Od V osobe fotografky Michaely Eliáš sa snúbi nielen kreatívec, ale aj psychologička, manažérka či marketérka. A občas aj šašo, aby z ľudí dostala tú správnu emóciu. V rozhovore prezrádza, prečo nefotí nahých mužov, že tie najkrajšie ženy chcú najviac retuše, ale aj to, prečo ju dokážu dojať fotografie jej vlastných žiakov. Ako vlastne vzniká dobrá fotka?
Tento rozhovor vznikol bezprostredne po našom spoločnom fotení v tvojom košickom ateliéri. (Článok o ňom si prečítate tu.) Z toho, čo som zažila, mi príde, že tvoja práca je nielen vysoko kreatívna, ale aj technická a psychologická. Ako ju sama vnímaš?
V poslednom čase silno vnímam najmä tú manažérsku zložku – hľadanie zákazok, marketing a hlavne cenotvorbu. Keď učím na kurzoch fotografov, ktorí si chcú vybudovať biznis, stále sa pýtajú na cenu. Neexistuje však univerzálny tabuľkový cenník. U mňa je to súčet výdavkov na moje podnikanie plus to, čo potrebujem zarobiť na súkromný život, verzus obrat, ktorý dokážem vytvoriť. Nesmie mi vyjsť záporné číslo. V našich končinách sa do ceny málokedy podarí zakomponovať know-how alebo pridanú umeleckú hodnotu, mám pocit, že mentálne na to ešte nie sme nastavení.
To je asi odvrátená strana profesie, ktorú nemusí každý ustáť.
Učím dospelých fotografovať už 10 rokov, predtým som šesť rokov učila na strednej umeleckej škole. Približne 70 % ľudí, ktorí začnú s fotením, do troch rokov skončí. Predstavovali si, že získavať zákazky bude ľahšie a že všetky činnosti spojené s fotením nie sú také časovo náročné. Často robia chybu, že odvodzujú ceny od konkurencie, ale každý má iné náklady.
Si fotografka v dvojúlohe. Sama fotíš, ale aj fotku vyučuješ. Čo ťa na práci fotografky najviac napĺňa?
Jednoznačne pekná spätná väzba, keď mi niekto povie: „Vau, na tejto fotke som pekný.“ A potom môj učiteľský aspekt – keď vidím, že sa ľudia posunuli a dokázali nafotiť to, čo si predstavovali, vďaka môjmu vysvetleniu. Napĺňa ma to natoľko, že momentálne nepotrebujem vlastnú voľnú tvorbu. Stačí mi sebarealizácia cez mojich žiakov. Je mi jedno, kto sa pod dielo podpíše, pri výtvarnej tvorbe je dôležitá je spoločná radosť z výsledku.
Pristavme sa najprv pri fotení portrétov. Snažia sa tvoji modely a modelky o dokonalosť? Využívajú retuš vo veľkej miere?
Bizarné je, že z môjho pohľadu práve tie najkrajšie ženy, aké som fotila, majú často so sebou najväčší problém. Mala som klientku s veľkými očami a plnými perami, a aj tak chcela všetko ešte zväčšiť. Pre mňa to bolo absolútne nepochopiteľné. Urobila som to, pretože to bol platiaci klient a vedela som, že jej mám vyhovieť, ale vnútorne som z toho bola smutná. Nikdy som fotku nezverejnila. Mala som pocit, že tej tvári skôr ubližujeme, že ju kazíme. Pre ňu to však bolo presne to, čo chcela. Keď to človek chce, ja to technicky urobiť viem.
Takže body positivity sa nekoná?
Ale koná. Pamätám si, keď ku mne prišla žena, ktorá nemala dvadsať, ani miery 90 – 60 – 90, ale bola podľa mňa neskutočne sexy a charizmatická. Povedala mi, že na fotkách chce mať aj jazvy, aj vrásky, v štýle Petra Lindbergha, a že presne takto ideme fotiť. Myslela som, že vyletím z kože od šťastia. To bolo presne to, čo aj ja sama preferujem. Rovnako to mám aj pri vlastných fotkách. Keď sa fotím sama pre nejaký účel, retušujem sa len minimálne. Občas niečo jemne upravím, ak vidím, že sa vrásky pri konkrétnom svetle ukázali výraznejšie, ale je to naozaj minimum. Ani svoj krivý zub si naschvál nevyrovnávam, pretože to som jednoducho ja. Možno je to aj tým, že už mám štyridsať rokov a moje telo ani tvár nevyzerajú ako v dvadsiatke. Paradoxne sa však mám dnes najradšej za celý svoj život, aj so svojím telom som najviac spokojná.
Ako prelamuješ bariéry u žien, ktoré si neveria?
Snažím sa vytvoriť atmosféru dôvery. Pre krajné prípady mám v zálohe aj Jägermeister. Raz som na mojej večernej fotoškole viedla hodinu fotenia aktu. Bola som z toho nervóznejšia než modelka, lebo som chcela, aby to bolo výtvarne kvalitné, nie erotické. Modelke som pripravila na uvoľnenie ružové víno, ako si priala, no ona vypila pol pohára a ja tri. Nakoniec to však dopadlo super. So ženami sa počas fotenia veľa rozprávam, pýtam sa na ich silné stránky a vysvetľujem, že vhodnou pózou a svetlom vieme vyzdvihnúť to najlepšie. Nedávam dôraz na retuš, ale na samotné fotenie. Počas procesu im stále ukazujem výsledky, komunikujem a sledujem ich reakcie.
Čo alebo koho nefotíš?
Nahých mužov, ak to nie je môj partner. Nemám s tým morálny problém, ale mužské telo mi nič nehovorí, kým nie som zamilovaná, preto ho podľa mňa neviem nacítiť a fotiť. S nahými ženami taký problém nemám. Baví ma pomáhať im vidieť svoju krásu a zvyšovať im sebavedomie. Je to intímna zóna, ale pre ženy je to dôležité, lebo často trpíme komplexmi. Fotenie môže byť aj terapeutické. Mne samej tvorba pomáha liečiť si dušu, keď mám ťažké obdobie.
V minulosti si sa podieľala na fotení dobového seriálu. Sú herci lepšími modelmi ako bežní ľudia?
Áno, ak nemajú maniere, ale spolupracujúci prístup, ako napríklad Janko Koleník. S ním sa mi fotilo skvele. Herci sa fotia ľahko, vedia sa postaviť a hrať. Vtedy neriešim, ako človek vyzerá, ale sústredím sa na svetlo, scénu a detaily. Myslím, že moja konkurenčná výhoda je extrovertná povaha. Som dostatočne drzá na to, aby som ľuďom povedala, čo presne potrebujem, a nebála sa naliehať.
Musí byť fotograf extrovert?
Nemusí. Mám na kurzoch talentovaných ľudí, ktorí majú skvelé nápady, ale nevedia sa predať. Introvert to má v marketingu ťažšie. Pre takýto typ fotografa by podľa mňa bolo jendoduchšie pracovať pre inštitúciu, ktorá mu prácu zháňa, aby on mohol len tvoriť. Ak je človek na voľnej nohe, kontakt s klientom je kľúčový.
Máš vo svojom portfóliu aj niečo netradičné?
Ani neviem. Fotila som na vysokom lešení fresku v kostole počas reštaurovania, na ktoré sa nik iný z tímu neodvážil vyliezť. Alebo som si v obchodnom reťazci pripevnila na nohy pivové prepravky, na ktorých som sa presúvala, lebo som potrebovala byť pri fotení vyššie. Pri fotení som niekedy tak trochu šašo, keď chcem z ľudí dostať tú správnu emóciu.
Okrem vlastnej tvorby vedieš aj certifikované kurzy fotografovania.
Vždy som chcela učiť. Vyštudovala som učiteľstvo výtvarnej výchovy v Banskej Bystrici. Didaktika mi dala veľmi veľa – vďaka nej viem, ako štruktúrovať vyučovaciu hodinu a ako hodnotiť osobný pokrok študenta. Nechcem však odísť z fotografickej praxe, aby som nestratila kontakt s remeslom, ale cítim to tak, že mojím hlavným poslaním v pracovnom živote je vyučovanie.
V tvojom portfóliu sú rôzne kurzy pre začiatočníkov či pokročilých, učíš aj fotiť mobilom či upravovať fotografie. Akí ľudia k tebe prichádzajú?
Veľmirozmanití, od 20 do 80 rokov. Milujem, keď sa stretnú v jednej skupine. Najmä na večernej fotoškole, kde sme spolu pol roka, prežívame spoločné dobrodružstvo. Učíme sa o výtvarných témach a dejinách umenia. Často cez fotku vyplávajú na povrch aj veľmi osobné veci, o ktorých žiaci ani neplánovali hovoriť. Program som postavila podobne ako na „Šupke“, len som ho zhustila pre potreby fotografie. V prvom ročníku riešime základné prvky výtvarného jazyka ako línia, svetlo či farba, v druhom zložitejšie témy ako akt či sociálny rozmer fotografie.
Hovoríte aj o tom, čo musí mať dobrá fotka?
Dobrá fotka musí donútiť človeka zastaviť sa a vyvolať emóciu. Nemusí byť pekná, môže vyvolať aj odpor, ale divák ju nesmie len tak prescrollovať.
S akými otázkami a témami prichádzajú tvoji žiaci?
Často sa pýtajú na myšlienku diela. Snažím sa im rozširovať obzory, beriem ich do galérií na výstavy alebo na Mesiac fotografie do Bratislavy. V druhom ročníku prichádzajú na rad viac filozofické témy. Častým problémom býva, že žiaci vedia fotiť, ale nevedia si vybrať námet. Snažím sa ich orientovať najmä do ich vlastného vnútra. Napríklad jeden žiak, lekár, fotil čakáreň svojej ordinácie, ďalšia žiačka robila sarkastickú sériu o skrášľovacích prostriedkoch. Odpoveď na to, čo fotiť, majú v sebe. Moji žiaci mi hovoria, že najviac im pomáhajú spoločné konzultácie a spätná väzba na ich práce.
Dokážeš pri fotkách svojich žiakov cítiť silné emócie?
Áno, nedávno som sa takmer rozplakala pri fotkách jednej žiačky. Boli to len dvere s vyrezanou dierou, ale malo to obrovskú silu. Niekedy plačem spolu s nimi. To, že so mnou zdieľajú svoj vnútorný svet cez fotky, vnímam ako veľkú hodnotu a vážim si to.
Do akej miery ťa ovplyvňujú trendy?
Skôr ma ovplyvňuje výtvarné umenie. Snažím sa chodiť na výstavy a nasávať energiu súčasných umelcov. Technická dokonalosť digitálnej fotky nás už trochu unudila, teraz sa ide viac po emócii. Bavilo by ma fotiť módu, ale v Košiciach sa to dá robiť väčšinou len zadarmo a ja sa musím reálne prácou uživiť. Kreativitu si preto vybíjam na fotoškole.
Fotila si aj veľkú kampaň pre Štátnu filharmóniu Košice. To je mnoho hudobníkov a ľudí zo zákulisia. Sadli ste si?
Áno, boli sme na jednej vlnovej dĺžke. Dievčatá z marketingu mali skvelý moodboard a dôverovali mi. Hudobné nástroje sme fotili v netradičných polohách – napríklad violončelo opreté o čelo alebo fagot ako hrazdu. Chceli sme, aby to pôsobilo skôr ľudsky, nie len reklamne. Bol to skvelý pocit vidieť potom svoje fotky na citylightoch v meste. Mimoriadne rada pracujem s ľuďmi z umeleckého prostredia, majú otvorenú myseľ.
Pôsobíš aj v nezávislej platforme KC Stroj. Aký má zámer?
Som vo výkonnej rade. Založila som to OZ Stroj s cieľom združovať výtvarníkov a podporovať lokálnu umeleckú komunitu. Je to však čisto dobrovoľnícka práca. Bojovali sme o Löfflerovu vilu, ktorú sme aj získali, ale pre vážne technické poruchy budovy sa zmluva nepodpísala. Teraz je to v nedohľadne.
Určite sa ťa dotýka aktuálna situácia v kultúre na Slovensku.
Som z toho smutná. Moji priatelia z prostredia kultúry cítia frustráciu a rezignáciu. Hoci nie som závislá od grantov, ako diváka ma to tiež zasahuje. Nesmieme sa s tým zmieriť. Musíme chodiť na protesty, podpisovať petície a hlavne podporovať lokálnu tvorbu.
Vedela by si si predstaviť život bez umenia?
Nie. Absolútne. Nevedela by som si predstaviť život bez umenia. Bolo by to ako jesť jedlo bez chuti.
