Literárna vedkyňa Lenka Šafranová: „Rozrušovanie vôd je pre mňa prirodzené“

Píšeš aj pre deti a si chválená za to, že detského diváka nepodceňuješ. Pomohlo ti, že si mama?

Myslím, že to nie je tým. Vo všeobecnosti je pre mňa fascinujúce pracovať s dôverou detského čitateľa, najmä ak viem, aký má bohatý vnútorný svet. Vyvoláva to vo mne prirodzený rešpekt. 

Je celkom zaujímavé, že ako literárna vedkyňa si občas odskočíš napísať knižku pre deti. Je to psychohygiena?

Veľmi ma baví prechádzať z jedného ostrova na druhý a zároveň si uvedomovať to spojenie medzi nimi. Som iba cestovateľka na jednej zo svojich obľúbených trás.

Aby toho nebolo málo, aktuálne si robíš akreditované vzdelávanie v oblasti arteterapie a artefiletiky. Prečo vlastne?

Áno a veľmi ma to teší. Zaujíma ma predovšetkým artefiletika a biblioterapia. Na literatúru sa v biblioterapeutickom kontexte nedívame primárne ako na umelecké dielo, ale ako na médium pomoci. V porovnaní s literárnou vedou je to presný opak. Sama som bola zvedavá, či sa takto vôbec dokážem dívať na text. Je to pre mňa podstatne náročnejšie a tým pádom lákavé. Po artefiletike by som sa preto rada dala výlučne na štúdium biblioterapie. 

Musia to byť predpokladám vhodné texty – s ktorými sa pri biblioterapii pracuje…

REKLAMA

Rozhodne. Existuje však faktor, ktorý biblioterapeut nedokáže ovplyvniť a zároveň z neho čerpá. Je ním samotná projekcia klienta do textu. Projekcia, potreba hľadať sa v textoch a nájsť sa, pretvárať text podľa vlastného aktuálneho prežívania, je v biblioterapeutickej práci zásadným momentom. 

Ako si sa dostala ku kurátorstvu? To je zase úplný odklon k inej forme umenia…

Nie som vyštudovaný kurátor, uvedomujem si to a dokonca to hovorím aj ľuďom, ktorí prídu na komentovanú prehliadku. Považujem za dôležité aby vedeli, že mám skúsenosť s umenovedou, ale prioritne som literárna vedkyňa. Čo však ovládam a čo mi umenoveda poskytuje, sú nástroje na to, ako interpretovať a hodnotiť dielo. Hoci pracujem s iným druhom umenia a inou terminológiou, argumentačná schéma je rovnaká. Vyslovím tézu, vysvetlím ju, dokazujem jej platnosť a poukážem na dopad prítomnosti určitého javu. 

Aj počas mojej práce vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach návštevníci oceňovali, že som dokázala podávať ľuďom umenie popularizačnou formou. Rada som vymýšľala rôzne spôsoby, ako sa na obrazy dívať. Pre deti sme organizovali napríklad detské komentované prehliadky s detektívnymi zápletkami, kvízmi, s prvkami artefiletiky a podobne.  

A najnovšie si uplatnila v Košiciach – v Múzeu Vojtecha Löfflera – pomerne u nás nezvyklý projekt komentovanej prehliadky „author and curator walkthrough“, kde ide vlastne o rozhovor kurátora s autorom priamo vo výstavnej miestnosti pred ľuďmi. V zahraničí je to bežné, u nás rarita. Ako ti to napadlo?

Je to jednoducho skvelý model, pri ktorom si návštevníci môžu porovnať subjektívny prístup autora k vlastnému dielu a súčasne dištancovaný pohľad kurátora. Vďaka tomuto konceptu návštevníci spoznajú osobný príbeh obrazov, ktorý sa odohráva „za plátnom“ a súčasne zámer diela, ktorý je z diela čitateľný aj bez toho, aby diváci poznali príbeh „za plátnom“. To evidentné rozpráva kurátor, to neviditeľné odhaľuje autor. To či sa v niečom ich pohľady stretnú, zistia návštevníci priamo na komentovanej prehliadke. Tí sú účastníkmi živého dialógu, ktorí občas prekvapí aj autora či kurátora.

Rovnako si si osvojila aj model „flat gallery“, keď umelec usporiada vernisáž u seba doma, čo si „aplikovala“ u výtvarníka Dávida Goreho. To v našich končinách tiež nie je zvykom…

V zahraničí som sa viackrát zúčastnila bytových prehliadok a zakaždým to bol pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Chcela som to sprostredkovať aj iným, preto som sa na rovinu opýtala Dávida, či by do toho šiel, keďže jeho byt je zároveň jeho ateliérom. Myslela som si, že ho budem musieť prehovárať dlhšie, no od začiatku bol tejto možnosti otvorený.

Prehliadka v súkromných priestoroch je výnimočnou udalosťou pre obe strany – organizátorov i návštevníkov, preto sme k tomu pristupovali zodpovedne a pripravovali sa na to dlhšie. Môžem prezradiť, že každý návštevník bol vopred oboznámený s charakterom prehliadky a súhlasil s dodržiavaním príslušnej etikety, ktorá je s týmto formátom spojená. Neubralo to však z neopakovateľnej intímnej a uvoľnenej atmosféry. Aj takýto dôležitý „detail“ dodával udalosti svojbytnosť, jedinečnosť. 

Aktuálne pôsobíš v Knižnici pre mládež mesta Košice. Ako si sa tam stihla adaptovať?

Mám to šťastie, že kdekoľvek pracujem, nadriadení mi dôverujú a dávajú mi pomerne voľnú ruku. Aj vďaka tomu sa v knižnici cítim príjemne, slobodne a tvorivo. Ako dramaturgička vzdelávacích a kultúrnych podujatí by som sa mala orientovať predovšetkým na špeciálne podujatia, ktoré v knižnici sú. Ostatné mesiace som bola zodpovedná za celoeurópsky projekt READ. FOR REAL 2025, ktorý podporuje čítanie a podieľa sa na rozvoji čitateľskej gramotnosti. Knižnica pre mládež mesta Košice sa vďaka tomuto projektu stala národným koordinátorom zastrešujúcim podujatia po celom Slovensku. Vidieť a dokumentovať výsledky slovenských kolegov pre európskych partnerov bolo ohromné.   

A čo iné máš ešte rozrobené?

Výstava Dávida a Andyho Gore, na ktorej som spolupracovala ako kurátorka, sa skončila a múzeum ju vyhodnotilo ako mimoriadne úspešnú, z čoho máme veľkú radosť. Aktuálne sprevádzame spoločne s výtvarníčkou Ľudkou Žoldákovou najmladších návštevníkov v LitParku. Prebieha tam výstava veľkoformátových ilustrácií k našej knihe Hrdinovia bez drakov, ktorá je pripravená do tlače. Komentovky sú spojené s mojim dramatizovaným čítaním z rukopisu, čo im dáva opäť nový rozmer. Veľa sa spolu smejeme, no nechýba ani zamýšľanie sa, pri ktorom spoločne otvárame témy priateľstva či odvahy prekročiť svoj vlastný tieň. 

V prvej polovici roka by mala vyjsť moja odborná kniha o slamoch na Majstrovstvách Európy v Slam Poetry 2024, kde som bola súčasťou medzinárodnej odbornej poroty. Koncom roka by som rada vydala básnickú zbierku pre deti Hľadá sa Yeti, na ktorej spolupracujem s výtvarníkom Dávidom Gore. Je toho kopec.