fbpx
EASTMAG
MERITUM
Foto: archív LEMUR

Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

,,O čom to tu rozprávate?! Ja vám nerozumiem!“ hnevala sa Gabriela. Tvárili sa, akoby tam ani nebola. Strach vystriedal hnev a pocit krivdy z nespravodlivosti a nevedomosti.

,,Nič to nie je,“ precedil Viktor pomedzi zuby a prebodával Lesiu pohľadom. Urazila ho a ani to nepopierala.

,,Mala som videnie.“ Lesia sa pomaličky otočila ku Gabriele a chcela ju opäť chytiť za ruky, no ona uhla a založila si ich za chrbát. Naposledy jej stačilo. Lesia to prijala a  pokračovala. ,,Ten démon chcel Viktora ovládnuť. Na okamih sa mu to aj podarilo a prinútil ho, aby…“

,,Prisahám, že som to nechcel urobiť, teda to, k čomu ma nútil! Nikdy by som to nespravil! Naozaj. Musíš mi veriť!“ Očami sa úpenlivo vpíjal do Gabriely a jeho výraz ju presvedčil, že hovorí pravdu. Videla mu ju na očiach. Oči sú predsa oknom do duše a tá jeho bola v tomto smere čistá.

,,Čo od teba démon chcel?“ spýtala sa ho a hlas sa jej jemne zakolísal.

Viktor zaváhal, ale len na malú chvíľu. Nemalo cenu klamať, veď Lesia už dávno poznala pravdu. Ak ju nepovie on, budú ho mať za klamára.

,,Teba,“ vyslovil nakoniec a nešťastne si vzdychol. ,,Chcel teba. Mal som ťa zabiť.“

,,Ale… ale prečo mňa? Veď ja…“ čudovala sa Gabriela. Veď ju predsa mohol zabiť aj sám, mal milión príležitostí. Nemusel si na tú prácu najímať práve trafeného spisovateľa.

,,Cíti, že sa v tebe začínajú prebúdzať schopnosti. On v tebe cíti anjela a nemôže ťa zabiť sám,“ odpovedala jej Lesia opatrne.

,,Ale prečo?“ Gabriela úplne ignorovala fakt, že jej Lesia odrazu tyká. Viac ju zajímalo, čo mu bráni zakrútiť jej krkom. Niežeby po tom túžila.

,,Má z teba strach,“ odpovedala jej jednoducho a obzrela sa za seba na čiernu dieru v podlahe.

Toto poznanie ju prekvapilo natoľko, že sa nezmohla na slovo. Neverila tomu. Jednoducho tomu neverila. Nie po tom, čím si už s ním musela prejsť. On sa predsa o jej život usiloval osobne. No tentoraz to urobil skrze niekoho. Pozrela sa na Viktora, no on upieral zrak do zeme. Prižmúrila oči. Chcel ho prinútiť, aby ju zabil a takmer sa mu to podarilo.

,,Ale prečo má strach zo mňa? Som iba človek.“

,,Nie, nie si. Si človek len z polovice. Máš v sebe anjelskú krv a démoni sa anjelov boja. Nenávidia ich, ale majú z nich strach. Nezabúdaj kým si, Gabriela. Si výnimočná.“ Lesia na ňu opäť uprela zrak a tentoraz ju prepaľovala až do špiku kostí, keď vyslovila: ,,Nefilim.“

Posledné slová Gabrielou prenikli ako lúč a celé vnútro jej zaplavilo hrejivé teplo. Nápor energie ju takmer oslepil a jej telo sa myklo, akoby ju zasiahol výboj. Odrazu sa cítila silná a zároveň ľahká ako pierko. Jej pulzujúce vnútro prechádzalo od korienkov vlasov až po končeky a zrak mala o čosi jasnejší. Prekvapene sa pozrela najprv na svoje ruky, nohy, svoje telo a odrazu akoby bola celá viac… živá. Zachytila svoj odraz v okne a neveriaco na seba hľadela. Jej oči opäť žiarili a okolo nej akoby sa vznášala akási zvláštna aura. Zhlboka sa nadýchla a všetko akoby vstrebala do svojho vnútra. Zavládol v nej pokoj. Cítila ho, ako cítila vzduch či jemný vánok.

Zachytila Viktorov prekvapený pohľad, no Lesia sa len usmievala.

,,Neboj sa, Nefilim. Časom sa naučíš svoje schopnosti ovládať a skrývať pred okolitým svetom,“ prihovorila sa jej opatrne a neprestala sa usmievať.

,,Ja to… cítim… vidím to, je to také… intenzívne,“ povedala Gabriela neisto a nemohla zo seba spustiť zrak.

Nemala krídla ako v odraze na vodnej hladine jazera, ale cítila sa ľahká ako pierko. Eufória však netrvala dlho. Tak rýchlo, ako to prišlo, tak rýchlo to aj odišlo, a jej zostalo iba sklamanie zo straty niečoho, čo ju napĺňalo bezpečím.

,,Chce to čas,“ povedala jej Lesia pokojne, zvrtla sa na päte tvárou v tvár Viktorovi a prehovorila k nemu:

,,Démon chcel ovládnuť Privolávača. No Privolávač by sa nabudúce mohol pokúsiť ovládnuť démona. Vidíte mŕtvych, viete ich priviesť z onoho sveta. Nezabudnite na to.“

,,Ale ako? Odrazu ste expert na všetko? Ak si dobre spomínam, tak donedávna ste nevedeli ani to, že ste skutočné médium a teraz nás chcete poučovať?“ Vo Viktorovi vzkypel spravodlivý hnev. Robila z neho netvora a sama sa hrala na Boha. No ona ho umlčala zdvihnutím ruky.

,,Myslím si, že formálnosť už v tomto prípade nie je na mieste a pokojne si môžeme všetci tykať. Nakoniec, sme predsa na jednej lodi, a ja viem, že príde čas, kedy sa naše sily zjednotia. Nemôžeme dať démonovi tú moc, aby nás rozdelil. Iba spolu nastolíme tak dlho očakávaný pokoj.“ Chystala sa opustiť miestnosť, no na prahu dverí sa ešte otočila a dodala: ,,Možno to nebude dnes, ani zajtra, ale má to tak byť. Tak je to napísané a nesie sa to na vlnách osudu.“ A odišla. Oboch ich tam nechala stáť, ešte viac zmätených, ako boli predtým.

***

Pokračovanie na ďalšej strane.

Pridajte komentár