Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Z kopy navŕšeného kamenia, ktoré kedysi bývalo anjelom, ktorý sa mu odrazu zdal v podstate celkom roztomilý, vyletela tmavá kožnatá príšera s blanovitými krídlami. Viktor už len zbadal, ako sa to tenké polnočne čierne telo s uši trhajúcim škrekotom približuje. Do zorného uhla sa mu dostala hladká hlava s rozďavenou papuľou plnou drobných ihličkovitých zubov a dve nenávistné neľudské oči. A nad nimi tretie. Keď ho odhalila vnútorná blana, akú mávali zvieratá, zostalo okrúhle a azúrovomodré.

Oko predošlého majiteľa domu! napadlo mu ako v spomalenom filme. Dve démonické oči a nad nimi tretie, sedliakove. Zlo a nedozerná krutosť ich napokon spojili v jedno!
Keď sa mu vnímanie znova zrýchlilo, aj on už kričal ako zmyslov zbavený, stojac pred príšerou, ktorá sa na neho zniesla ako obrovský netopier. Pazúrami sa chystal chniapať po jeho krčnej tepne.

Ani nepremýšľal nad tým, čo robí. Ruka s črepinou mu automaticky vyletela a keď sa démon zohol na jeho úroveň, hrotom zamieril rovno do výrazne modrého oka, ktoré mu na ohyzdnej tvári svietilo ako terč. Tenké prsty s pazúrmi sa zovreli naprázdno. Škrekot sa premenil na čosi takmer za frekvenciou počuteľného, keď sa hrot zaryl hlboko do očnej buľvy a zvyšné dve oči preliala vlna páchnucej krvi.

Oslepený démon zaspätkoval, naslepo chytajúc svoju tvár. Krídla zúrivo bili o podlahu. Viktor zacúval k stene a zviezol sa po nej k zemi.

Príšera poslednýkrát zaškriekala ako ranené zviera, čím v istom zmysle aj bola, a potom naposledy udrela krídlami. Nadpozemská sila rozbila podlahu. Viktora zasiahli úlomky, hlavu si ukryl medzi kolená a temeno inštinktívne prekryl rukami. Doľahol k nemu ešte jeden mohutný náraz.

A potom…

… potom už len ticho.

Prach, omietka a drobné triesky sa usadzovali.

Mĺkvo netrvalo viac než zopár sekúnd, jemu však prišli ako roky, počas ktorých sa zatiaľ vydesene chúlil a triasol na podlahe. Preťal ho ženský výkrik, v ktorom spoznal Gabrielu.

Okamžite sa vytrhol zo šoku a zdvihol hlavu. Z vlasov sa mu vysypali drobné čiastočky.

Gabriela…!

V podlahe zívala zubatá diera. Viktor sa nahol a opatrne sa po štyroch priblížil k okraju. Ohromene cez ňu nakukol. Jeho oči sa okamžite spojili s Gabrielinými, akoby boli dva magnety, ktoré sa za každých okolností nájdu. Spolu s Lesiou stáli v izbe pod ním, možno si ani neuvedomovali, že sa napoly objímajú, a otrasené vzhliadali hore, na Viktora vykúkajúceho z diery v strope.

Uprostred obývačky sa vynímala ďalšia diera, ktorú démon prerazil.

Znova ho čosi primälo pozrieť sa na Gabrielu.

„Ja… ja… nikdy… nikdy by som ti neublížil,“ vyhabkal, pretože sa skrátka musel uistiť, že to bude počuť nahlas. Uvedomil si, že ho premáhajú city. Dojatie. Úľava. Láska… „Teba ochránim… ochránim, aj keby ma to malo stáť…“ dodal z cesty, no pre neho samotného jeho uvedomenie znamenalo veľmi veľa. A v duchu si doplnil : … život. Aj keby ma to malo stáť život.

Gabriela samozrejme ničomu nerozumela. Situácia prešla z hrôzostrašnej, keďže ju z plytkého spánku vyšklbol Viktorov rev a akási temná masa, v ktorej spleti končatín a krídel zachytila čosi dychberúco strašné, a ktorá preletela cez jej podlahu, do absurdnej. Pretože Viktor na ne pozeral zo stropu a bľabotal nezmysly.

A potom od nej konečne odlepil pohľad a pomaly ho presunul do priepasti pri ich nohách. Zbadala, ako sa mu oči vyjasnili. Opäť začínal vnímať realitu.

„Preboha…!“ vyrazil zo seba. „Čo to máš pod domom?!“

Akoby nazeral na čosi známe.

To predsa nemôže byť náhoda, pomyslel si.

Lesia s Gabrielou váhavo sklonili hlavy.

Gabriele prekvapením klesla sánka.