Literárna vedkyňa Lenka Šafranová: „Rozrušovanie vôd je pre mňa prirodzené“

Vedeli ste, že nuda v literatúre sa dá aj skúmať a dokonca zábavne a záživne? Že do klubu na slam poetry môžete v pohode ísť aj s čipkovaným golierikom a že písanie je ako lyžovanie? Literárna vedkyňa Lenka Šafranová do Košíc priviezla myšlienku komentovanej prehliadky „author and curator walkthrough“, spolu s výtvarníkom Dávidom Gorem zrealizovali koncept flat gallery, keď umelec sprístupňuje galériu u seba doma. Nebojí sa robiť veci netradične, venuje sa mnohým oblastiam umenia a vďaka talentu, odvahe a štipke prirodzenej drzosti je úspešná v rôznych oblastiach.  

Si literárna vedkyňa, poetka, rečníčka, prozaička, propagátorka slam poetry, kurátorka, zástupkyňa šéfredaktora v časopise Vertigo, budúca artefiletička, plus na plný úväzok pracuješ v knižnici. A okrem toho si aj mama. Čím sa cítiš byť najviac a ako ti na to všetko stačí 24 hodín?

Jasné, že by som chcela nafúknuť čas, keby sa to dalo. Rada si predstavujem čas ako balón, do ktorého fúkaš, fúkaš a on sa postupne plní. To je môj sen mať deň ako balón, ktorý viem nafúknuť… A či to stíham? Nie, jasné, že nestíham, preto sa celý život ľuďom ospravedlňujem, že meškám. 

Posúvaš termíny? 

Posúvam termíny, kým sa dá i nedá. (Úsmev.)

Mohla by som pracovať menej, no nechcem zľavniť z toho, čím všetkým môžem byť. Veľmi ma to všetko teší a baví ma byť zakaždým niekým iným.

V nejakom období života sa viac cítim ako poetka, inokedy ako kurátorka či lektorka, potom zase ako rečníčka. Mám také fázy… Trvajú pol roka, niekedy rok a potom sa opäť čosi zmení. No čím som stále a čo je moja celoživotná láska i povolanie, to je literárna veda. Som literárna vedkyňa a to ma sprevádza od základnej školy, keď som si literárnu vedu vybrala ako povolanie, až po súčasnosť.

Nejaký čas si pôsobila aj na univerzite, však?

Áno, vyše 10 rokov som robila vedu ako akademička. Potom prišla fáza, keď som z hodnotových dôvodov odišla a aktuálne robím literárnu vedu na voľnej nohe. Zistila som, že sa to dá. A to je fantastická správa. 

Konštatuješ teda, že v každej fáze života sa cítiš byť niečím iným. Je to tak, že si ťa to k sebe automaticky pritiahne? Že chvíľu pracuješ napríklad ako kurátorka, no cítiš po čase potrebu viac písať a príde nejaká ponuka?

Presne tak. Príležitosť si ma pritiahne. Dostávam rôzne ponuky a som človek prirodzene drzý, ktorý si myslí, že príležitosť je výzva a ja ju zvládnem. Zatiaľ sa mi celkom darí.

Napríklad teraz prednedávnom som mala možnosť napísať scenár hry pre deti z vylúčených komunít. Podarilo sa. Zistila som, že mi literárna veda vždy kryje chrbát. Pomáha mi vo všetkom, čo robím. Ona je základ. Poskytuje mi kopec vedomostí na to, aby som sa vedela v umení pohybovať. 

REKLAMA

Spomenula si, že si drzá. Podľa mňa si však aj odvážna.

Asi áno. V práci. To ma tiež definuje. Odvahou bolo vôbec odísť z vysokej školy, pretože pre mnoho ľudí, ktorí tam pôsobia, je odchod z akademickej pôdy tabu. Trápia sa otázkou, ako sa dnes vedec uživí mimo akademickej pôdy alebo mimo ústavu ako je SAV? Pritom mnohí z nich sú mimoriadne zdatní a univerzita ich paradoxne naučí dokázať fungovať kdekoľvek, prispôsobiť sa kadečomu. Hovorím z vlastnej skúsenosti. Na univezite som sa naučila myslieť, tvoriť, dívať sa na veci z odstupu, vyjadrovať sa, vysvetľovať, vystupovať, organizovať, koordinovať, spolupracovať, vzdelávať seba i druhých… Predstavu o nepoužiteľnom akademikovi, ktorý je mimo univerzity „na odpis“ považujem za absolútny mýtus. 

Hm. Panuje tiež taká predstava, že literárny vedec je skôr suchár. Ty však už na prvý pohľad pôsobíš ako mimoriadne „farebná“ a kreatívna bytosť. 

Veda mi dáva veľkú slobodu. Dokonca aj pri výbere materiálu, s ktorým pracujem. Venujem sa predovšetkým súčasnej slovenskej poézii, a to je obrovské pole možností. A keď hovoríme o nude, o tom, čo si ľudia stereotypne predstavia, keď sa povie vedec, tak si predstav, že nuda sa napríklad dá aj vedecky skúmať. Ja som ju skúmala v slovenskej poézii. Bolo to veľmi zábavné a záživné.

Ako vedkyňa si vyberám témy, ktoré sú pre mňa príťažlivé. Pokúsila som sa napríklad zadefinovať rozdiel medzi apokalyptickou a katastrofickou poéziou, milujem experimentálnu poéziu, fascinuje ma aromapoézia, kinetická či interpunkčná poézia. Je to absolútne vzrušujúci svet, v ktorom sa stále niečo deje.

Oslovujú ma aj performatívne formy poézie, najmä slam poetry, živá poézia. Aj toto je moje vedecké pole pôsobnosti.

Ako je to s úrovňou súčasnej poézie na Slovensku, keď to môžeš jednoducho ohodnotiť?

Slovenská umelecká poézia je neraz kvalitou svetová. Teší ma, že sa prekladá do toľkých jazykov a je o nej počuť! Nebojím sa, že by bola vo svete stratená. Skôr mám zmiešané pocity z toho, že máme pomaly menej čitateľov poézie ako jej tvorcov.

To znie naozaj hrozivo. Je ozaj toľko tvorcov a tak málo čitateľov?

Počet tých, ktorí poéziu píšu, sa rozhodne neznižuje. V roku 2025 som mala možnosť byť jednou z porotcov súťaže Básne SK/CZ. Je to najrenomovanejšia súťaž pre tvorcov poézie v našom geografickom priestore, ktorá združuje profesionálov aj amatérov. Bol tam toho kopec, vrátane množstva nekvalitných textov. No mali sme aj z čoho vyberať. Opäť sa potvrdilo, že poézia si neustále hľadá novú cestu, reflektuje súčasnosť i nadčasové témy, či už hovoríme o potrebe autora vyjadriť postoj k politickej situácii, skúmať svoju rodovú identitu a podobne. 

Ani vydavateľstvá poéziu veľmi nevydávajú, až na výnimky. 

Vydávajú ju najmä také vydavateľstvá, pre ktoré to nie je zárobková činnosť. Vydavateľstvo Face vydáva dokonca aj jediný slovenský časopis o poézii a básnikoch Vertigo, v ktorom pôsobím. Publikuje naozaj kvalitnú poéziu, dáva si záležať. 

Ty máš veľmi blízko aj k slam poetry. Ako by si namotivovala človeka, ktorý o nej toho veľa nevie, aby si k nej našiel cestu? Predsa len je to klubová záležitosť a človeku, ktorý tým nežije, to nemusí pripadať ako umenie. 

Ja sama nepatrím do žiadnej komunity a nie som klubový typ. Nikdy som nechodila s priateľmi do barov alebo nevyhľadávala nejakú konkrétnu spoločnosť. Napriek tomu sa tam cítim absolútne sama sebou, keď zavítam v obľúbenom čipkovanom golieriku medzi hipstersky oblečených ľudí. Nikoho to nevzrušuje a tobôž nie mňa, hoci priznávam, rozrušovanie vôd je pre mňa prirodzené.

No a ako si nájsť cestu k slam poetry? Odporúčam ju zažiť nielen v klube, ale aj na univerzite! Pre mňa bolo fantastické učiť slam poetry. Som toho názoru, že ak chceme ukázať mladým ľuďom poéziu, musíme začať jazykom, ktorým hovoria a témami, ktoré sú im blízke, stavať na tom, čo poznáme a ísť s tým do čoraz neznámejších a vzdialenejších vôd. Dáva mi logiku prejsť od súčasného slamu až k antike. 

Čiže je vhodné začať slam poetry?

Slam poézia by mala byť zrozumiteľnejšia a komunikatívnejšia, pretože sa odohráva v konkrétnom časopriestore a je divákmi vnímaná len raz. Nie je tam možnosť zastaviť sa a prečítať si text opakovane, takže tvorca by si mal byť vedomý toho, že má len jeden pokus. Najnáročnejšie je preňho lavírovať medzi nevypovedaním a dopovedaním.

Mám rada slam, pretože patrí všetkým. Skvelé je, že existuje množstvo podžánrov – či sa bavíme o femislame alebo o bizár slame, science slame alebo o biblickom slame, je toho kopec. 

Ty však, okrem toho, že poéziu hodnotíš, tak ju aj píšeš. Aké to je? Lebo keď niekto vie toho teoreticky tak veľa, podľa mňa musí byť ešte náročnejšie tvoriť. Nechceš sa ani opakovať, chceš byť svojská, myslíš na množstvo pravidiel…

Vnímaš to tak? Nie. Písanie je pre mňa ako akákoľvek činnosť, ktorú si človek častým opakovaním prirodzene zautomatizuje. A opakuje ju preto, lebo ju robí rád. Nevnímam na tom nič zlé. Aj keď lyžujem, neuvažujem na tým, či priložiť jednu nohu k druhej, či pichnúť do snehu paličkou. Robím to. A robím to s vedomím určitej poučenosti. To isté sa odohráva pri písaní. Ako autorka som si nemohla želať viac než to, aby som mala kvalitné literárnovedné vzdelanie. Veda mi dáva pri tvorbe pocit maximálnej slobody. Nemám z písania stres. Dokážem sa na vlastné texty pozrieť s určitým odstupom a tak ich aj vyhodnotiť. A niekedy, čo je paradox, urobím niečo s vedomím, že to nedosahuje najvyššiu kvalitu.

Kedy si to napríklad urobila?

Bolo to napríklad pri zbierke post partum. Rozhodla som sa pri nej úplne oprostiť od metafory, ktorá mi je inak vlastná, keďže uvažujem obrazne. Vedela som, že text bude uveriteľný, len keď bude minimalistický.   

Azda najdôležitejšia je pri písaní jeho nevyhnutnosť. Odjakživa som vyhrávala kadejaké súťaže, no nič z toho, čo som pred post partum napísala, nemuselo byť napísané. A až pri zbierke, kde som tematizovala popôrodnú psychózu, bola nevyhnutnosť súčasťou môjho písania. Vtedy som pochopila, že keď pridám akúkoľvek metaforu naviac, tak to pokazím. Že musím vypovedať stroho, minimalisticky. Zachytávala som predsa svet zredukovaný na hrášok pod nemocničnou perinou… Nič viac, nič menej.

Pokračovanie na str. 2.