EAST MAG
MERITUM
Foto: archív LEMUR

Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Lesia zistí, že Viktora posadol démon a vyjaví to Gabriele. Tvárou v tvár tajomnej chodbe pod domom si postupne začnú uvedomovať svoju výnimočnosť a pripravovať sa na boj, ktorý môžu vyhrať len spoločne. Ak ste nestihli predchádzajúce kapitoly, prečítať si ich môžete priamo tu.

  1. kapitola
  2. kapitola
  3. kapitola – začiatok a pokračovanie
  4. kapitola
  5. kapitola
  6. kapitola
  7. kapitola
  8. kapitola
  9. kapitola
  10. kapitola
  11. kapitola
  12. kapitola – začiatok a pokračovanie
  13. kapitola
  14. kapitola
  15. kapitola
  16. kapitola
  17. kapitola

18. kapitola

To nie je možné, pomyslela si Gabriela pri pohľade na to, čo sa nachádza pod jej domom. Zatočila sa jej hlava, pravdepodobne z nedostatku kyslíka, pretože mimovoľne zatajila dych. Musela sa chytiť Lesie, stojacej vedľa nej s rovnako vydeseným pohľadom. Všetko sa to zbehlo tak neuveriteľne rýchlo. Ešte stále okolo nich víril prach zo zrúteného stropu a všade bolo množstvo trosiek. Našťastie sa im nič nestalo, iba utrpeli šok.

Keď sa usadil prach, priamo pred sebou uvideli bezodnú dieru, ktorá končila nevedno kde. Opatrne, krok po kroku, k nej obe pristupovali, nevediac, čo od toho môžu očakávať. Predsa len v tých troskách zmizlo s obrovským rámusom niečo desivé a teraz… Stále to tam môže byť. Číha na svoje nové obete a čo ak sa mu teraz obe idú naservírovať ako na zlatom podnose? Lesia odtiaľ cítila silnú energiu, temnú a vražednú, zatiaľ čo Gabrielu ovládal desivý nepreniknuteľný chlad a strach.

Lesia sa z prvotného šoku spamätala ako prvá a pokúsila sa vyslobodiť z Gabrielinho pevného zovretia. Opatrne si kľakla k okraju diery a ruky si položila na kolená, privrela oči a zhlboka sa snažila nasať energiu. Potom oči doširoka otvorila a naklonila sa dopredu. Keď si trochu privykla na tmu, zbadala nejasné obrysy stien kamennej chodby.

,,Opatrne!“ vydýchla Gabriela, pretože pri pohľade na Lesiu, nebezpečne sa nakláňajúcu cez okraj, jej po tele prebehli zimomriavky.

Celé telo jej zmeravelo. Nebola schopná pohybu. Iba tam tak stála s rukami pri tele a v jednej tuho stískala ruženec. Ten sa už naveky stal jej súčasťou. Mala ho omotaný okolo ruky a prevlečený cez dva prsty. Takmer ho nevnímala, no vedela, že ho má a vkladala doň obrovskú nádej, pretože iba s ním sa cítila v bezpečí.

,,Nechoďte tak blízko! Nevideli ste, čo to spôsobilo?“ zakričal Viktor, ktorý ich pozoroval z horného poschodia cez dieru v strope. Stále si nebol celkom istý, či je to naozaj jeho pravé ja a nie to, ktoré chcel démon použiť na taký ohavný čin. Pri predstave Gabrielinho znetvoreného tela a seba, ako nad ňou stojí s vražedným nástrojom celý od jej krvi, sa mu dvíhal žalúdok. Tuho zatvoril oči a pokúšal sa zahnať predstavy toho, ako na ňu útočí a ona… ten pohľad… strach… bolesť… a to všetko kvôli nemu. Mala zomrieť jeho rukou? Nie! Radšej by zabil seba, ako niečo také čisté a nádherné.

Kedy došiel k tomu poznaniu? Kedy sa mu dostala tak hlboko pod kožu, aby ovládla orgán – srdcový sval, o ktorom ani nevedel, že ho ešte má? Musí ísť dole k nim, kým ich nenapadne urobiť nejakú hlúposť!

,,Vyzerá to ako…“ nahla sa Lesia viac dopredu a v tom ju ovanul prudký prievan, ktorý jej rozstrapatil ryšavé vlasy. Tie teraz poletovali okolo nej. Gabriela zhíkla. Podvedome urobila krok k nej, pripravená zachytiť ju alebo do diery spadnúť spolu s ňou. Na schodoch bolo počuť náhlivý dupot Viktorových topánok.

,,Je to chodba alebo tunel… aj keď je tam veľká tma, jasne vidím obrysy stien.“ Prižmúrila oči, viac však nevidela. Potrebuje nejaké svetlo alebo…

,,Nepribližujte sa ešte viac k okraju, prosím. Je to nebezpečné,“ zašepkala Gabriela a vo vnútri sa jej usídlil akýsi nepokoj. Teplo vyžarujúce z jej podstaty postupne haslo a cítila v hrdle ľadový dych. Nebezpečenstvo ešte nepominulo, ba práve naopak, každým okamihom sa stupňuje.

,,Potrebujem svetlo! Nemáte baterku?“ oslovila ju Lesia a konečne sa odklonila od okraja a uprela na Gabrielu prosebný pohľad, no tá len nesúhlasne pokrútila hlavou. Lesia si uvedomila, že je mimo. Takmer ju ani nevnímala. Bola bledá a ona zbadala, že jej aura slabne. Už ju takmer nevidela a to vôbec nebolo dobré znamenie. Jej anjelská podstata sa po zrnkách vytrácala, pritom len teraz ju prejavila. To nedopustí!

Vstala a pristúpila ku Gabriele. Postavila sa priamo pred ňu, chytila ju za ruky, zhlboka sa nadýchla, zatvorila oči a pokúšala sa zdieľať s ňou energiu. Nasávať ju z okolia a priestoru. Zachytávala veľmi zlé vibrácie, temné volania a ešte niečo. Odrazu ňou trhlo a hlavu vyvrátila dozadu, no neprerušila spojenie s Gabrielou. Pred očami sa jej začali mihať obrazy jeden za druhým a v rýchlom slede – ako ruleta. Podvedome sa ich pokúšala spomaliť. Neúspešne. Keďže sa v rýchlosti takmer spojili do jednej línie, nedávali jej zmysel. Pokúšala sa hlbšie ponoriť do svojej podstaty a koncentrovať svoju energiu.

Lesia…

Pokračovanie na ďalšej strane.

Pridajte komentár