Jarka Repovská – spisovateľka, ktorá moderuje, háčkuje a sníva o práci pri filme

Ak je niekto tvorivá duša, nerobí mu problém písať knihy, moderovať, zariaďovať noclaháreň pre chudobných či dokonca háčkovať kabelky. Jarka Repovská je dôkazom toho, že ak človek naozaj chce, nech ho vietor zaveje kamkoľvek, vždy si tam nájde svoje miesto.

Verejnosť ťa pozná najmä ako spisovateľku a televíznu i rozhlasovú moderátorku. Tvojou ostatnou knižkou je Stela a jej kaviareň, ktorá vyšla pred rokom. Aké sú tvoje aktuálne spisovateľské aktivity?

Začnem od konca – mám rozpísaných niekoľko „vecí“, čo sa spisovateľom často stáva a po čase sa ukáže, v čom stojí za to pokračovať, prípadne na čo dozrel čas. Aj nápad na Stelu a jej kaviareň čakal na realizáciu takmer 5 rokov, kým som nabrala odvahu ho uskutočniť. Predsa je to kniha z trošku iného súdka, ako sa vraví, a na to, aby som docielila, čo som potrebovala docieliť, som musela použiť „veci medzi nebom a zemou“ a autor si musí dobre všetko premyslieť, ako to napísať, aby to splnilo to, čo chce.

Zvykneš v knihách riešiť vzťahové problémy. Inšpiruješ sa príkladmi z tvojho okolia?

Pravda je, že obálka knihy u niektorých evokuje dojem, že je to romantická kniha, ale opak je pravdou. Je to kniha reálna, ale tak trochu pre silné povahy a tiež pre čitateľov, ktorí sa trápia vo vzťahoch. Nemám na mysli, že by v nej boli nejaké násilné scény, Božechráň! (Smiech). Je v nej Pravda s veľkým písmenom. A pravda mnohým naháňa strach. Pravda o nás, ako sa správame a navzájom si ubližujeme a nemáme ani potuchy, čo tým spôsobujeme. Respektíve tí, ktorí ubližujú nám, necítia bolesť, ktorou nás „obdarovali“. A odrazu sa niečo udeje, a oni cítia, čo sme cítili my a sú z toho v šoku… Je to však aj kniha plná nádeje, nie je smutná. Chcem svojou tvorbou rozdávať práve nádej a radosť. A ukazovať, či poukazovať na svetlo na konci tunela.

Uvažovala si niekedy aj nad iným žánrom, ako je román pre ženy?

V podstave nepíšem romány pre ženy. Píšem spoločenské romány. Niekto niekde raz z nejakého dôvodu hodil všetko, čo napíšu ženy, do rovnakého súdka a nazval to ženský román. Písala napríklad Hana Zelinová ženské romány? Či Agátha Christie? Moje knihy sú o vzťahoch, samozrejme, skôr pre ženy, než pre mužov, ale muži by sa mnohé dozvedeli o ženách, keby siahli po podobnej knihe… Napísala som napríklad aj knihu Jedna radostná myšlienka, v ktorej som opísala beh kňaza Petra Gombitu za chudobných – z Košíc do Vatikánu. Tá kniha je jedinečná – v tom, ako vznikala a aj v tom, čo sa v nej píše. Nie je to o tom, koľko kalórii spálil, ako rýchlo bežal a podobné bežecké veci. Je to spoveď kňaza. Pohľad do jeho duše, mysle a… jednoducho si ju treba prečítať. Mnohým už pomohla mnohé pochopiť a verím, že mnohým ešte pomôže. Je to viac „svetská“ kniha, ale už viac neprezradím.

Ty si celý život aj redaktorka – či už v televízii, rozhlase alebo novinách. Zaregistrovala som, že si sa k tejto profesii teraz akoby trošičku vrátila.

Tak trochu som sa vrátila k moderovaniu – moderovala som v poslednom čase besedy s autormi pre vydavateľstvo Ikar a bola som ako v siedmom nebi. Tým, že píšem, viem, čo všetko je za tým, kým už držíme hotovú knihu v rukách. Zároveň knihy všeobecne milujem a autorom veľmi fandím – myslím, že každý rozumie, že ma takáto spolupráca veľmi potešila.

Možno si ešte niektorí – hlavne Košičania spomínajú na TV Naša, v ktorej som moderovala rôzne besedy aj relácie. Hlavne – v tom čase prevratný Ženský magazín -, ktorý sme neskôr, keď začal vychádzať časopis malého formátu s rovnakým názvom, premenovali na Šarm – ale (smiech) – zopakovala sa história, pretože na slovenskom mediálnom printovom trhu sa objavil ženský časopis s rovnakým názvom. No som rada, že sme boli pre niekoho inšpiráciou. Bolo to krásnych tvorivých šesť rokov.

Vyhovuje ti pestrosť a kreativita, ktorá ťa živí alebo si prípadne vieš predstaviť sedieť 8 hodín v kancelárii?

Keď som šesť rokov pracovala v zariadení pre bezdomovcov Oáza – nádej pre nový život, n.o., bola to práca na plný úväzok. Možno aj na viac. (Smiech). Za dva posledné roky som mala asi len raz voľnú sobotu, pretože sme chodievali po rôznych akciách – hlavne bežeckých – aby sme šírili myšlienku pomoci chudobným. Ale to nie je tak, že by mi to prekážalo. Deti už boli veľké, vítala som to a bavilo ma to. Výhodou bolo, že sa sedenie pri počítači striedalo s inými aktivitami – napríklad, keď sa budovala nadstavba – tam som v podstate zháňala a nakupoval všetko od dlažby až po vešiaky na uteráky. Myslím, že by som po tejto skúsenosti dokázala zariadiť aj hotel (Úsmev). A tiež je pravda, že som veľa písala – robila som Oáze potrebné PR a tiež Petrovi Gombitovi – takže články, rozhovory, reklama…

Pokiaľ ide o sedenie v kancelárii – mala som aj také pracovné zaradenia – naposledy ma po prepustení z Oázy prichýlil profesor Krčméry na študijnom oddelení v Bratislave. Poznal ma už skôr, pretože som mu trochu pomáhala s nocľahárňou Mea Culpa a chcel mi pomôcť, keď som ostala bez práce a príjmu. Bolo to tam úžasne, skvelý babinec, všetko bolo fajn, ale nevydržala som sedieť celý čas pri počítači. Nie som ten typ.

Čo ti v ostatnom období robí najväčšiu radosť a pri čom si dokážeš vyčistiť hlavu?

Občas môžu ľudia vidieť, že dávam na sociálne siete ukážky mojej tvorby, lebo háčkujem. Naposledy kabelky a priznám sa, že pre mňa je to relax, psychohygiena a spôsob, ako sa možno odpútať od výpovede, ktorú som dostala v lete ako darček k 60-ke. Ale je to len taký môj úlet, asi krátkodobý. Teším sa, keď sa páčia. Ale je to len akýsi medzivstup pred ďalšou mojou knihou. Aktuálne nie som nikde zamestnaná, tak píšem. Myslím si, že ľudia by mali tvoriť a boli by šťastnejší, keby tvorili. Je to pre nás prirodzené, veď aj keď ideme niekam do zahraničia, väčšinou si ako suvenír prinášame niečo, čo vytvorili tamojšie ľudské ruky, nie niečo, čo vytlačila tlačiareň. Originál je vždy originál a háčkovanie beriem ako možnosť odpútať sa od prítomnosti a vytvoriť niečo pekné nie pre seba, ale pre iných.

Foto v galérii: archív J. R.

Aká je tvoja práca snov?

Hmm, to sa ma ešte nikto nikdy neopýtal a ja zo srdca ďakujem za túto otázku. Od svojich jedenástich rokov, keď som ako malá žiačka bola členskou školského folklórneho súboru Zornička pod vedením pani učiteľky Nadeždy Zeleňákovej a keď sme s košickou STV nakrúcali vo Vyšných Repašoch film Na lúke, som snívala o práci pri filme. Nie pred, ale za kamerou, ako členka tvorivého tímu. Keď som bola v TV Naša, tak som sa tomuto snu priblížila… Mojím veľkým snom dnes je, aby sa na základe mojich kníh nakrútili filmy a ja aby som mohla byť pri tom.