Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

„Krzysztof Klein. Priznal účasť na sabatoch so samotným diablom. Jednej noci sa jeho posteľ zmenila na obrovského čierneho okrídleného baziliška, ktorý ho na svojom chrbte preniesol rovno k diablovi,“ zdvihol Viktor pohľad. „Musíš si uvedomiť, že obvinených podrobovali neľudskému mučeniu, takže si napokon vymýšľali hocijaké a hlavne divoké historky, aby potešili inkvizítora…“

„Čítaj ďalej!“ skočila mu Gabriela netrpezlivo do reči.

„Iste… okrídlený bazilišok.“ Sklonil hlavu. „Uzavrel s diablom dohodu. Detské duše, najlepšie také mladé, že ešte šlo o duše nepokrstencov, za bohatstvo. Upísal mu aj vlastnú dušu. Odvtedy v dedine mizli deti. Čerstvo narodené alebo potulujúce sa, osirelé, ktoré nikdy nemal kto pokrstiť. Záver…“ Ruka s papierom mu ochabla, zrazu sa tváril previnilo. „Upálený na hranici.“

Gabriela bezvládne klesla späť na pohovku.

„Môj dom obýval bosorák. Skutočný bosorák! A ty čo sa tváriš, akoby mali postaviť na hranicu aj teba?“

Viktor rozčarovane krútil hlavou. Najradšej by papier roztrhal na márne kúsky, takú veľkú odozvu v ňom vyvolal.

„Ja som… som… privolávač,“ vydýchol a pôda pod nohami sa mu zasa raz otriasala. Nebol schopný ustáliť sa a prijať svoje nové ja. „Vídam mŕtvych, privolávam ich. A moja imaginácia…“ Roztržito si prstami prehrabol vlasy. „Moja imaginácia spôsobila tvoju katastrofu. Skrátka sa s tým nedokážem zmieriť. Zo všetkých povolaní na svete som si musel vybrať práve povolanie spisovateľa! A pritom s najväčšou pravdepodobnosťou ani nemám dar fantázie, skôr iba zachytávam záblesky z druhého sveta!“ Udrel si dlaňou do čela. Dvakrát. Trikrát.

„Prestaň,“ šepla Gabriela a opäť sa postavila. Jeho zmučený výraz ju oberal o kyslík. Zvieralo jej hruď.

„Tentoraz som spracoval čosi skutočné, až do tej miery, že som ich privolal späť! Diabla, sedliaka, alebo čosi ešte strašnejšie – oboch! A ty si sa len nevinne ocitla v mizérii, ktorú som ti vyskladal do stoviek strán, na ktorých ešte aj zarábam! Iba žiješ v dome toho zlosyna, v dome, do ktorého som ti prinavrátil pekelné sily! Nie Damián! Ale ja! Nebyť mňa, nemá sem čo vpustiť!“

Gabriela sa, sledujúc jeho zdrvujúce sebaspytovanie, sotva udržala na mieste. Bola si vedomá skutočnosti, že nebyť prítomnosti tej podvodníčky, znova by ho objímala. Síce mu neustále vyhadzovala na oči, že je za všetkým práve on, no keď sa pravda potvrdila, netúžila viac po ničom, ako podeliť sa s ním o trápenie.

„Svedectvo o jeho činoch sedí s víziou, ktorú som mala, keď som prekročila prah domu!“ Lesia do Viktorovho súženia vtrhla tak horlivo, až oboma šklblo.

Len čo sa k nej Gabriela obrátila, všetka neha v tvári, ktorú venovala Viktorovi, sa nenávratne stratila.

„Že vy vôbec ešte máte odvahu otvárať ústa!“

„Nie, prosím, nezačínajme znova! Verte mi, nikdy som nehovorila pravdivejšie, ako práve teraz,“ úpenlivo zaprosila o pozornosť a čo najrýchlejšie pokračovala: „Moja vízia bola skutočná, sami ste predsa videli, že ma doslova zrazila k zemi! Zbohatlícky sedliak vkladal dieťa do pazúrov akejsi trojokej príšery!“

„Tri oči?“ spozornel Viktor. Znenazdajky sa mu v spomienkach vynoril obraz zrkadla v Gabrielinej izbe. Keď sa po ňom rozbiehala ľadová srieň, zostali na ňom iba tri body v úrovni jeho tváre. „Tri oči,“ zopakoval, akoby hovoril sám so sebou. „Dve démonické, jedno sedliakovo.“

„Diabol pohltil jeho dušu…“ vydýchla Lesia. „Takže bojujeme proti samotnému pánovi pekla?“

„Diablov je neúrekom,“ odmerane podotkla Gabriela. „Každý z nás má svojho.“

„Aj svoje peklo…“ trpko dodal Viktor. Zdalo samu, že svoje osobné peklo práve prežíva. „Privolal som späť pekelnú príšeru, ktorou sa Klein nechal zožrať pre jeden krátky život v blahobyte.“

Pokračovanie na ďalšej strane.