím ruky.
,,Nenapadlo vám, že by to mohli byť aj brány do pekla?“ podpichla ho, načo ju prebodol pohľadom.
,,Vidíte tamtú stenu?“ ukázal na jednu zo stien po Gabrielinej pravici.
Vyzerala normálne, ale hneď zbadala, že nie je pôvodná. „Dal som ju vymurovať zámerne, aby som zamedzil prístup z aj do katakomb. Nie som poverčivý, ale nechcem bývať nad spleťou chodieb, ktoré vedú neviem kam a najmä ak to nemám v pláne zisťovať.“
,,Nikdy vás to nezaujímalo?“ zvolala prekvapene a dala sa do skúmania múru, či sa náhodou nenájde aspoň malá škáročka, cez ktorú by sa mohla pozrieť na druhú stranu. ,,Veď to je hanobenie…“
,,Žiadne hanobenie,“ zastavil ju skôr, než začne zase filozofovať. ,,Je to môj dom, môj suterén, moja pivnica, moje katakomby a moje rozhodnutie. Takže logicky vyplýva, že….?“ nabádal ju, aby sa pokúsila dokončiť jeho vetu.
,,Z toho vyplýva, že ak vám odtiaľ raz niečo vylezie, tak môj problém to nebude. Alebo si myslíte, že nejaké nadpozemské bytosti zastaví múr z kameňa a tehál? Spamätajte sa, Kvintuss, to ste toho u mňa doma nezažili už dosť?“
,,Máte príliš bujnú predstavivosť,“ odfrkol posmešne. Nechcel si priznať, že ho dala dole ako pubertiaka. ,,Táto stena tu je na to, aby…“ pristúpil k nej a položil na múr ruku, aby dal dôraz na svoje slová.
No v momente, ako sa jeho dlaň dotkla tehál, ucítil, akoby ho to celou silou vtiahlo dovnútra a on sa z neznámych dôvodov ocitol na druhej strane múru.
Pokračovanie na ďalšej strane.
tlačová správa
[…] kapitola […]