Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Keď sa začala potulovať nočnými chodbami, vďaka staromódnej nočnej košeli od sestier vyzerala ako prízrak. Naposledy, keď ju cestou na záchod stretli iba v tričku a čipkovaných nohavičkách, zhrozene zhíkli a potom ju už na posteli čakala dlhá biela nočná košeľa, v ktorej sa celkom strácala. Vchádzajúc do striebristého mesačného svetla, ktoré prepúšťali okná, sa stala bytosťou v splývajúcej bielej látke, s povrazcami žlto-pieskových dlhočizných vlasov a s pomalými pohybmi. Ktokoľvek by na ňu natrafil, pravdepodobne by sa k smrti vyľakal. Gabriela si však svoj vzhľad neuvedomovala. Zamyslene sa presúvala chodbami, nedbajúc, že jej studená dlažba oziaba chodidlá, a hoci Viktorova mníšska izba nebola ďaleko, ponorená do hlbokých úvah skoro nevnímala, kadiaľ ide, takže nesprávne odbočila. Keď si uvedomila, že jej cesta k jeho dverám trvá akosi pridlho, už bolo neskoro.

Zarazene zastala a konečne sa vytrhla z myšlienok. Zistila, že ju zastavila slepá chodba. Zmätene hľadela na temnotu priamo pred sebou, až obrysy postupne začínali zapadať do seba. Keď si jej oči privykli na ešte hustejšiu tmu, z kameňa vystúpilo čosi načisto udivujúce.

„Veniec…“ prekvapene vydýchla do hučiaceho ticha.

Došlo jej, že zablúdila tak hlboko do útrob kláštora, že by počula aj špendlík spadnúť. Už k nej nedoliehalo žiadne mrmlanie zo sna, kroky nespavých mníšok či škrabot myších labiek, v slepej chodbe sa ocitla sama ako prst.

A priamo pred ňou z kamenej steny vyliezal reliéfny veniec. Tvorili ho lúčne kvety, dokonca aj hlavičky bodliakov. Myrta. Gabriela si s klíčiacou tiesňou aj úžasom uvedomila, že kamenný veniec, dokonale okrúhly, akoby symbolizoval kolobeh prírody, vyzerá ako okvetná koruna, ktorú jej Ellinor nasadila na hlavu.

Teraz už bola úplne prebratá, ospalé zmysly sa jej zrazu celkom vyostrili. Natiahla ruku a z náhleho popudu dlaň vložila rovno do stredu venca. Vnímala, že zvláštne zapadla, akoby sa chladného stredu dotkli už tisíce rúk.

V útrobách kameňa odrazu čosi prasklo. Poľakane uskočila. Priamo pred jej očami sa stena posunula ako nejaké ťažkopádne posuvné dvere. Odhalila jej priechod široký tak akurát, aby sa ním mohla pretiahnuť na druhú stranu. Vychádzalo z neho mihotavé zlatisté svetlo.

Gabriela, aj keď dych sa jej krátil nervozitou, nezaváhala, hoci vedela, že keby mala pri sebe Viktora, už by dostala prednášku o bezhlavom vrhaní sa do nebezpečenstva. Ale Viktor spal spánkom spravodlivých, ktorý sa ho určite zmocnil, odkedy zistil, že nie je len Privolávač, ale aj ten, čo mŕtvych zaháňa. Ona teda mohla byť sama sebou. Zvedavo prekĺzla na druhú stranu. Vyzerala ako duch miznúci v stene.

S bázňou aj nadšením v jednom objavila na druhej strane miestnosť s oknom úzkym ako zámocká strelnica pre lukostrelcov. Na zemi plápolali štyri hrubé sviece a dlažba sa v ich svetle leskla čistotou. Sestry to tu udržiavali.

A ona okamžite pochopila prečo.

Pokračovanie na ďalšej strane.