Kávu si vypil sám.
Sedel v kuchyni, kde vietor hrkotal s lepenkou v oknách a zemitá vôňa pozvoľna vyprchávala, ako káva chladla pred ním na stole. Bradu si podopieral rukou, oči vyvaľoval a mal v nich prázdno. Takmer bez žmurknutia ich upieral do steny.
Privolávač, počúvaj ma…
Som tebou a ty si mnou…
Dobre počúvaj, čo ti teraz poviem!…
A Viktor počúval. Ako zhypnotizovaný načúval každému slovu, ktoré sa mu vynorilo v hlave.
***
Keď Viktor, len čo na dom padla tma, ako očarovaný vyšiel na poschodie a zašiel do izby, ktorá mu bola pridelená, Lesia ani Gabriela sa ho nesnažili zastaviť. Spisovateľova výstredná nátura spôsobila, že nad jeho záchvatom náhleho samotárstva iba mávli rukou ako nad ďalším rozmarom. Gabriela si pomyslela, že je náladový ako žena s periódou, a sama sa radšej už druhú noc rozhodla prečkať v obývačke, aj keď, ak by to záviselo na nej, vybrala by si lepšiu spoločnosť ako Lesiu. Možno práve Viktora…
Lesia sa utiahla ku knižnici a pustila sa do usilovného štúdia knihy, v ktorej našli zmienku o Mavkách. Vďakabohu, elektrina už bola znova „nahodená“ a cítili sa aspoň trochu normálne.
Aj keď už zistili, že krv v Gabrieliných žilách je pretkaná tou anjelskou, stále nemali ani tušenia, aký je jej účel vo fungovaní lesných bytostí. Lesia chápala, že Viktorova prítomnosť ich mohla nalákať bližšie, keďže boli vlastne posmrtnou formou a jej vízie sa vždy mohli hodiť.
Ale čo Gabriela?
Svojrázna reštaurátorka sa nateraz stala najväčšou záhadou.
Aká schopnosť v nej v skutočnosti drieme?!
***
Viktor ležal na prikrývke, ani sa ňou nezakryl. Petrolejka vydávala slabú žiaru, predlžovala tiene do groteskných mátoh, a jeho poloha pripomínala človeka ležiaceho v rakve. Ani nežmurkol.
Privolávač… zver sa mi… povedz mi, po čom tvoje srdce piští… aká túžba ťa požiera? Sú to ženy? Bohatstvo? Je to sláva?
Viktor ako uhranutý civel do stropu. Hlas v jeho hlave sa zaliečavo naťahoval, zaliezal mu do všetkých zákutí mozgu, zažieral sa pod kožu.
„Žena,“ šepol do šera, perami sotva pohol.
Temnota ho obostierala ako hustý čierny dym. Zrastala s ním. Stával sa jej súčasťou.
Viktor bezducho počúval. Hlas, ktorý sprvu považoval za svoje vlastné myšlienky, už celé hodiny silnel. Hodinu za hodinou vnímal zlovoľne zhrubnutý a sípavý tón.
Chceš ženy? Chceš JU?
„Žena…“ zopakoval tichým hlasom, sklený pohľad mal nehybný, stratený v neznámych svetoch kúziel a vábenia.
Ako povieš, tak bude. Stane sa tvojou! Iba tvojou… líškal sa mu hlas. Stačí iba jediná vec, Privolávač. A dám ti ju. Nielen na jeden krátky život. Na veky vekov.
Viktor pocítil tlak v zátylku, akoby ho zvnútra čosi ťahalo. Nasledoval ťah a meravo sa na posteli posadil, zatiaľ čo izbu zaplnil praskot a vrzgot starých pántov, keď sa dvere od skrine otvárali. Akési neviditeľné ľadové prsty mu teraz chytili tvár a stočili ju smerom k zrkadlu na vnútornej časti dverí skrine.
Je tvoja! Pozri sa, ako sa ťa nevie dočkať! A na oplátku žiadam iba jediné!
Pokračovanie na ďalšej strane.
Andrea Bercik
tlačová správa
Pridajte komentár