Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Zatiaľ prešli do obývačky. Lesia najprv iba nakukla. Gabriela sedela na žltej pohovke a hľadela do prázdna. Viktor práve rozsvecoval trojramenný svietnik v okne. Kým totiž zbehla dolu, svetlá nad hlavou jej zhasli. Blýskavica vyvolaná zlovoľnými mocnosťami svojou silou vyrazila poistky. Chápala, že Viktorovi sa momentálne nechce blúdiť domom, aby elektrinu znova nahodil. Sama sa ľakala aj svojho tieňa.

Lesia uvažovala, aký prístup zvoliť. Ale možno jej už teraz nezostával iný ako rázny. Vovalila sa do obývačky ako veľká voda, líca jej medzitým uschli od sĺz. Zamávala papierom.

„Prepáčte, ale skrátka si ma musíte vypočuť! Rozumiem vám, že som odteraz…“ zhlboka sa nadýchla a Viktor, obkolesený žiarou mihotavých plamienkov, sucho skonštatoval: „Persona non grata.“

„Áno, áno!“ napodiv súhlasila. „Som nežiaduca osoba a s pokorou svoje nové zaradenie prijímam.“

„Nehrajte mi na city, Lesia!“ v sekunde sa napružila Gabriela. „Ak sa domnievate, že je vhodná chvíľa vylievať si srdce, aby sme si nakoniec padli do náručia, tak ste na veľkom omyle. Uvedomujete si vôbec, čo ste naozaj spôsobili?“

„Uvedomujem,“ hlesla.

Gabriela sa postavila. Z očí jej sršali hromy-blesky ako za oknami.

„Skutočne?!“ zvýšila hlas. „Nielenže ste do všetkého vniesli ešte väčší zmätok, vy ste ma doslova vrátili na začiatok! Neviem ani o zrnko viac ako predtým, ako sa z bahna, v ktorom sa topím, vyhrabať, a dokonca je to vďaka vášmu drahému, keďže ste boli taká zohraná dvojica, ešte horšie!“

„Damián bol násilnícke zviera, od miláčika mal ďaleko!“ Lesia sa tiež ozvala o čosi zvučnejšie.

Rozhostilo sa krátke, prekvapené ticho. Gabriela si vybavila, ako ju naposledy schmatol a striaslo ju odporom. Lesia okamih využila a znova zamávala papierom.

„Nech už bol akýkoľvek, aspoň raz si svoju prácu urobil poriadne. Damián v archíve našiel dôležité informácie,“ vošla Lesia hlbšie do obývačky. Vnorila sa do tmy, na ktorú sotva stačil jeden svietnik. Obalila ju úzkosť. Gabriela sa objala rukami a odvrátila sa.

„Už vám neverím ani nos medzi očami!“

„Nechcem od vás, aby ste mi okamžite všetko odpustili, teraz vás iba prosím – aspoň nahliadnite.“

Gabriela sa na ňu však odmietala čo i len pozrieť. Ale Viktor nezvládol nápor zvedavosti a vykročil jej v ústrety.

„Dajte to sem!“ príkro sa ozval a vyšklbol jej papier z ruky.

Odkráčal k svietniku a nastavil si papier k svetlu. Čelo sa mu zvraštilo sústredením, keď sa začítal. Zopár minút vety potichu študoval. Gabriela ho po očku sledovala.

„Toto je kópia nejakých zápisníkov, čo našiel v archíve?“ zamračil sa na Lesiu.

„Vyzerá to tak,“ pokrčila plecami. „Stratil to hore v chodbe, práve som to našla. Je to obojstranná kópia, ale na druhej strane je pôdorys domu a mená vlastníkov.“

Viktor strelil pohľadom po Gabriele.

„No čo…?“ nakoniec to tiež nevydržala.

„Gabriela, vyzerá to ako nejaká stredoveká databáza svedectiev a priznaní. Ide o usvedčené bosorky, možno z jednej oblasti. Meno. Prehrešok. Záver: Upálená na hranici. A svieti medzi nimi jedno mužské meno, ktoré je spomenuté aj pri pôdoryse tvojho domu…“

„Pomaly, prosím ťa, už som uťahaná ako kôň. Ešte raz. O čo ide?“ Pomasírovala si spánky, akoby ju rozbolela hlava.

Pane, čím som si to zaslúžila? Azda nikdy nebude koniec?! dopriala si chvíľku horekovania.

Viktor nahlas interpretoval archaický text.

Pokračovanie na ďalšej strane.