,,Počkať!“ volala Gabriela, keď sa ju snažila dobehnúť. Nemohla ju len tak nechať odísť po tom všetkom, čo sa stalo. Vybehla z miestnosti a Viktora tam nechala celkom samého.
No ona ju ignorovala, akoby jej hlas vôbec nepočula. Prešla dlhou chodbou a vyšla na schodisko. Mala namierené priamo do svojej izby. Potrebovala priestor. Odobralo jej to neuveriteľné množstvo energie a keď chcú proti zlu bojovať, musí si obnoviť svoju vnútornú silu. Rozbolela ju hlava a telom jej prešla triaška.
,,Nemôžeme sa tváriť, akoby nič a spokojne odísť každý do svojej izby!“ Gabriela ju už takmer dobehla. ,,Tá diera v podlahe sama nezmizne, rovnako ako to, čo sa tam ukrylo. Chce ma to zabiť, preto my musíme byť o krok napred!“
,,Démon,“ opravila ju Lesia. ,,To, o čom hovoríš, je démon. Aj keď jeho skutočné meno nepoznáme, je to len otázkou času.“
,,Ako zistíme jeho pravé meno?“ Gabriela ju dobehla priamo pred dverami jej izby a chytila ju za ruku, aby ju zastavila.
Lesiou akoby odrazu opäť preletela vlna energie. Stŕpla, hlavu vyvrátila tvárou ku stropu a oči mala doširoka otvorené. Hlavou jej znova začali víriť obrazy, ktoré jej spočiatku vôbec nedávali zmysel. No potom sa kolotoč ustálil a ona uvidela chodbu. Mala kamenné steny a tlmené svetlo vrhalo desivé tiene.
Kráčala pomaly vpred, rukami ohmatávala vlhké kamene a hľadela pred seba… hľadala správny smer.
Obraz sa zmenil a ona uvidela veľkú budovu – starý hrad či zámok… opäť sa obraz zmenil a ona sa ocitla v podzemnej spleti chodieb a cítila obrovský strach … zrýchlila krok a obzerala sa, akoby ju niekto prenasledoval. Potkla sa a spadla, srdce jej divo búšilo a ona vedela… že sa blíži bolesť.
,,Ach… Lesia… Už teraz ma chytá panika.“ Gabriela vedela, že má ďalšiu víziu. Prezrádzal ju tras aj spôsob, akým jej stláčala ruku. Podarilo sa jej ju vyslobodiť a teraz cúvla o krok dozadu. Lesia odrazu ochabla, akoby ju niekto proste vypol a Gabriele sa ju podarilo podoprieť, aby nespadla.
Keď sa Lesia trochu spamätala, chytila sa za boľavú hlavu a zvraštila tvár od návalov bolesti.
,,Táto bola silnejšia… ja… tiež potrebujem čas, kým si na to zvyknem. Dnes… dnes toho bolo na mňa priveľa.“ V hlave jej nekontrolovateľne pulzovala bolesť, videla rozmazane.
,,Všetci si prechádzame novými vecami. Je to začiatok etapy… nová kapitola, akoby povedal Kvintuss,“ uškrnula sa Gabriela.
,,Áno, prepojenie našich životov v spleti osudu, ktorý nám bol vopred daný a my…“ Lesia urobila dva neisté kroky do izby.
,,Nie je náhoda, že sme všetci traja spolu.“
,,Ako som už povedala… ale osud nie je nemenný.“ Už bola takmer pri posteli. Potrebovala pokoj, ponoriť sa do svojho vnútra, dovoliť svojmu vnútornému ja vyliečiť rany a najmä upokojiť myseľ.
,,A vieme, čo treba zmeniť?“
,,Nie.“ Viac nepovedala. Zvalila sa na posteľ a dvere sa Gabriele zatvorili bez cudzieho pričinenia rovno pred nosom.
Andrea Bercik
tlačová správa
Pridajte komentár