Andrea BercikVšade vládla tma. Viktor tam len stál a vydesene sa okolo seba obzeral. Nechápal, čo sa to práve stalo. Kde to je a ako sa sem dostal? Prudko dýchal a snažil sa oči privyknúť na tmu, aby sa aspoň trochu zorientoval. Celý sa ohmatal, nič mu nechýbalo, ale nemohol sa predsa len tak dostať cez stenu!
,,Čo sa to tu, do riti, deje?!“ povedal do tmy. Znelo to ako výstrel.
Odrazu začal rozoznávať tvary, videl kamenné klenby, oblúky a stĺporadie. Už vedel, kde je. Ale stále nevedel, ako sa sem dostal. Tmavé oblúky namiesto zárubní a v nich ničota. Vystrašene cúvol, lebo v jednej klenbe sa objavilo slabé mihotajúce sa svetielko. Veľmi chabé, ale v tej tme žiarilo čoraz viac – ako reflektor. Ovanul ho chlad a celé telo mu posiali zimomriavky. Odniekiaľ začul sykot a ťahavé zvuky. Trhol sa a prudký závan ho odvial dozadu ako pierko. V momente, ako narazil na stenu, vtiahlo ho to do seba a on sa odrazu objavil späť na správnej strane steny v miestnosti s Gabrielou.
Vystrašene odtiahol ruku preč a pritlačil si ju k hrudi. Cúvol o dva kroky dozadu a neprestával civieť pred seba.
,,Čo je?“ oslovila ho Gabriela, keď tak zrazu narazil do podstavca so sochou, ktorú predtým skúmala. ,,Dávajte pozor!“ zvolala a rýchlo pribehla k podstavcu ratovať čo sa dá, aby socha neskončila na zemi. Išlo o veľmi vzácny artefakt. Asi by Kvintussa s niečím udrela, ak by sa rozbil. Ten človek si vôbec neuvedomuje, čo to tu má za poklady a úplne svojvoľne si ich devastuje a dehonestuje. Opatrne ju položila niekam inam, len nie na ten podstavec, ktorý bol stále príliš blízko nebezpečenstva.
,,Videli ste to?!“ zvolal šokovane a neprestával zízať na stenu. ,,To… tam… toto… bol som tu a potom… som nebol…“ stále sa držal za ruku a stláčal ju, až sa mu rozširovali nozdry.
,,Čo či som videla? Celý čas ste boli vedľa mňa, videli sme obaja to isté.“ Evidentne ho čosi vydesilo na smrť a teraz sa už začínala báť aj ona. ,,Viktor.“ Opatrne mu položila ruku na rameno, na čo on poskočil, akoby ho kopla elektrina.
,,Nechytajte sa ma!“ takmer zo seba vypľul. Rýchlo ju obišiel a doslova vybehol z miestnosti. ,,Museli ste to vidieť! To čo ja! Veď som vám zmizol z očí a…“ vravel počas toho, ako kráčal hore schodmi, s ňou v tesnom závese.
,,Po celý čas ste boli pri mne. Nie som slepá. Stáli ste vedľa mňa, dotkli ste sa steny a…“
,,A potom som sa ocitol na druhej strane!“ prudko sa k nej v kuchyni otočil a ona vystrašene cúvla, až narazila do dverí za sebou. ,,Bol som tam. Videl som to… tie chodby a to svetlo…“ nervózne si prstami prehrabol vlasy, až si ich mal chuť všetky vytrhať. ,,Nesnívalo sa mi to, viem že nie… bolo to skutočné… ja… ja som tam bol… celkom sám a…“ pustil sa pochodovať hore-dole po kuchyni.
Ani jednému z nich nedošlo, že zatiaľ čo sa zdržiavajú v kuchyni, v obývačke na nich čakajú médiá, ktoré sami zavolali, aby im pomohli. No aj napriek tomu sa veci stále komplikovali.
,,Pijete dosť vody?“ Gabriela si ho obzerala. Vyzeral pološialene a mal v sebe celú fľašu vína, ale kto vie čo bolo v tej elektronickej cigarete!
,,Dávate dosť hlúpe otázky, slečna Augusta, vzhľadom na vzniknutú situáciu,“ zavrčal a prebodol ju pohľadom. ,,Tam dole sa so mnou niečo stalo. Nejako… neviem ako som sa premiestnil na iné miesto a nie, nemám halucinácie,“ ukázal na podlahu. ,,Aj tam vonku. Tam som videl…“ prstom tentoraz ukázal na okno a zatvoril oči: ,,Je úplne jedno, čo som tam vonku videl. Podstatné je, čo sa deje teraz. Nosíte to všade so sebou, musíte odísť!“ vyhlásil nekompromisne a až akosi prirýchlo sa upokojil. Ale to len navonok, pretože vo vnútri horel hnevom, strachom a pocitom nespravodlivosti.
,,Prosím?!“ zvolala Gabriela a nemohla uveriť tomu, čo počula. ,,Teraz ma vyhadzujete?! Sme v tom spolu, ideme teda obaja,“ vyhlásila a vykročila späť do obývačky.
Cestou prekračovala črepiny rozbitých zrkadiel, ktoré ležali v kôpkach na zemi a dávala si pozor, aby sa neporezala.
,,Obaja?!“
,,Áno, obaja. Ako vidíte, už to ide viac po vás ako po mne. Ja nevidím to, čo údajne vidíte vy. Čo sa tam dole teraz stalo, sa stalo vám a nie mne. Takže ak odídem, časť z toho celého aj tak ostane s vami a nie so mnou.“
Gabriela vošla so miestnosti, v ktorej na nich čakali prekvapená Lesia a Damián, ktorý stál pri Viktorovom korešpondenčnom stolíku s poznámkami a bez hanby si ich obzeral.
,,Čo sa deje?“ opýtal sa až príliš nevinne a sladko, keď Viktor s Gabrielou vošli do miestnosti ako tajfún a fúria. ,,Nechali ste nás tu čakať a my by sme si radi robili práci, za ktorú nás platíte. Ak dovolíte.“
,,To môžete, ale toto nie je dom, v ktorom by sme mali byť,“ vyhlásil Viktor, pristúpil k nemu a vytrhol mu svoje poznámky z ruky.
,,Chcete ísť do svojho domu, Gabriela?“ pokojne sa opýtala Lesia a vstala.
,,Nie!“ povedala Gabriela.
,,Áno!“ skočil jej Viktor do reči. ,, Bolo by viac ako vhodné, ak by sme opustili môj dom a premiestnili sa do skutočného dejiska celej tej maškarády. Čo poviete?“ celý čas hovoril strojeným a zároveň povýšeneckým hlasom. Napravil si oblečenie, založil si ruky za chrbát a v strnulom postoji čakal, kým sa všetci poberú kadeľahšie.
,,Súhlasím,“ prekvapila všetkých zúčastnených Lesia. ,,Bolo by viac ako vhodné presunúť sa tam, kde to celé začalo a cestou mi môžete porozprávať o tom, čo sa udialo v suteréne.“ Hovorila zasneným hlasom pretkaným tajomnom s jemným nádychom ozveny a oni si až teraz uvedomili, že znel, akoby človeka hypnotizoval.
Lesia si vo vnútri vydýchla. Má ich aspoň trošku omotaných okolo prsta. S tým suterénom konečne naplno upútali ich pozornosť. To, že ich po celý čas Damián potajomky sledoval, si nechajú pre seba. Patrilo to predsa k ich práci. Každý má svoju úlohu jasne danú, dôležité preto bolo zahrať ju čo najdôveryhodnejšie.
,,Ako viete?“ habkala Gabriela. Azda ich počuli? A možno videli? Videla Lesia to, čo videl Viktor?
,,Porozprávame sa o tom cestou,“ navrhla Lesia a nepohol sa jej pritom jediný sval na tvári. Akoby k nim prehovárala zo svojho vnútra. ,,Cítim, že to, čo tu dnes odznelo, nie je ani zďaleka všetko a obaja viete viac, ako si v skutočnosti myslíte. Musíte sa len otvoriť tajomnu a prijať ho v takej miere, ako je potrebné.“
,,Lesia je múdra a vidí, čo iní vidieť nechcú,“ spustil svoj chválospev Damián a dôležito k nej pristúpil. ,,Nemá preto cenu čokoľvek popierať a tajiť. Tieto zrkadlá…“ ukázal na črepiny naokolo ,,tieto črepiny vypovedali viac, ako bolo potrebné.“ Svoje divadielko hral naozaj presvedčilo.
Škoda len, že Viktor mu neveril ani nos medzi očami a podozrievavo prižmúril oči. Niečo mu našepkávalo a tentoraz to bolo myslené obrazne, že má mať oči na stopkách. No a spisovateľ v ňom si už robil poznámky a Damiánovo meno trikrát podčiarkol.
Gabriele sa nechcelo vracať späť do svojho domu hrôzy, no ak chce svoj starý život späť, musia to vyriešiť. Síce sa jej podarilo u Viktora aspoň trochu vyspať, ale takto to ďalej nepôjde. Inak sa z nej stane kočovník nosiaci nešťastie. Nevedela to vysvetliť, no Lesii verila a jej oči toho veľa prezrádzali. Jej žlté jastrabie oči.
Pokračovanie na ďalšej strane.
tlačová správa
[…] kapitola […]