Andrea BercikO pol hodiny zliezol z vratkého rebríka na kolieskach s knihou viazanou v polnočne tmavej koži. Žiaden titul, autor, razba, či iné špecifikácie. Ale z akéhosi dôvodu súvisela s Kleinom.
Položil ju na stôl a sadol si k nej. Otvoril ju len tak v strede a keď chrbátik zapraskal, takmer sa previnilo prikrčil. Ale iba takmer. Zívali pred ním prázdne zažltnuté listy. Čo to…? Ale potom si všimol, že práve prvá polovica je ručne popísaná.
Damián náhodne listoval. Na myseľ sa mu znova znášala blažená tíšina. Postupne rozpoznával výrazy. I keď sa rukopis menil, zostával až pedantne úhľadný a krasopisný.
Pred očami sa mu striedali podivné slovné spojenia a čoraz viac si získavali jeho pozornosť.
„Svätojánska noc“… „dokázala vyletieť komínom“… „povedal, že bazilišok“… a potom „démonom zvaným Matz“… a tu dokonca „s krvou nepokrstencov“… „k tancu im hral samotný diabol“…
Diabol?!
A k tomu samé ženské mená.
Gerthruda Wachova, Orthia Swerthova, Lucja Thal. Anna… Klára… Elsa…
A potom zrazu!
Damiánov ukazovák zastal na mene Krzysztof Klein.
Jediné mužské meno v záplave ženských.
Damiána premohlo akési trpké zmierenie, akoby mu podvedomie už vopred našepkávalo odhalenie, ktoré na neho práve svietilo čierne na bielom.
„Takže tak,“ zašepkal, keď mu konečne naplno došlo, čo objavil. Fascinujúce!
Dokonca sa neubránil plamienku skutočného záujmu.
Venoval stránke posledný pohľad. Ukradnúť alebo kopírovať? Odsunul stoličku a postavil sa.
Nie, dnes bude za slušného. Koniec koncov, ako by reštaurátorke vysvetlil, že vytrhol stránku zo starožitnosti a slobodne s ňou odkráčal z archívu?
Stiahol si bavlnené rukavice a pobral sa za archivárkou.
***
Pokračovanie na ďalšej strane.
tlačová správa
[…] kapitola – začiatok […]
[…] kapitola – začiatok a pokračovanie […]