Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Zhodou okolností to bola Lesiina izba. Gabriela jej pridelila celkom peknú miestnosť s kvietkovanými tapetami a bledým nábytkom. Viktora by iste zaujímalo, prečo nemá v rohu strašidelnú sochu! Keď jej Damián vletel do izby, práve kládla zahasenú šalviu na tanierik na stole pri posteli. Damián vletel dnu a zbadal, čo robí. Tanier ležal medzi kryštálovou guľou na stojane a rozkošným elipsovitým zrkadlom na podstavci z tmavého dreva. Razom ho strhlo nutkanie schmatnúť ho a otrieskať o stôl, ale výhľad mu zastrela Lesia, keď sa k nemu prekvapene obrátila.

„Nič si nepočula?!“ vyrazil zo seba.

Spýtavo si ho obzrela.

„Žiadne trieskanie? Nič?!“

„Nie, ja som… pobehovala som tu a vietor zavýjal…“

Iba netrpezlivo mávol rukou. Rozrušená myseľ na rozbíjanie dekoračného zrkadielka ihneď zabudla.

„Si v poriadku?“ spýtala sa, keď jej došlo, že funí, akoby zabehol maratón. „A čo archív? Niečo zaujímavé?“

Dočkala sa len ďalšieho mávnutia, aby zmĺkla.

„To je mi teraz jedno! Lesia, mám chuť sa okamžite zbaliť a vypadnúť!“

Sotva sa mu darilo vyrážať zo seba slová, ako lapal po dychu, ale ona ho zmätene prerušila.

„V žiadnom prípade!“ dôrazne ho umlčala a pristúpila bližšie. „Damián, ja nechcem odísť. Vlastne sa s tebou o niečom potrebujem nutne porozprávať.“

Pôvodne sa mu nemienila zveriť, ale čo mala robiť, keď inú blízku dušu nemala?

Damián jej venoval nechápavý výraz. Stále do pľúc zhlboka a rozrušene naberal kyslík, rozbúšené srdce sa mu nie a nie upokojiť.

„Augusta sa dostáva do tranzu, ktorý ju ťahá medzi Mavky a Kvintuss vidí mŕtvych, dokonca poodhaľuje závoj do iného sveta, a to všetko sa začalo diať bez predošlého varovania, približne v rovnakom čase,“ vychrlila na neho. „No a ja… ja…“ bezradne na seba ukázala, „keď mi Gabriela zavolala, samej sa ma zmocnil dojem, akoby ma sem privolávala. A odvtedy mávam skutočné videnia! Skutočné, Damián, nepredvádzam ich ako herecké etudy!“

„Čo-čo… čo mi tým chceš povedať?“ vyhabkal zo seba a odrazu sa v celej situácii nedokázal zorientovať.

O čom mu to Lesia rozpráva?! Čo sa tu, dopekla, práve odohráva?!

„Ja viem, že zniem bláznivo.“ Lesia si chytila čelo, akoby nevedela, čo so sebou. „Ale zdá sa mi, že sa nám ukazuje vzorec, do ktorého zapadám aj ja. Akoby… akoby som vždy mala prísť. Akoby sa zmena udiala aj vo mne. Akoby sme my traja… boli nejako… prepojení!“

„Nie! Mlč už! Drž hubu, Lesia!“ Damián jej zvrieskol rovno do tváre a schmatol ju za plecia. „Nie, Lesia, toto mi skrátka nerob!“ zatriasol ňou.

„Čo ti nemám robiť?“ Pokúšala sa mu vykrútiť, lenže jeho stisk iba zosilnel. „Damián, počúval si ma vôbec?“

„Nie, nevyvádzaj ešte aj ty!“ zmätene bľabotal.

„Nič predsa nerobím!“

Znova ňou necitlivo triasol, až jej drkotali zuby.

„Nerob mi to ešte aj ty! Potrebujem stáť pevne na zemi, Lesia! Rozumieš?! Prestaň tárať nezmysly!“

Netušil, ako jej povedať, že je toho na neho už priveľa, že sa dejú veci mimo jeho chápania, ktoré z celej „práce“ robia učinené peklo, keď sa dosiaľ vyjadroval iba v rozmedzí rozkazov, chladnokrvných plánov a vynucovania! Netušil, ako priznať, že pochybuje o svojom vnímaní reality! A že potrebuje jeden pevný oporný bod. Jej zdravý rozum!

Lesia sa mu naďalej vykrúcala. Vôbec ju nebral vážne, nevnímal skutočný obsah jej slov a zasa sa snažil presadiť si svoje silou.

„Zostaneme v dome a dokončíme celú zákazku,“ protestovala. „Potrebujem to, Damián. Skutočne sa tu deje čosi mimoriadne, čosi…“

„Prestaň trepať, Lesia!“ zreval, celý brunátny od zlosti.

A Lesia sledovala, ako nad ňu zdvíha ruku s otvorenou dlaňou.

A v ďalšej chvíli sa v nej zdvihla nevídaná vlna vzdoru. Lenže nevykríkla, aby prestal, aby sa neopovážil! Akoby sa hlboko v nej prebralo k životu čosi, čo zatiaľ tak celkom nepoznala, no práve jej čerstvo prebudená časť ju naviedla, aby pevným hlasom vykríkla:
„Preklínam ťa, Damián Martin, preklínam! Ak sa ma čo i len dotkneš, každý tvoj krok sa premení na cestu rovno do neodvratnej skazy!“

Jeho skutočné priezvisko jej z úst vyletelo prirodzene a udrelo ho rovno do tváre. Zarazený jej sebavedomím povolil stisk jej ramena. A kryštálová guľa, sotva jej výkrik prestal rezonovať izbou, doslova vybuchla! Odolný kryštál sa rozletel na tisíce miniatúrnych, takmer až prachových čiastočiek, akoby dodal jej uhranutiu výkričník. Vlnu jagavého výbuchu pocítila v krížoch, zatiaľ čo on si rukami prekryl tvár a ustúpil.

Rozhostilo sa ohlušujúce ticho korunované absolútnym zmätkom v jeho tvári, keď z nej váhavo stiahol dlane. Za iných okolností by sa tiež zatvárila neisto.

Lenže Lesia pocítila obrovskú silu, ktorá vytryskla priamo z nej. Chápala, že práve jej nečakaná moc, ktorú vložila do vlastných slov, spôsobila, že sa kryštál rozletel, nie naopak. A pocit moci sladko doplnil strach, ktorý sa mu mihol v očiach. Ešte aj teraz, keď na ňu onemene pozeral, ho sotva skrýval.

„Nikam nejdeme,“ povedala, hlas sa jej ani nezachvel a sršal z nej nečakaný vzdor.

Zdola sa ozvalo buchnutie vchodových dverí. Ohlásila sa Gabriela.

Vymieňali si s Damiánom tiché pohľady. Neprerušila ich očný kontakt ani keď prechádzala popri ňom.

Akoby z nej aj naďalej sálala pretrvávajúca hrozba, pomyslel si, umlčaný a zhrozený.

Vyšla z izby a zanechala ho za sebou.