Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Pekne sa nám to zamotáva. Viktora to čoraz viac tiahne ku Gabriele, no sú to čary alebo niečo viac? Ak ste nestihli úvodné kapitoly, nezúfajte. Prečítať si ich môžete priamo tu.

12. kapitola – 1. časť

Damián bol prirodzene zvyknutý očakávať problémy. Bol na ne navyknutý do takej miery, aby z nich zakaždým dokázal obdivuhodne vykorčuľovať a ako bonus ohnúť skutočnosť tak, ako práve potreboval.

Keď na druhý deň kráčal od parkoviska smerom k miestnemu archívu a silný vietor mu šľahal rovno do tváre, v hlave si už splietal obvyklé polopravdy, výhovorky a klamstvá. Ak si bude situácia vyžadovať zahrať zanieteného historika, zvládne to. Teda… jedine, ak by si nezabudol sňať z krku pentagram na dlhej retiazke, ktorý mal preto, aby pred „škrabákom“ a „nočnou tanečnicou“ umocnil dojem, že sa vyzná v okultizme. O chvíľu sa však ukázalo, že lokálny archív s jedinou nadšenou pracovníčkou, ktorú už dlho predlho nikto nenavštívil, nadhodnotil.

A tak tu zrazu stál a hľadel na obstarožnú kartotéku. A dostal sa sem aj s pentagramom na krku, celý v čiernom, v rozhalenom ónyxovo-modrom kabáte, dokonca si zabudol dať z očí dole okrúhle slnečné okuliare, znepokojivo čierne a malé, v ktorých vyzeral ako gróf Drakula, keď ho hral mladý Gary Oldman.

V malej miestnosti sa ocitol sám. Obklopovali ho lístkové kartotéky, neprehľadne značené drevené police siahajúce až po strop a preplnené spismi, knihami, tubusmi a starými novinami, pričom k niektorým sa dalo dostať iba po posuvnom rebríku. Bodku za staromódnosťou dávala všadeprítomná vôňa starého papiera. Na stole potiahnutom klasickým zeleným plátnom ho už čakali listiny, ktoré sa týkali Gabrielinho domu. Ale potom sa vraj môže podľa mien majiteľov prehrabať v kartotéke, ktorá ho navedie k policiam, na ktorých sú označenia vedúce k… – tam niekde sa už stratil a ubezpečil archivárku, že to zvládne.

Damián sa konečne pohol. Zbavil sa čiernych kožených rukavíc, ktoré mal, keďže sa dnes výrazne ochladilo, a napokon si spomenul aj na okuliare. Pomaly si ich stiahol z nosa a archív nadobudol žltkasté a zemité odtiene, akoby sa ocitol na dagerotype potiahnutom hnedastým filtrom. Otočil sa k stolu, kabát si zobliekol a prevesil cez operadlo stoličky, nechal si len šál voľne prehodený cez krk. Pentagram visel pod ním. Sadol si, stolička zapraskala, a pre zmenu si navliekol biele bavlnené rukavice, ktoré mu nachystala archivárka.

„Tak sa na to pozrime,“ povedal si sám pre seba a roztvoril tvrdé papierové dosky.

Do tváre mu zavial ešte silnejší odor staroby. Opatrne sa listov vlastníctva dotkol a prvé, čo si všimol, boli dátumy, odkedy dom jednotlivým majiteľom patril. A hneď potom ho zarazilo, že boli iba dva.

Frederik Tau.

A o celých päťdesiat rokov neskôr…

REKLAMA

Krehký list jemne vytiahol spod prvého. Prst mu zastal na druhom mene.

Krzysztof Klein.

Damián sa zháčil. Čosi sa mu na tom od prvého pohľadu nepozdávalo. Oči mu behali po vyblednutom atramente a ťažko zrozumiteľných archaických výrazoch, ale čoskoro mu došlo, že dvom slovám rozumie výborne.

„Usadlosť“ a „roľník“.

Prekvapene sa oprel, stolička opäť protestne zaúpela.

Tau bol označený ako „obchodník“.

Lenže status Kleina znel „roľník“.

Ako mohol obyčajný roľník prísť k „usadlosti“?

A navyše…! Damián sa upriamil na dátum, keď Klein odkúpil dom od „rodiny Tau“. (Odkúpil! Obyčajný roľník!) Rok 1650!

S opatrnosťou papiere podvihol a pod nimi nenašiel nič viac ako pôdorys domu, keď ho vlastnil Klein. Žiadne ďalšie vlastníctvo? Naozaj? Bude sa na to musieť opýtať archivárky. Prečo sa zdá, že od Kleina už nik dom nekúpil, až kým sa neobjavila Gabriela? Aj keby si ho podalo ešte zopár generácií Kleinovcov, išlo o 17. storočie. Nejaká priepasť, a príliš dlhá, musela vzniknúť. Vzduchoprázdno. A nemali by vlastne po dedičskom konaní vznikať nové listy vlastníctva? Viazané napríklad na jeho synov? Žeby to vzduchoprázdno nastalo už po Krzysztofovi? Prečo po ňom „usadlosť“ nik neprebral?

Damiánove rozlietané myšlienky utíchli, keď zostal hľadieť na pôdorys a náčrt fasády. Podaktoré pripojené poznámky svedčili o fakte, že „roľník“ budovu nielenže kúpil, ale aj prestaval. Výsledkom bolo, okrem iného, aj ružicové okno a priestory za ním.

Pozornosť mu preputovala po doske stola až k odstrašujúco veľkej kartotéke.

Prečo tu vlastne som? spýtal sa odrazu v duchu sám seba. Stačilo predsa ďalej ísť vychodeným chodníčkom, akúkoľvek informáciu si vymyslieť a podať ju ako fakt.

Lenže sústredenie, ktoré sa v ňom prehlbovalo, mu utišovalo chaos v hlave. A ten chaos a hluk, ktoré sa mu urputne žiadalo umlčať logikou, sa v ňom usadili už včera. Keď pochopil, že zažil prvé rozumom nevysvetliteľné udalosti vo svojom živote! Áno, on! Certifikované médium! Aká irónia.

Potreboval skrátka vypadnúť, nadýchať sa čerstvého vzduchu a aspoň na chvíľočku odviesť pozornosť inam.

„Čert aby bral tento mizerný prípad!“ povedal si odrazu nahlas. „Bodaj by som si radšej ruku odhryzol, než vliezť do jej domu!“

Ale už bolo neskoro plakať nad rozliatym mliekom a nemienil si naštrbiť reputáciu žiadnou nespokojnou „klientkou“. Nato s Lesiou až pridobre zarábali.

Damián si nahlas a sťažka povzdychol. A potom sa premiestnil ku kartotečnej skrini.

***

Pokračovanie na ďalšej strane.

1 2 3