Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Damián už nie je… Gabrielu, Lesiu i Viktora ovládne neopísateľná hrôza. Čo ich čaká, keď ich spoločník pred smrťou vypustil samotného diabla? Ak ste nestihli predchádzajúce kapitoly, prečítať si ich môžete priamo tu.

15. kapitola

V dverách miestnosti, ktorú používala ako skladisko, stál Viktor a neveriacky civel na obskúrne zrkadlo. Topánky mal v rozširujúcej sa kaluži, ako z neho crčala voda, akoby kráčal pešo. Obe ženy boli biele ako smrť. Bolo mu nad slnko jasné, že sa stalo čosi príšerné, čo sa mu bude zle počúvať. V tvárach mali vpísaný údes a po Lesiinej sa navyše liali potoky sĺz, no nevzlykala, akoby si ich ani nevšimla. Najprv si nedokázal v hlave pospájať, prečo vyzerá celkovo tak divne.

„Vy…. vy… ste… už späť?“ trhane zo seba dostávala Gabriela, stále kľačiac na podlahe.

Viktor jej venoval dlhý pohľad, po ktorom veľmi prosto, no o to ráznejšie, vyslovil:

„Nedokázal som ťa opustiť. V polovici cesty som obrátil auto. Došlo mi, že… že sem patrím.“

Nemal jej to ako viac vysvetliť. Sám sa v sebe nevyznal. Vyletel z domu v obvyklej mrzutej nálade, nič nechcel viac, ako vypadnúť. Letel autom v ústrety svojmu domovu. Odrazu mu však ruky na volante tŕpli, ťahalo ním, akoby sa volant chystal zvrtnúť a auto obrátiť. Uvedomil si, že celá jeho bytosť ho láka späť, že mu opantáva rozum a srdcom ho vedie nazad do Gabrielinho domu. Došlo mu, že ju opustil a že to nie je správne. Akoby znenazdajky našiel v živote nové miesto. A to miesto bolo po jej boku. Poddal sa nutkaniu a vrátil sa za ňou.

Gabriela sa na neho pozerala ako obarená. Lomcoval ňou tras a zároveň sa jej po tvári na krátky okamih rozlial absolútny pokoj.

REKLAMA

Nedokázal som ťa opustiť…

Lenže potom jej oči skĺzli na predmet, ktorý držal v rukách.

„Čo si to… čo si to priniesol?“ vyhabkala a vôbec si neuvedomila, že prirodzene pokračuje v tykaní, s ktorým Viktor, muž, ktorý sa kvôli nej vrátil, začal.

Akoby si iba teraz všimol, čo vlastne do domu dovliekol, štítivo roztvoril prsty a pustil na zem akési prútie, z ktorého sa rozkotúľali čierne vajcia. Jedno prasklo a z jeho útrob sa vyvalila mazľavá zrazená a zapáchajúca krv.

„Prišiel som zozadu, keďže tam máš odomknuté dvere. Na moje trieskanie na predné dvere nikto nereagoval, zjavne ste boli obe zaneprázdnené,“ podvihol obočie v chabej irónii. „Za domom boli Mavky. Iba tam tak stáli, boli ticho, vyzerali ako nejaké mátohy. Oči im žiarili a neprestávali sa pozerať smerom dnu. Keď ma začali vnímať, ustupovali a syčali na mňa! Potom som si všimol, že po jednej zostalo rozryté lístie a uprostred ležalo toto… táto otrasná vec!“

Radšej zatajil, aká je skutočnosť. Že tam stál a mokol, ohromený zástupom tieňov, ktorým z tmy a závoja lejaku svietili oči, a že z radu syčiacich vyšla tá s hadími vrkočmi, ktorú pozná dôvernejšie, než by si želal. Na prvý pohľad bojovala sama so sebou, roztúžene k nemu naťahovala ruky a striedavo zlovestne cerila zuby. Až v jednej chvíli zhrabla lístie nakopené pri nohách a nenávistne mu ho hodila do tváre, akoby si potrebovala aspoň na sekundu zastrieť výhľad na neho, aby prekonala žiadostivosť a mohla utiecť za družkami. A preto si práve tam, na mieste, ktoré odhrabala, všimol ležať hniezdo so zloveštiacim obsahom.

„Nič to neznamená,“ iba duto hlesla Lesia.

„Akože nič?“ nechápal. „Podľa mňa to vyzerá ako jasný dôkaz, že na dome leží zdrvujúca kliatba. Už len nájsť vinníka!“

„To Damián…“ Iba mávla rukou, stále prapodivne odosobnená a zároveň plačúca.

Viktor si uvedomil, že sa muselo odohrať čosi hrôzostrašnejšie, ako si vôbec dokáže predstaviť. Obe vyzerali, akoby upadli do šoku. A Lesia navyše…

„Vaše vlasy sú dlhé a ryšavé…“ náhle ohromene hlesol, keď mu konečne došlo, čo sa mu na nej nezdá.

„A Damián…!“ až teraz sa jej zachvel hlas. „Damián je mŕtvy.“

Pokračovanie na ďalšej strane.

1 2 3 4 5