Od O hodinu neskôr Viktor naozaj odišiel, celkom sám, do blížiacej sa noci. Gabriela sledovala cez okno vo vstupnej hale, ako nastupuje do auta. Ťažko si vzdychla, keď sa jeho auto stratilo z príjazdovej cesty. Otočila sa tvárou k chodbe a sťažka preglgla. Bola celkom sama. Teda takmer. Lesia bola prevažnú väčšinu dňa zavretá vo svojej izbe. Vychádzali z nej čudné zvuky, hlasy a dym. Niekoľkokrát stála pred dverami jej izby, ale nikdy nenabrala odvahu zaklopať a vojsť dnu.
A Damián? Ten si žil svoj vlastný príbeh. Sem-tam sa objavil, prehodil s ňou pár slov a opäť zmizol. Nemala z neho dobrý pocit a prišlo jej, že jeho existencia v dome je úplne zbytočná. Momentálne vkladala obrovskú nádej do Lesie, pretože jej plne dôverovala. Videla, že im chce skutočne pomôcť. Gabriela cítila, akoby boli prepojené. Oveľa intenzívnejšie to bolo, keď sa nachádzali v jednej miestnosti.
Opäť sa rozhliadla po chodbe. Zdala sa jej taká cudzia. Padnuté a rozbité obrazy, prevrátený nábytok, vytrhaná omietka… to všetko upratala. Ostali len vyblednuté miesta na stenách, ktoré boli posiate škrabancami, akoby od obrovských pazúrov. Krok za krokom pomaly prechádzala chodbou do kuchyne, z ktorej sa v jednu noc stalo hlavné dejisko nadprirodzených a desivých udalostí. Ešte teraz, keď si na to spomenula, jej prechádzal mráz po chrbte. Kráčala a rukou prechádzala po stenách a snažila sa spomenúť si, prečo si vybrala práve tento dom. Bol iný, dýchala v ňom história a rozhodne mal svoj príbeh, ktorý chce časom spoznať. Vždy ju to ťahalo k starým veciam a artefaktom. Chcela im vrátiť, o čo ich zub času pripravil.
Zastala pred kuchynskými dverami, ktoré ničím nepripomínali udalosti predchádzajúcich dní. Najprv sa zhlboka nadýchla a otvorila. Vŕzganie pántov jej trhalo uši. S prižmúrenými očami vstúpila do kuchyne. Miestnosť už bola, samozrejme, uprataná, kuchynská linka umytá a veci v nej uložené v rámci možností, keďže dvierka boli rozmlátené, zásuvky vytrhané a s príborom, ako si dobre pamätala, hral šípky jeden neposlušný démon. Stôl a stoličky, teda aspoň to, čo z nich zostalo, stáli v strede miestnosti, čisté, umyté a opravené. Viktor nebol ani trochu technicky zdatný, väčšinu práce zvládla ona. Zabila tým popoludnie.
Postavila sa do stredu miestnosti, zatvorila oči a započúvala sa do zvukov v dome. Odvšadiaľ cítila prievan. Okná pritom utesnila. Sklo nahradila kartónovými krabicami a plexisklom, ktoré našla pod verandou. Cítila, ako zhora prúdi vzduch, ale nielen odtadiaľ, tiež z boku a zdola. Prekvapene otvorila oči a pozrela sa na podlahu. Nikdy predtým si nevšimla, aby prúdil vzduch zdola. Pod domom nič nie je. Odkiaľ to potom ide? Drevená podlaha zrejme skrývala oveľa viac, ako sa na prvý pohľad zdalo. Odrazu za sebou začula zavŕzganie. Vydesene sa otočila.
,,Zakrádate sa tu celkom sama? To je nerozvážne.“ Damián sa z čista jasna objavil tesne za jej chrbtom. Prezradila ho len podlaha.
,,Som vo svojom dome,“ dostala zo seba nakoniec Gabriela a spravila krok vzad, pretože bol pri nej tak blízko, že sa takmer dotýkali nosmi. ,,Môžem si chodiť kam chcem, aj robiť, čo chcem.“
,,Áno, to je pravda,“ priznal s úškrnom a prezrel si ju od hlavy po päty. Gabriele to bolo vrcholne nepríjemné a z jeho strany neprofesionálne.
