Nebezpečenstvo číha na každom kroku. A nielen od nadprirodzených bytostí… Ak ste nestihli úvodné kapitoly, nezúfajte. Prečítať si ich môžete priamo tu.
- kapitola
- kapitola
- kapitola – začiatok a pokračovanie
- kapitola
- kapitola
- kapitola
- kapitola
- kapitola
- kapitola
- kapitola
- kapitola
- kapitola – začiatok a pokračovanie
13. kapitola
Damiánom lomcovalo veľké množstvo pocitov. Strach sa striedal s hnevom a ten zase s nenávisťou. Tá suka sa mu odvážila postaviť! Jemu! Tvári sa, akoby ju osvietilo a odrazu videla jasnejšie. Akoby videla to, čo dovtedy nie. Somarina! To on ju stvoril. Vďaka nemu je teraz tým, čím je a keby nebolo jeho, stále by predávala pukance v kine! To on ju vytiahol z biedy na výslnie.
Čo to naňho hrá? Snaží sa ho vydesiť? Aj to zrkadlo, aj za tým je ona? A ako sa jej podarilo rozbiť kryštálovú guľu? Prebehol mu mráz po chrbte.
Kráčal chodbou za Lesiou k schodisku ako poslušný psík, čo ho hnevalo najviac. Cítil sa ponížený. Chcela ísť za Viktorom a Gabrielou, plná poznania sa niesla chodbou k schodisku ako pávica. Bojoval s nutkaním zhodiť ju z tých schodov, ale mal tu svedkov. Toto by mu len tak neprešlo.
,,Tvoje myšlienky sú temné a zlé, Damián,“ prehodila cez rameno smerom k nemu.
,,Ty už teraz vieš dokonca čítať myšlienky? Fascinujúce,“ precedil posmešne pomedzi zuby a opäť sa pohrával s myšlienkou sotiť ju dole.
,,Nie, ale tvoj pohľad mi do chrbta vyrýva rany ako hrot dýky,“ odpovedala mu pokojne, akoby konverzovali o recepte na hrachovú polievku.
Damiána až striaslo. Poznala ho veľmi dobre a on cítil, že ju stráca. Vzďaľuje sa mu. Blížil sa koniec hry a on ešte nebol pripravený vyložiť všetky karty.
,,Toto už nie je hra, Lesia,“ pripomenul jej.
,,Nie, nie je. Toto je skutočné a čakajú nás ešte kruté chvíle, Damián, si na to pripravený?“
***
Damián sa sotva pohol, dlaň mu kĺzala po zábradlí schodiska.
Nenávisť v ňom sa stupňovala, zvýrazňoval ju pocit hanby, pre ktorú by hádam vedel aj zabíjať, len aby ju vymazal zo svojej mysle.
Bezodná priepasť negativity, ktorá sa v ňom rozliala ako jazero odrážajúce temnotu vesmíru, sa rozšírila… až ju čosi zachytilo. Logalo z nej ako z chladivej rieky v horúci deň.
… Damián… ozval sa šepot, sprvu sotva silnejší než sipot hada.
Zovrel zábradlie.
… Damián… počúvaj ma… som tebou a ty si mnou… a teraz počúvaj, čo ti hovorím…
***
Gabriela sedela na okraji verandy vzadu za domom. So zvesenými nohami voľne hýbajúcimi sa vo vzduchoprázdne a opretá o rám nosného piliera strechy verandy si rukami objímala ramená. Potrebovala byť chvíľu sama. Aj keď nikde nebola sama. Neustále cítila prítomnosť niekoho či niečoho, a to ju desilo zo všetkého najviac. Nemohla prestať myslieť na to, čo jej Viktor povedal a neustále sa k tomu vracala. Stále dokola a dokola a dúfala, že na to nájde nejaké logické vysvetlenie. Žiaria jej oči. Okrem toho má v sebe niečo, čím ich k sebe ťahá. Tie bytosti. Tie duše. Vybrali si ju a neuviedli dôvod. Rada by ho poznala, pretože by rada vedela, kto v skutočnosti je. Prečo práve ona? Čo je na nej také výnimočné? To Lesia je predsa médium, nemali by vyhľadávať práve ju? Ona by im mohla pomôcť. Ak je pravda, čo čítala v tej knihe a tie bytosti sú vlastne duše mŕtvych detí… Mavky…
Och Bože môj, zaúpela v duchu a schovala si tvár do dlaní. Zhoršuje sa to a k tomu všetkému aj pekne zamotáva. Pomôž mi, prosím, poslala do neba tichú modlitbu a pevne zovrela v rukách svoj ruženec. Telo jej postupne zaplavovalo teplo a ona sa pomaly uvoľnila. Napadlo jej, že možno sa zajtra zobudí a zistí, že všetko to bol len veľmi škaredý sen. Ale koľko zajtrajškov ešte musí prísť, aby uverila, že je to skutočné?
Zmätenú ženu v tieni zaprášených závesov nepozorovane sledoval ten, ktorý ju videl tak, ako ešte nikto. Aj teraz sa schovala, aby ju Viktor nenašiel. Prečo už dávno všetci neutiekli? Aha… áno, pretože pred tým sa utiecť nedá, uškrnul sa na vlastný nejasný odraz v špinavom okne a striaslo ho od pocitu špiny, ktorý v ňom prevládal, odkedy prekročil prah tohto domu po prvýkrát. To, že si Gabriela nepotrpí na prehnanej čistote tak ako on, pochopil hneď, ako mu povedala, čím sa živí. Ak sa celé dni hrabe v hline, keďže ju jej bývalý priateľ brával na archeologické náleziská, aby „pričuchla“ aj k tejto práci, prehŕňa sa v starožitnostiach, rozbíja a demoluje, tak sa niet čomu diviť. Na rozdiel od neho. On si potrpí na luxus, chorobnú čistotu a hlavne svätý pokoj. Toho sa mu už veľmi dlho nedostáva, čo ho ničilo každým dňom čoraz viac a viac. Potrebuje svoj život späť, akútne … V tejto chvíli by ocenil aj horúcu vaňu vo svojom dome a k tomu posedieť si chvíľu v župane pred kozubom s pohárom dobrého vína za zvukov pukotajúceho ohňa. Z myšlienok ho vytrhol pach zatuchliny, ktorý ucítil zo závesov a striaslo ho. Uvažoval, že by možno stačilo škrtnúť zápalkou a mali by po probléme.
Zamračil sa, keď uvidel, ako Gabriele po líci steká slza. Tá malá kvapôčka si razila cestičku jej zrumeneným lícom a padla až do výstrihu. Ani nevzlykla. Iba tam tak ticho sedela, hľadela na les a potichu plakala. Čo všetko sa v tej žene odohráva?! Prial by si mať schopnosť čítať ľuďom myšlienky. Najmä Gabriele Auguste.
Zahrešil. Toto už nie je o knihe. To, čo sa deje, to, čo zažil v noci a to, čo zažíva Gabriela , už ďaleko presahuje dejovú líniu jeho knihy. Toto nenapísal. Musia to vyriešiť čím skôr. Kým v ňom ešte koluje štipka odvahy, tak to treba využiť. V živote nebol odvážny, pred mesiacom sa dokonca zľakol vlastného tieňa. Teraz však cítil, že v jeho vnútri niečo spí. Niečo, možno niekto, koho ešte nepozná.
Bájky a nezmysly, Kvintuss. Hrdo sa vystrel, pohŕdavo sa pritom pozrel na svoj zaprášený odraz v okne a odišiel. No niečo tam po ňom ostalo. Odraz v okne, tieň s troma žiariacimi očami. Cez okno hľadel priamo na Gabrielu.
Čakal a pomaličky sal jej životnú energiu. Blížil sa čas znovuzrodenia a opäť nadobudne svoju stratenú moc.
Gabriela netušila, že ju niekto pozoruje. Bola zahĺbená do vlastných myšlienok takou silou, že prestala vnímať seba a svoje okolie.
,,Uvažujem nad tým, prečo je takmer celý deň pokoj,“ ozvalo sa jej za chrbtom a ona sa zľakla, až takmer spadla dole z verandy. No s výkrikom ju v poslednej chvíli zachytil pár mužských rúk a usadili ju späť.
,,Zato vy mi nedáte celý deň pokoj!“ zvolala nahnevaná na človeka, ktorý jej takmer privolal mŕtvicu a nebol to nik iný ako sám veľký pán Kvintuss osobne. Odhrnula si záplavu dlhých hustých vlasov z tváre a povyberala pramene z úst, pričom naňho škaredo zazerala.
,,Kde ste sa naučili chodiť ako duch?“
,,Ako duch?“ pousmial sa Viktor a oprel sa o stenu domu.
,,Áno , ako duch, pretože ešte aj ten démon vŕzgal podlahou, keď sa ku mne blížil.“ Konečne sa jej podarilo vyhrať boj so svojimi vlasmi a pokúsila sa ich spliesť do hrubého vrkoča.
,,Chýba vám démon? Alebo len jeho nočné návštevy?“ Viktor si prekrížil ruky na hrudi a pozoroval ju, ako sa hrá s vlasmi. Uvažoval, že keď on je privolávač, teda aspoň podľa Lesie, tak kto je ona? Kráľovná démonických lesných Maviek? Šialené. Ale asi menej ako to, čo sa dialo doteraz. Doteraz boli iba blázon a vyšinutá.
,,Nechýba mi nič z toho, ale chýba mi môj starý život,“ takmer zašepkala a jemu sa zdalo, akoby posledné slová takmer prehltla. Jemne sa jej zachvel hlas a on bojoval s tým, aby ju neobjal. Naposledy, keď sa o niečo také pokúsil, ho poslala do čerta. Sťažka si vzdychol, prevrátil oči k nebu, odkašľal si, a predsa len sa jej rozhodol povedať pár teplých slov.
,,Starý život je minulosťou. Tak ako pre mňa ten môj. Čím skôr sa s tým zmierite, tým lepšie.“
,,Lepšie? Lepšie pre koho?“ utrela si nenápadnú slzičku, ktorá sa jej rozkotúľala po líci a opäť pozrela do lesa na miesto, ktoré ju volalo. Počula tú pieseň, počula to volanie, ale bála sa odpovedať.
,,Bude to lepšie pre vás aj pre mňa… no áno, aj pre mňa,“ zopakoval, keď naňho spýtalo pozrela, ,,neustále sa mi pletiete pod nohy, vy a vaše… teda naše problémy. Keďže zlo nikdy nespí, mali by sme si vážiť týchto pár vzácnych chvíľ pokoja, ktoré máme. Okrem toho, že sa navzájom v podstate skoro vôbec nepoznáme, máte plný dom cudzích ľudí, preto nie je priestor na opúšťanie sa.“
,,Ja sa neopúšťam. Snažím sa len prísť na to, kto vlastne som, prečo mi žiaria oči a prečo ma skupina nadprirodzených bytostí…“ rozohnila sa.
,,Mavky.“
,,Čože?“ zvolala, keď ju prerušil.
,,Sú to Mavky,“ opravil ju. ,,Tak ako povedala Lesia. Tie bytosti sa volajú Mavky. Stratené duše, ktoré si vás z nejakého dôvodu vyvolili.“
,,Áno, máte pravdu,“ priznala a vstala. ,,Ale prečo chcú práve mňa? Spomínam si, že ste vraveli, že aj im žiarili oči.“
Pridajte komentár