Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Gabriela bežala ako o život a vôbec nebrala do úvahy kamienky, ktoré jej zraňovali chodidlá, ani vetvičky, čo ju škriabali na tvári. Momentálne jej to bolo úplne jedno. Chcela odpovede na to množstvo otázok, ktoré jej vírili v hlave. Musí ich nájsť, pretože sa schovali, zmizli a s nimi aj hlasy. Telom jej prúdila horúca krv, cítila ju, ako pulzuje a adrenalín jej dodával silu. To, čo videla, ju vydesilo, ale nevedela čo viac. Či tie oči alebo anjelské krídla.

Bolo to také neuveriteľné, také čarovné, až to bolo… nereálne. Možno má už halucinácie. Ale potom by patrili medzi halucinácie aj Mavky. Ale tie predsa videl aj Viktor.

Zastala. Lapala dych a obzerala sa dookola. Nevedela, či ide správnym smerom, potrebovala sa zorientovať. No bolo to ťažké, pretože to tu vôbec nepoznala. Nepoznala ten les, aj keď tu žije roky. Prvýkrát tu bola v očarení Maviek.

Odrazu za sebou začula praskanie vetvičiek, obzrela sa, no nič nezbadala. Na prvý pohľad sa zdalo, že je celkom sama. Zapraskanie začula opäť a vôbec sa jej to nepáčilo. Po tom, čo zažívala v dome, vedela, že praskanie neprináša nikdy nič dobré. Tentoraz zaznelo oveľa bližšie, a tak sa v sekunde rozhodla. Otočila sa späť a rozbehla sa čo najrýchlejšie, ako sa len dalo. Hoci síl mala čoraz menej, tentoraz išlo o strach, čo ju ťahal vpred. Nebude čakať, kým niekto namiesto konárikov zapraská jej kosťami.

Gabriela….

Znova ten hlas a tentoraz znel akosi naliehavo. Zmätene sa obzrela za seba, no nič nevidela, preto pokračovala ďalej a uhýbala sa stromom a kríkom.

Utekaj… utekaj…

Po tele jej prebehli zimomriavky a opäť za sebou počula prašťať konáre, dokonca sa jej zazdalo, že padol celý strom, pretože sa zem pod jej nohami zatriasla. A vtedy pocítila, ako jej čosi podrazilo nohy. Čosi studené a zároveň nepríjemné mäkké, akási nechutná forma živej bytosti. Keď padala, cítila, ako jej kožu pod kolenom preťali tri zaostrené pazúry. Preliala ju čerstvá horúca krv sprevádzaná ostrou bolesťou. Navyše si zodrela obe ruky.

Utekaj … Gabriela, bež! Rýchlo!

V momente stála opäť na nohách a bežala ako o život. Ignorovala pálčivú bolesť a prudko dýchala. Mala dojem, akoby sa po nej naťahovali ľadové prsty s pazúrmi a pokúšali sa jej zovrieť hrdlo. Akoby ju niečo chcelo stiahnuť späť.

Pomôžeme ti… neprestávaj… bež!

Varovali ju… Chceli jej pomôcť. Z ničoho nič sa pred ňou začali objavovať postavy žien a detí odeté v sivých a bielych farbách s vencami na hlave. Každá bola iná a šli jej v ústrety so zelenými žiariacimi očami. Gabriela vbehla priamo medzi nich a ľadové zovretia okamžite povolili. Neobzerala sa, šla stále vpred. Vedela, že Mavky vedú boj v jej mene a pocítila nesmiernu úľavu.

REKLAMA

Dodávalo jej to silu, ktorá z nej navonok vyžarovala takou mocou, že nadobudla pocit, akoby sa nohami nedotýkala zeme. Zvuky a praskanie konárov už nepočula. Dokonca ani hlasy. Vlasy sa jej zachytávali do konárov, keď sa predierala húštím a ťahalo ju to dozadu. Snažila sa odtiaľ čo najrýchlejšie dostať a nakoniec sa jej to podarilo. Stromy redli a ona sa vyslobodila z lesného porastu. Sloboda, ktorú pocítila, bola priam neopísateľná. Slnko jej pohladilo tvár a ona sa konečne voľne nadýchla.

,,Zbláznim sa.“ Schovala si tvár do dlaní, keď sa zastavila dosť ďaleko od všetkého, čo ju doteraz sužovalo. ,,Musím sa čo najskôr dostať do domu,“ povedala si pre seba, no vtom ju to zarazilo a uškrnula sa. ,,Nečakala som, že toto niekedy poviem nahlas.“ Pokrútila hlavou a vykročila popri lese cez lúku smerom k domu. Ktovie, ako je vlastne ďaleko?

***

Pokračovanie na ďalšej strane.