Zrkadlo zahalila nadpozemská hmla, ktorá sa plazila spoza dverí a obostierala jeho hladký povrch. Viktor ako zhypnotizovaný pomaly vstal, nežmurkajúce oči vytreštené na zrkadlo.
A hmla odrazu zredla. A kdesi za ňou, priamo v zrkadle, sa objavila Lesia.
Viktor znova znehybnel.
Hmla sa už celkom rozostúpila. A Lesiine ryšavé vlasy sa zdali ešte oranžovejšie, žiarili ako aureola z plameňov. Zvodne sa nakrúcala, pohládzala látku ľahkých bohémskych šiat. Hľadela priamo na neho. Vyzývavo, celkom bez ostychu. A keď si pomaly pomaličky zdvíhala dlhú sukňu, ktorá jej hebko kĺzala po nohách smerom nahor – odhalila členky, potom bledé lýtka, oblé kolená… Vo Viktorovi prebudila miniatúrny kúsok jeho „ja“, ktorého sa hlas ešte nestihol zmocniť, a to „ja“ sa pokúsilo o drobný protest, ktorý však bytosť usídlenú v jeho hlave vôbec nezaujímal.
Silou vôle odvrátil zrak.
Ale to predsa nie je ona… To nie je tá žena! preletelo mu mysľou, no hlas, čo ho ovládal, nečakane triezvy záblesk ignoroval.
Choď, Privolávač, staň sa mojou pravou rukou a tá prekrásna žena ti padne k nohám.
„Č-č-čo…“ vytláčal cez ústa, zatiaľ čo nohy ho samé od seba viedli ku komode so starožitným porcelánovým umývadlom.
Čo za ňu chcem? zasipelo mu hlave.
Viktorove „ja“ sa zúfalo naťahovalo za jeho pravou podstatou, ale padalo do priepasti. Stihlo k nemu ešte vyslať ďalšiu čistú myšlienku – Nie, nie, nie! Chcem vedieť č-č-čo… čo to má všetko znamenať?!
Zabi tú druhú! dostal jasný príkaz, ostrý ako jeho obsah.
Ruky mu schmatli okrúhle umývadlo a zdvihli ho nad hlavu, akoby ich Viktor vôbec neovládal, čo práve v tom momente aj bola pravda. Jediným švihom ho roztrieskal o okraj komody.
Ale jediná črepina, veľká a zostrená, mu zostala v ruke. Viktor si ju pozvoľna zdvihol až pred tvár. Ruka sa mu neovládateľne triasla. Zvieral ju, až mu rozrezala dlaň a krv sa mu cícerkom preliala k zápästiu. Bolesť mu ale pomohla preberať sa. Do vytreštených očí sa mu vkradol vzdor a číra hrôza. Cítil sa ako v horúčkovitom sne. Akoby jeho vnútorná osobnosť z celej sily tlačila na steny fyzického tela, ktoré ho odmietalo poslúchať.
Zabi ju! zopakoval netvor. Po zaliečavom naťahovaní slabík viac nebolo ani chýru.
„G-G-Gabrielu?“ pretlačil cez pery zhrozený Viktor.
Hrudník sa mu automaticky natáčal k dverám. Ale svet sa mu zároveň vyjasňoval, opäť nadobúdal kontúry a jeho vôľa sa z celej sily snažila udržať mu nohy na mieste. Celý sa chvel námahou.
Áno, Gabrielu, toho anjelského bastarda! Choď, Privolávač, choď a podrež jej hrdlo. A potom ti tá červenovlasá nymfa padne rovno do náručia!
„Nie… nie…!“ dýchavične zo seba vyrážal Viktor. Ťahalo ho to k dverám, porcelán sa mu zarýval hlbšie do dlane.
Choď! Zbav sa jej!
Ale Lesia nie je tou ženou, po ktorej túžim! vpálila do neho kryštalicky jasná myšlienka a otvorila bránu ostatným.
Viktor zhlboka vydýchol, keď sa ho dotkla úľava sprevádzajúca prílev vôle, ktorej ho hlas démona celé hodiny postupne zbavoval.
„Nie!“ vyrazil zo seba pevnejšie.
NIE?! zúrivo zopakoval hlas.
„Nie!“ Viktor sa konečne úplne odvrátil od dverí. „Nie, nie, nie!“ kričal z plných pľúc. „Lesia nie je žena, ktorú chcem! A nie! Nie som vrah! Gabriele by som neskrivil ani vlások na hlave!“
„Ty prehnitý zradca! Najprv ma sám privedieš späť a potom mi odmietneš slúžiť?! Ani netušíš, čo si odmietol. Mohol si mať všetko, pokračovať so mnou v mojom pozemskom diele, prinášať mi duše a žiť v blahobyte, o akom sa ti ani nesnívalo!“
Rozzúrený syčivý hlas v nasledujúcej chvíli existoval mimo jeho hlavy, odrážal sa od stien skutočného priestoru.
V prítmí sa čosi zahmýrilo. Viktor sa strhol za pohybom. Konečne ovládal svoje telo! Tras končatín sa však predsa prinavrátil, keď zbadal pohyb pod zaprášenou plachtou, pod ktorou sa ukrývala už aj tak dosť strašidelná socha anjela. Pohyby sprevádzal praskot a zvuky sypkého drobenia.
Viktorovi už teraz nahlas drkotali zuby. Uprene sledoval, ako sa pod plachtou zdvíha dohora čosi o hlavu vyššie ako on sám. Jeho oči sa ohromene dvíhali za tým.
„Ty sa odmietaš podvoliť, Privolávač?!“ spod plachty sa vydral zlovestný hlas.
Odrazu ju ktosi strhol.
Viktor zalapal po dychu.
Pokračovanie na ďalšej strane.
Andrea Bercik
tlačová správa
Pridajte komentár