Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

„Podľa tejto knihy sú Mavky lesné bytosti, akýsi druh Rusaliek. V dospelosti sa pýšia výraznou krásou.“

„Keď dospejú…?“ chytila sa toho Gabriela a zamrvila sa.

Zjavne sa už pokúšala skrotiť svoje vášne a sústrediť sa.

„Videl som medzi nimi aj deti,“ rýchlo dodal Viktor.

Lesia očami prebehla po texte.

„Mavkami sa stávajú deti, ktoré prišli o dušu.“

„Naozaj je tam napísané Deti, ktoré prišli o dušu?“ Gabriela sa úprimne zhrozila. „Máte na mysli mŕtve deti? Také deti bez duše?!“

„Nie som si istá.“ Lesia na stránku položila ukazovák, aby sa nestratila, a niektoré vety si prečítala znova. „Je tu proste napísané, že na Mavky sa menia deti, ktoré prišli o dušu. Zatiaľ čo chlapci zostávajú zakliati vo večnom detstve, dievčatá vyrastajú v očarujúce bytosti so žiarivými zelenými očami, divoké a navždy späté s lesmi. Nekontrolovateľne ich priťahujú mladí muži. Áno, je to tu čierne na bielom! Preto sa vás pokúšali zviesť,“ až súcitne sa usmiala na rozpačitého Viktora. „Mavky sa vyslobodzujú zo svojej posmrtnej formy požehnaním anjela, vďaka ktorému sa im prinavráti tá časť, o ktorú prišli stratou duše, a pokračujú na druhú stranu.“

„Posmrtná forma? Použili výraz – posmrtná?“ aj Viktor sa pýtal rovnako horlivo.

Lesia zamyslene prikývla.

„Takže predsa ide o mŕtve deti. Bože!“ Gabriele vyletela dlaň k ústam.

„Spomína sa tu aj legenda o Kostrome,“ spozornela Lesia a zaujato si knihu priblížila bližšie k tvári. „Dokonca sa mi marí, že som ju už kdesi čítala. Kostromu oddelili od brata dvojčaťa, ale keď vyrástla, tak sa do seba zamilovali. Keď však zistili pravdu o svojom spoločnom pôvode, obaja, Kostroma aj Kupalo, zo žiaľu spáchali samovraždu. Ona z bolesti zlomeného srdca v hodine smrti zavrhla všetko ľudské v sebe, až stratila dušu a stala sa prvou Mavkou.“

Lesia stíchla. Konečne od knihy zdvihla pohľad.

„Takže lesy vôkol domu sú plné Maviek,“ rozčarovane skonštatovala Gabriela. „Dobre, ale čo odo mňa teda chcú?“

Viktor zatiaľ tupo civel na podlahu a nevnímal. Dochádzalo mu, čo sa naozaj stalo, keď v jej dome spal prvýkrát. Domnieval sa, že s ním v noci koketovala Gabriela, pretože ho prebudili ženské šmátrajúce ruky. Teraz sa však dozvedel, že šlo o Mavku, ktorá sa z akéhosi dôvodu zdržiavala v jej príbytku. Dokonca si spomenul aj na detský chichot, čo sa šíril spoza okna. Striaslo ho. Vytrhol sa z nepríjemného zadumania a svoje zistenia si radšej nechal pre seba.

Kým sa Lesia stihla zamyslieť nad Gabrieliným zúfalstvom podfarbenou otázkou, po dlhšom čase sa opäť ozval aj Damián.

„Mŕtve deti, teda, dá sa povedať – miznúce deti. Navyše, bez duše. Ešte aj toto vzdialene pripomína ten váš neoriginálny paškvil.“ Arogantne mykol plecom.

Lesii napadlo, že dnes je ozaj neznesiteľný. Viktor sa v sekunde naštartoval.

„Recenzenti skonštatovali, že môj talent tkvie v schopnosti zobrať otrepaný motív a spracovať ho jedinečným spôsobom, ktorý ukáže celkom nové uhly zaužívaných literárnych trópov a zápletiek!“

Ak by si bol páv, tak si si práve našuchoril pierka a roztvoril chvost, pomyslela si Gabriela, teatrálne prevrátila oči a keď to Viktor zachytil, jeho „chvost“ sa obratom zatvoril. Viditeľne sklesol.

„Vy súhlasíte s Lesiou, ja s Damiánom,“ iba mu na pol úst zašepkala.

Znova by ju v duchu nazval žiarlivkou, ak by jej urazený výraz nebol roztomilo prehnaný. Áno, pomyslel si o nej, že je roztomilá a nemienil sa spytovať sám seba, či to myslí vážne. Aspoň už nebola nefalšovane zúrivá, ale prešla do obvyklého stavu vzájomného doťahovania sa.

Damián si spomenul na niečo, čo mu napadlo ešte predtým, ako sa zomlelo more ďalších nečakaných udalostí.

„Ako ste k tomu domu, do ktorého sa vám vkrádajú nejaké Rusalky, vôbec prišli?“ spýtal sa. „Zdedili ste ho?“

„Zdedila som akurát tak peniaze, za ktoré som ho kúpila.“

„A viete o jeho minulosti aspoň niečo? Zjavne ide o starý vidiecky dom s dlhou históriou.“

Iba pokrčila plecami.

Damián sa postavil a povystieral si stuhnutý chrbát. Na dnes mu už všetkého stačilo! Už mu nezáležalo na plánoch, ktoré poctivo spriadal, situácia si aj tak žila svojím životom a hádzala im polená pod nohy.

„Zajtra si spravím prechádzku do miestneho archívu a pustím sa do seriózneho pátrania,“ vyhlásil. „Potom dokážeme s Lesiou stanoviť mieru ochrannej mágie, ktorú si záležitosť bude vyžadovať.“

Obrátil sa a bez ďalších rečí zamieril ku schodom na poschodie.

„Keby to celé nezabil slovom – mágia, tiež by som s jeho postupom výnimočne súhlasil,“ skonštatoval Viktor.

Gabriela mu uštedrila ďalšie štuchnutie do rebier. Tentokrát naozaj iba priateľské.

V srdci sa mu rozlial podozrivý, opatrne radostný pocit, keď si uvedomil, že sa vracajú do ich osobného a veľmi osobitného normálu.