Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Odrazu akoby sa obraz v jej hlave zastavil. Videla Gabrielu, vznášajúc sa nad zemou s doširoka rozprestretými rukami a vlasmi plávajúcimi okolo nej ako jemný pieskový závoj so zlatými odleskami. Anjelské krídla ležali pod ňou na zemi, dokrčené a čierne, akoby ohorené.

Obraz sa zmenil a ona uvidela seba stojacu pred zrkadlovou stenou a snažiacu sa z vedomia toho mocného odrazu niečo zistiť. Bola bosá a na sebe mala čierny habit, ktorý sa tiahol za ňou do priestoru ako rozliata čierna farba. Akoby čosi prehodilo obraz a videla v odraze zrkadla množstvo osôb v červených habitoch, ale tváre mali rozmazané.

Odraz sa opäť zmenil a ona uvidela Viktora, ktorý stojí oproti nej so zakrvavenými rukami a nepreniknuteľným výrazom v tvári. Lesia cítila obrovskú bolesť, ktorá jej vystreľovala z brucha a zrážala ju takmer na kolená. Videla, ako si odtiahla ruku z rany a bola celá od krvi, prudko dýchala a cítila, ako z nej odchádza život, ale… bola to jej krv? Kvapkala na zem pod jej nohami a mizla, akoby nikdy neexistovala. Akoby ani ona neexistovala.

Lesia….

Prudko mykla hlavou a uvidela Gabrielu v bielych šatách a vencom lúčnych kvetov, ako bosá kráča lesom k čistinke, kde uprostred horí obrovská vatra. Okolo nej sú rozostúpené Mavky a volajú ju. Gabriela kráča priamo do ohňa, Lesia prežíva jej bolesť, cíti, že horí a temné ľadové prsty s pazúrmi sa po nej načahujú z temnoty lesa za ňou.

Cítila chlad a počula hlasy… videla Mavky… obkolesili ju a… Lesia mala pocit, že nemôže dýchať… Tlak sa stupňoval a ona vedela, že musí víziu ukončiť, inak v nej naveky uviazne jej duša.

,,Lesia!“ Gabrielin hlas k nej konečne prenikol zo skutočného sveta a ona precitla. Stratila pôdu pod nohami a padala k zemi, keď ju v poslednej chvíli zachytil Viktor. Vstúpil do miestnosti vo chvíli, keď bola ešte v tranze a zachytil Gabrielin vydesený výraz tváre, pretože jej Lesia držala ruky tak pevne, až jej obeleli prsty. Podchytili Lesiu zdravou rukou, v druhej, dorezanej, zvieral krvou nasiaknutú vreckovku

,,Čo ste to vykonali?!“ vydýchla Lesia, keď konečne precitla a uvidela nad sebou Viktorovu prekvapenú tvár. ,,Pozvali ste ho do seba!“

,,Čože? Ja som nikoho…“ Viktor len ťažko hľadal slová, pretože v jej pohľade bolo všetko. Tak ju len rýchlo postavil na nohy a o krok od nej odstúpil.

,,Videla som vás! Viem, že ste to dovolili!“ vyčítavo mu vmietla do tváre a pohrozila mu ukazovákom.

,,To nie je pravda! Nikomu som nedovolil, aby…“ bránil sa, no márne.

,,Kvôli hriešnym pôžitkom…“

,,Mlčte! Ticho!“ okríkol ju a pocítil, ako mu horia líca a vkráda sa doň hnev.

,,O čom to hovoríte?“ Gabriela hľadela raz na jedného, raz na druhého a nerozumela, čo sa deje.

Je možné, že Lesia videla niečo, čo nemala?

To čo lomcovalo Viktorom nebola tak celkom hanba. Nie. Bol to hnev. Hnev z odhalenia toho, čo s ním, alebo respektíve prostredníctvom neho, chcel démon vykonať. Videla Lesia aj to, čo ku Gabriele cíti? Sám bol z toho zmätený. Uvedomenie si lásky ho vykoľajilo do takej miery, že bol ochotný poprieť to, ak by ho obvinila aj z toho. Nepovažoval za dôležité vešať Gabriele na nos niečo, s čím ešte sám bojoval. To poznanie mu spôsobilo husiu kožu a chvenie mu dorazilo až k srdcu. Alebo je to len infarkt? Má Viktor Kvintuss vôbec niečo také ako srdce? Podľa neho zbytočný orgán?

Lesiou lomcovali rozporuplné emócie. Videla ho, videla, čo chcel urobiť, videla v jeho očiach démona, videla ho stáť v ňom no… videla to nečisté stvorenie aj odchádzať. Démonický hlas sa mu rozliehal tesne pri uchu a on ho so zakaleným zrakom bezducho počúval. Alebo nie? Hoci sila tryskajúca z démona jej na okamih zahmlila úsudok, nakoniec pochopila, že s ním zvádzal vnútorný boj a vyhral. No už len fakt, že sa mu podarilo niečo také….

,,Mužské pokolenie!“ zasyčala naňho. ,,Ste len slabá odroda Homo Sapiens. Úbohá prázdna schránka… ľahká korisť.“ Takmer svoje slová vypľula a následne sa mu otočila chrbtom, pretože len obyčajný pohľad naňho jej pripomenul zradu, ktorú Damián vykonal.

Pokračovanie na ďalšej strane.